Blížime sa do Podhájskej, kam smeruje veľa turistov za relaxom v termálnych vodách. My však nebudeme oddychovať, nočnú zmenu strávime v kvetinárstve. Nezvyklé? Ten, kto sa kvetinovej výzdobe venuje, dobre vie, že keď je práce veľa, niekedy musí obetovať aj svoj spánok, aby zákazníkom vyhovel. Najmä, ak je práca nárazová: pred svadbami, pohrebmi a dušičkami. Pani Želmíra Bartošová má vo svojom zozname na tento rok 15 svadieb a to znamená, že z piatka na sobotu pred takou udalosťou pracuje, až kým nespraví výzdobu zo živých kvetov. Tak je tomu aj dnes - do rána musí byť hotová kytica a výzdoba na svadbu.

Foto - Stano Stehlík

Status chránenej dielne

Pani Želmíra nás víta pred Kvetinárstvom u mamy. Najprv nás zavedie do dvora pred obchod, kde má svoje pracovné stanovište. Tu pri svetle lampy vyrezáva nožíkom zo špeciálnej hmoty tvarované podstavce – ako špongie, do ktorých neskôr zapichne kvety. Vytvarovanú hmotu odhodí do nádoby s vodou, aby sa jej „napila“. Takto zabezpečí vlahu kvetinám, ktoré budú vo veľkých kalichoch stáť na stoloch počas svadobnej hostiny. Popri práci mi rozpráva, ako si kvetinárstvo pred 4 rokmi otvorila.

„Namiesto toho, aby som oddychovala na invalidnom dôchodku, rozhodla som sa pre chránenú dielňu,“ hovorí a tak sa dozviem, že pani Želka je zdravotné postihnutá – trpí nevyliečiteľným svalovým ochorením.

Foto - Stano Stehlík

Choroba

„Je to pravdepodobne genetické, lebo sa to objavilo aj u mojej dcéry, no doktori veľmi nevedia, čo s tým,“ popisuje. Pýtam sa, ako sa choroba prejavuje, keďže pred sebou vidím otvorenú, plnú energie ženu. „Nevládzem dlho udržať niečo v rukách, napríklad väčšie kytice,“ vysvetlí tichý hlasom. „Moje ruky pracujú pomalšie, nevládzem napríklad zamiesiť cesto, vešať bielizeň,“ dopovie. Nepýtam sa viac, lebo vidím, že je to citlivá téma, napriek tomu, že pani Želka na všetky otázky ochotne odpovedá. Ale s radosťou počúvam o tom, ako sa jej napriek chorobe v podnikaní darí.

V rámci projektu chránenej dielne dostala dotáciu na základné vybavenie kvetinárstva, ktoré mi ukazuje, keď sa presunieme  dovnútra. Okrem toho štvrťročne dostáva dotáciu, z ktorej si prepláca odvody, účtovníčku a nájomné. „Na tovar mi peniaze dal manžel,“ hovorí. Jej kvetinárstvo sa nachádza vo dvore pri rodinnom dome jej už zosnulých rodičov, kde teraz býva brat. „Pomenovala som ho U mamy a je to taká spomienka na ňu, určite by sa to jej páčilo,“ vraví. Pani Želmíra býva v Novom Tekove a do práce dochádza 25 kilometrov.

Foto - Stano Stehlík

Pred svadbou

Obzeráme si obchodík, ktorý nie je veľký, ale útulný. Spoločnosť nám robí aj Bodka – mačka, ktorá si vôňu kvetov zjavne obľúbila. Kvety sú všade. Tie najdôležitejšie – v chladničke. Z nich bude svadobná kytica. Do rána musí byť hotová. Aj pierko, výzdoba na auto, na stoly. Tie potom okolo obeda pani Želka odvezie na miesto, kde bude svadba a sama ich naaranžuje. Ale to, až keď zavrie obchod, ktorý má ešte v sobotu doobeda otvorený. Je to jediné kvetinárstvo v obci. Z Podhájskej u nej nakupuje približne 20 percent obyvateľov, odhaduje pani Želka, ostatní - v meste. Nuž, ale zajtra určite prídu pre kytice svadobní hostia a tak musí byť pripravená aj na to.

Zažila už aj taký nával zákazníkov, že tvorili dlhý rad pred obchodom a ona už ani nemala nápad, aké kytice pripraviť, aby nevesta nedostala 50 rovnakých.

Foto - Stano Stehlík

Oznam v miestnom rozhlase

Keď si pani Želka pripravuje kvety, pýtam sa na prvý deň, keď otvorila kvetinárstvo. Pousmeje sa a zaspomína, ako dala oznam do miestneho rozhlasu. „Nemala som vtedy ešte odhad, koľko tovaru si mám zadovážiť a keďže bola v ten deň svadba, tak sem prišli viacerí pre kytice a predstavte si, mne došli kvety!“ vykríkne, ale hneď aj dodá, ako rýchlo ich vybehla do mesta dokúpiť, lebo podľa nej najhoršie je, keď predavač nemá tovar. Pýtam sa teda, čo pre zmenu robí s kvetmi, keď jej zvýšia. Dozviem sa, že ich odvezie na cintorín, na hroby blízkych.

„Hovorí sa, že na rozbehnutie biznisu človek potrebuje dva roky, ja som bola v plusových číslach už po pol roku,“ prezradí. Myslí si, že je to asi spojené s jej povahou, lebo nevie nikomu odmietnuť pomoc. „Pred nedávnom som si zobrala na starosť dve svadby naraz a to už bolo ťažko zvládnuteľné, no ale ako som mala niekoho odmietnuť?“ položí rétorickú otázku a ja vidím pred sebou ženu s obrovským srdcom, ktoré rozdáva ľudom. Kvôli nim, ich spokojnosti sa zahĺbi do práce, aj keď fyzicky je to pre ňu náročné. „Ale mňa tá práca baví!“ vykríkne a hneď sa stiahne, ako keby sa za to hanbila, že robí niečo, v čom sa realizuje.

Foto - Stano Stehlík

Cestou do kostola

Mladí, ktorí sa budú zajtra brať, sú katolíci a to znamená, že pani Želka má na starosti výzdobu kostola. Pozná „služobne“ všetky, ktoré sa v najbližšom okolí nachádzajú: v Dolnom Ohaji, Podhájskej, Trávnici, Kalnej nad Hronom, v Leviciach. Výzdobu na zajtra už stihla pripraviť pred našim príchodom a tak sa poberieme skontrolovať, či je všetko v poriadku. Nasadneme do auta pani Želky. Máme namierene do Dolného Ohaja a po ceste sa môžeme porozprávať.

Príbeh pani Želky siaha ešte do čias komunizmu, keď ju nezobrali na vysnívanú zdravotnícku školu, lebo jej otec nebol komunista. Kým sa odvolala a prišla odpoveď, miesto na škole už nebolo, a tak mohla ísť len za predavačku do Zdroja, do potravín. Keď po revolúcii obchod sprivatizovali, išla smažiť langoše na kúpalisko. Ale keď dostala ponuku zaskočiť sanitárku v nemocnici v Nových Zámkoch, neváhala. Zostala tam dlhšie a popri zamestnaní si urobila zdravotnú školu. Neskôr prestúpila na geriatriu. Potom prišla zákerná choroba, kvôli ktorej bola dlho práceneschopná.

Foto - Stano Stehlík

Čakanie na smrť

„Ja som tú prácu mala rada, aj tých ľudí, napriek tomu, že najhoršie na tom bolo čakanie na smrť. Keď sme videli, že sa už blíži,“ vysvetlí. A tak sa dostaneme aj k téme umierania, keďže sa blížia dušičky a s nimi spojené najbližšie výzvy, ktoré pani Želku čakajú. Už má objednaných vyše sto vencov a kytíc. K tomu ešte pribudnú rezané chryzantémy, aj v kochlíkoch, rôzne kahance, sviečky, náplne. To všetko musí objednať, naplánovať, zadovážiť. Práce spojenej s týmto sviatkom je veľmi veľa a to až tak, že si pani Želmíra povzdychne a uvažuje o tom, že zavolá posily.

Má dospelú dcéru, ktorá študuje žurnalistiku v Bratislave, a ešte dve mladšie dcéry – dvojičky. Aj manžel, keď sa vráti z práce na stavbe v Rakúsku, príde do obchodu vypomôcť.

Foto - Stano Stehlík

Rukopis kvetinárky

Blížime sa ku kostolu v Dolnom Ohaji, ktorý je uprostred cintorína. Už teraz sa tu ligocú sviečky a cítiť jesennú vôňu, ktorá neodmysliteľne patrí k sviatku zosnulých. Keď sa prechádzame popri hroboch, pýtam sa pani Želky, či rozozná, ktoré kvety robila. S úsmevom prikývne a vysvetlí, že kytice, či vence sú ako rukopis kvetinárky. Na nich vraj vidno, akú náladu má ten, kto ich robil a či ich robil s láskou. Pani Želka mi vysvetlí, že vždy musí vedieť kto a komu bude kyticu venovať. Zaujme ma, či bola aj taká kytica, ktorú sa jej robilo veľmi ťažko. Pani Želmíra stíchne a pomaly si zaspomína, aké to bolo, keď zomrel jej otec.

„Vtedy som urobila niekoľko ikebán, vencov od rôznych členov rodiny, no na záver sme s dcérou robili kyticu od vnučiek a tá zo živých kvetov so stuhou, ktorú dcéra sama vypísala, ma asi najviac dojala,“ popíše a vidím, že sa jej ligocú oči.

Foto - Stano Stehlík

Nočná prechádzka cintorínom

Keď sa priblížime ku kostolu zistíme, že je zatvorený. Pani Želka zavolá kostolníčke a od nej sa dozvie, že nevie nájsť kľúče. Výjdeme jej oproti a keďže jej chceme pomôcť, tak ideme cez cintorín a pozorne pozeráme pod nohy, či náhodou kľúče nezbadáme. A zrazu mi to príde smiešne a troška mi aj prebehne mráz po chrbte, keď si uvedomím, že tesne pred dušičkami sa prechádzame medzi hrobmi zosnulých v Dolnom Ohaji. Opýtam sa Pani Želky, či sa nebojí chodiť sem v noci, ale ona rázne odpovie, že mŕtvi neubližujú. Tak sa dostaneme aj k ďalšej téme a ja sa dozvedám, že kvetinárka spolupracuje s istým pohrebníctvom.

Pani Želka je kontaktnou osobou, na ktorú sa rodiny z jej okolia môžu obrátiť v prípade úmrtia. A veruže sa obracajú. Pani Želmíra si zaspomína na istých známych, ktorým zomrel otec. Bola blízko, keď jej volali, tak k ním aj rýchlo zbehla domov. Na mieste sa dozvedela, že pána treba aj prezliecť. „Nebola som na to pripravená, nevedela som, či to zvládnem, ale telo ešte bolo ohybné a pomohla mi terénna sestra.“ popíše.

Foto - Stano Stehlík

Improvizácia

To už vidíme kostolníčku, ktorá našla kľúče a tak sa poberieme za ňou do kostola. „Tu sme sa s manželom pred 24 rokmi brali,“ povie zrazu pani Želmíra. Zaspomína si na pekné chvíle, ale vybaví sa jej aj spomienka na lešenie, ktoré pre opravy vtedy na kostole stálo, a z ktorého bola pred svadbou nešťastná. Dnes sa z toho smeje, ale možno aj preto sa vie lepšie vžiť do kože neviest, ktorým na prekrásnej výzdobe v ten výnimočný deň v živote veľmi záleží.

Pýtam sa ešte na nepredvídanú situáciu, ktorá pani Želmíru prekvapila a ona si spomenie, ako jej kedysi zvädli hortenzie tesne pred tým, ako ich naaranžovala pre nevestu. No vynašla sa – rýchlo utekala do mesta, kde kúpila hortenziu v črepníku, odstrihla ju a dala do kytice. „Moja práca je aj o improvizácii,“ vyhlási.

Foto - Stano Stehlík

Kytica odzrkadľuje dušu

Kvetinárka pozorným okom skontroluje všetky výzdoby a môžeme sa pobrať naspäť do Podhájskej. Tu si pani Želka vyberie namočené podložky, ktoré vloží do vysokých kalichov. Keďže na svadbe bude okolo 60 osôb, musí pripraviť 8 veľkých pohárov s kvetmi. Väčšinou si mladí povedia, akú výzdobu chcú a akú kyticu si želá nevesta. „Najhoršie je, keď si nevesta v lete, v horúčavách zmyslí, že chce do kytice napríklad pivonky, ktoré dlho bez vody nevydržia,“ sťažuje sa kvetinárka. Keď jej odporúčania zákazníci nevypočujú, ona sa musí strachovať, ako dopadne výsledok jej práce.

Pýtam sa jej, či sa už stalo, že s nejakou kyticou nebola spokojná a ona si spomenie na jedného zákazníka, ktorý jej doniesol plné vedro gerbier a od nej len chcel, aby ich naaranžovala a zviazala. Jej otec bol vtedy v nemocnici vo veľmi vážnom stave, čo sa snažila zákazníkovi vysvetliť a ponúkla mu, že spraví len jednu kyticu teraz, druhú - keď sa vráti z nemocnice. „Nepochopil, že mi zomiera otec a trval na tom, aby som urobila kytice zo všetkých kvetov, no výsledok nebol najkrajší a zrejme odzrkadľoval môj duševný stav,“ skonštatuje pani Želmíra.

Foto - Stano Stehlík

Najzvláštnejšia kytica

Už je dosť zima, tak opúšťame vonkajšie stanovisko a presúvame sa do malého obchodíku. Kvetinárka zručne reže kvety, vyberá, kombinuje. Trvá to dosť dlho a tak mi napadne opýtať sa, či ju to znervózňuje, keď ju niekto pozoruje pri práci. Pani Želka si zaspomína, ako začínala v kvetinárstve v Leviciach, kde sa aj školila. Raz k nej prišiel zákazník, ktorý chcel minúť 1500 korún, čo na tie časy bolo veľa peňazí. „Vtedy som chytila nervy, lebo to znamenalo, že použijem takmer všetky kvety, ktoré sme tam mali a on tam stál a pozeral,“ popíše. No s výsledkom bol našťastie spokojný aj on, aj ona.

Keď sa opýtam na najzvláštnejšiu objednávku, dozviem sa o zákazníkovi, ktorý chcel kyticu z deviatich prekrásnych ruží. Keď bola hotová, muž si zaželal odstrihnúť všetky puky. Pozerám prekvapene. „Urobila som, ako si želal, všetky hlavičky som odstrihla a on odišiel s kyticou bez ruží, asi chcel niekoho vytočiť,“ domnieva sa pani Želka.

 

 

Svadobné zákusky

Kto by bol povedal, koľko práce treba vynaložiť, aby bola kvetinová výzdoba ideálna. Až keď pozorujem, ako sa pani Želka ponorí do práce, zistím, čo všetko to obnáša a že je to náročné na čas. A ten sa oklamať nedá. Keď sme už trocha unavení, kvetinárka si spomenie, že má v chladničke zákusky a ponúkne nás. To je milé! To je čaro menších spoločností, v malých obciach, mestečkách, dedinkách – veď, kto by kvetinárke v meste doniesol zákusky! Vtedy si uvedomím, že my už vlastne koštujeme niečo zo zajtrajšej svadby, ktorú mladí určite prežívajú. Dúfam, že ich život bude taký sladký a dobrý ako tie zákusky.

Foto - Stano Stehlík

City a kvety

Na záver sa ešte opýtam pani Želmíry, prečo to robí, veď by sa mohla sústrediť na seba a nie – niekedy aj v strese, utekať do práce a venovať sa ľudom napriek vlastnej chorobe. „Mojimi životobudičmi sú práve tí ľudia, ktorí mi dôverujú, nechcem ich sklamať, veď pozrite, mám zapísaný celý diár,“ ukazuje mi zoznam zákaziek.

Kvetinárka je zapojená do najdôležitejších udalostí obyvateľov obce. Je s nimi pri radostných oslavách, ako sú svadby, meniny, narodeniny, krstiny, ale aj pri tých smutných, ako pohreby, či na Sviatok všetkých svätých. Ak má citlivú dušu, ako pani Želka, dokáže vložiť cit do kvetinových výzdob. To je niečo viac ako obchodníčka, predavačka, či aranžérka kvetov. Je to pomocníčka, vďaka ktorej zákazník bez slov vyjadrí svoje "Ďakujem", Všetko naj“, či posledné „Zbohom!“.

Foto - Stano Stehlík

 

Prečítajte si aj Strávili sme noc so suvervízorkou, ktorá sa stará o cestujúcich na letisku