„Teraz ti zaviažeme oči,“ povedal pokojným hlasom Pedro a Tuky mi už naťahoval na tvár smradľavú hústku od svojej babky. „Hlavne žiadne strachy, vieme čo robíme,“ pridal sa, keď mi uväzoval na zátylku starú šatku, ktorú ženy na dedine nosievali na hlavách.

„Chchcha-chalani, neviem, či je to dobrý nápad,“ vydralo sa zo mňa po chvíľke ticha. Nemal som z toho všetkého dobrý pocit. A hlavne som nevedel, o čo vlastne ide.

Zajakávať som sa začal v treťom ročníku. Prišlo to z ničoho nič. Najprv som len naťahoval začiatky slov, najmä tých obojperných. „Sssssssssssstretneme sa po obede,“ oznamoval som pehatému Lacovi do telefónu a vedel som, ža na druhej strane drátu v sebe dusí smiech. Ale nevadilo mi to.

Kamaráti to brali športovo. Akoby som len rozprával inou rečou. Moje päťsekundové „s“ dokonca radi napodobňovali. Zatriasli fľašou minerálky a potom pomaly otáčali vrchnákom. „Tri plus štyri? Odpovedá Hudák!“ zahlásil Gusto a fľaša spustila: ssssssssssss!

Neskôr sa mi ale začali v hrdle zasekávať celé slabiky. Akoby sa niečo pri hlasivkách vzpriečilo a nechcelo pustiť zvuk von. A tak som ho vytláčal po kúskoch. „Hu-hu-hu-hudák,“ predstavoval som sa do telefónu a zvykal si na vtipy, že sovy by mali telefonovať až po zotmení.

Tak vznikla aj moja prezývka. Vo štvrtom ročníku sme dostali nového triedneho učiteľa. Na prvej hodine sme si dali predstavovacie kolo. „Peter Olajoš, ale volajú ma Pedro!“ hrdo zo seba vypľul môj spolusediaci. „Hu- hu- hu...,“ skúšal som sa pridať rovnako energicky. „Mňa nevystrašíte,“ rozosmial sa náš učiteľ. „On sa volá Hudák,“ povedal za mňa Gusto. „Ale volajte ho Huhu,“ zavtipkoval. A už mi to ostalo.

„Čo od teba chcú?“ vypytoval sa ma Tuky, keď mi triedny oznámil, že sa mám cez veľkú prestávku zastaviť u nášho školského psychológa. „Asi som zrelý na kazajku,“ zažartoval som. Asi som aj bol. Rozprával som stále menej a menej. Týždeň pred triednym kolom Hviezdoslavovho Kubína som radšej ochorel. A pri odpovediach pred tabuľou som mlčal zarytejšie ako partizáni. Schytané gule sa opravovali jednotkami z písomiek.

Bral som to od dňa ku dňu. A čakal, že tak ako to z čista-jasna prišlo, to aj z čista-jasna odíde. Ibaže svet okolo bol neúprosný. „Kam to bude,“ zopakoval druhýkrát šofér autobusu a ja som nevedel vysloviť obyčajný názov rodnej dediny. „Do Čane ide,“ zakričal niekto z tretieho sedadla. Už sa mi ani nechcelo predstierať, že mi odišiel hlas.

„Našli sme ti dobrú logopedičku,“ vybalil to na mňa školský psychológ vo svojom kabinete. „Netreba,“ odvrkol som. „Skús to,“ odpovedal pokojne. „Ak tam nebudeš chcieť chodiť, nebudeme ťa nútiť. Ale aspoň to skús,“ dodal a čakal, kým súhlasne nekývnem hlavou.

Sedenie u logopedičky bolo krátke. Poslala ma domov s tým, že z nej si nikto srandu robiť nebude. Pripravil som sa tak, že som u nej vôbec nekoktal. Tie slovné cvičenia ma aj tak nebavili. „Ale nejakú príčinu to musí mať,“ špekuloval Tóno, keď na jeho návrh zvolali moji kamaráti krízovú poradu.

„Vraj ssssom musel v de-detstve zažiť nejaký šok, traumu, zľaknúť sa,“ zhrnul som im stručne, čo mi stihla logopedička povedať ešte predtým, ako to so mnou vzdala. „Musíš to zažiť znovu,“ zamudroval Gusto. „Klin sa klinom vybíja,“ dodal a ja som vedel, že je zle.

Cez čiernu hustku som nič nevidel. Chvíľu bolo ticho. „Chalani, serme na to,“ povedal som. „Ticho!“ povedal Tuky rázne. „Rátaj do desať!“ rozkázal. Začal som poslepiačky v duchu počítať. Nebol som ani pri šestke, keď mi rovno pri uchu zaznel ohlušujúci výstrel z pištole.

Myklo mnou tak. Že som letel okamžite k zemi. Keď som sa uvedomil a začal aspoň trochu počuť na ľavé ucho, doľahol ku mne hurónsky rehot kamarátov. Išli sa pošťať od smiechu. „Povedz niečo,“ drgal do mňa Tóno.

„Vvvvvy ssssste tatakí chuji!“ vydralo sa zo mňa. A začal som sa smiať s nimi. „Nefunguje to,“ povedal sklamane Tuky. „Nič sa nezmenilo. Ale aspoň vieme, že tá mudrlantka trepe blbosti,“ zhrnul výsledok pokusu Pedro.

V ten deň sa však zmenilo všetko. Prvýkrát som sa spolu s kamarátmi z chuti smial sám na sebe. A ten oslobodzujúci smiech raz navždy vo mne pochoval strach z rozprávania. Ešte veľakrát sa na tom, ako rozprávam ľudia smiali. Ale ja som sa už smial s nimi. Lebo smiech je ten najlepší logopéd.

.

Prečítajte si aj Prečo treba mať vždy hlavu hore