Pred niekoľkými rokmi, cestou na trh na jednom z parížskych predmestí sme sa s dcérou a našou americkou au-pairkou zastavili v pekárni na kávu. Pri susednom stole sympatická blondína po slovensky povedala malému dievčatku nech si dáva pozor, aby tú horúcu čokoládu nemala za chvíľu na svetri. Po niekoľkých vetách sme spojili stoly a kvôli au-pairke sme zo slovenčiny prešli do angličtiny.

Au-pairka sa vrátila do Ameriky a ja som ďalej každú sobotu chodievala na ten istý trh. Kúpiť pivónie do vázy v obývačke, teľacinu na paprikáš, mrkvu, hrášok, papriku a kápiu, melón a taliansku údenú šunku. Slovenské stretnutie sme zopakovali, na tom istom mieste, v ten istý deň v týždni, v tom istom čase. V pekárni Sarah Baker, pri hračkárstve, oproti mäsiarni, niekoľko metrov od trhu. Tak ako zvyčajne. Ja café crème a čokoládovo-jablkový koláč, kamarátka café noisette a čokoládový kroazán pre dcéru. V sobotu ráno si napíšeme sms, či dáme kávu. Vieme kde, vieme o koľkej, vieme, že po káve pôjdeme spolu na trh a tam sa medzi stánkami rozídeme. Stačí napísať « ako zvyčajne ».

Z príjemnej náhody sa stal zvyk.

Syn nakreslil obrázok vlka. Páčili sa mi farby, aj vlčí úsmev, aj to, čo bolo pri kresbe napísané. Že keby hamburgery vyzerali chutne ako kozliatka, aj nás ľudí by pokladali za zlých. Zavesila som ho v kuchyni na stenu a po pár týždňoch som si uvedomila, že keď sedím za stolom, rada sa na ten obrázok dívam, dokonca musím sedieť tak, aby som naň videla, keď od taniera alebo od počítača dvihnem oči.

S pribúdajúcim rokmi sú nám naše vychodené chodníčky čoraz drahšie. Všetky tie desiatky, stovky dôverne známych detailov, ľudí, miest, lavičiek, autobusových liniek, šoférov, chodníkov a obchodov sú našimi piliermi istoty. Moja kaderníčka, moja pekáreň, vždy ten istý druh bagety, tie isté slová pri kúpe, tá istá lekáreň, potravinový obchod pri škole, väčšinou tá istá kasa, medzi zastávkou metra a školou vždy tá istá strana chodníka, na druhú stranu prejdem vždy na tom istom mieste.

Prídeme na návštevu do neznámeho mesta, máme pred sebou niekoľko hodín a odrazu nevieme, z ktorého konca to zobrať. Neznámo nám dáva úplnú voľnosť. Marcel Proust napísal, že po niekoľkých mesiacoch života v novom meste sa náš čas do minúty vyplní zvykmi a už nevyhľadávame ten kostol, kvôli ktorému sme sem prišli po prvýkrát.

Ľudia po celom svete plánujú cestu do Paríža kvôli Eiffelovke, kvôli západu slnka na Champs-Elysées. A tí, čo tu roky žijú, majú svoju každodennosť tak zorganizovanú, že na Eiffelovku, ani katedrálu Notre-Dame si možno aj niekoľko rokov ani nespomenú. Ich denný kolorit je už vyplnený zvykmi. Na kávu chodia do tej istej kaviarne, majú svoje chodníky, čistiarne, parky, miesto, kde si v peknom počasi rozprestrú deku na piknik, majú svoj obchod, kde si kúpia cherry rajčiny, syr Comté a fľašu červeného.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Zvyky sú naše istoty, všetko to pekné a dobré, čo máme chuť opakovať a posúvať v čase ďalej. Na tom istom mieste, v podobnej chvíli. Náhodu zmeniť na čosi, čo vsunieme do našej každodennosti.

 

Prečítajte si aj Rešpekt pred penicilínom, Flemingom a knihami