Bolo mi to treba?

 

Určite to poznáte. Ten pocit, keď niekam prídete a viete, že to miesto k vám patrí. Neveríte na žiadne minulé životy, len v duši cítite istotu, že tento kúsok vesmíru bol stvorený pre vás, tu sa usadíte a tu vám bude krásne.

Ten pocit sa ma zmocnil, keď sme kupovali záhradu. Bolo v nej buriny vyše pása a staré kríky šípových ruží, o ktoré sa už roky nikto staral, no aj tak stále kvitli aspoň pre včely, vtáky a myši. Stará drevená záhradná chatka bola ako domček zo slamy z rozprávky o troch prasiatkach. Stačilo fúknuť a rozpadla sa. Vo vnútri bolo pár vecí, ktoré tam zabudli ešte bývalí majitelia. A množstvo prázdnych fliaš zrejme po bezdomovcoch, ktorí tu hľadali úkryt pred zimou. 

Čo vám budem hovoriť, úplný bordel! No predsa niečo vo mne kričalo: „Áno, toto chcem! Toto je ono, presne toto hľadám!“ A tak sme si na ten bordel vzali v banke úver a spolu s rodičmi sme začali makať. Raz uzimení, inokedy spálení od slnka, doškriabaní od divého malinčia, na rukách mozole od motyky, špinaví od prachu, smradľaví od ohňa…

Keď bolo všetko ako tak hotové, prišla povodeň. No áno, vyzeral to byť skvelý nápad mať záhradu hneď pri vode. V lete sa kúpete, v zime korčuľujete. Že mi tá voda vlezie až do kuchyne a kompletne zaleje kuchynskú linku mi vtedy akosi nenapadlo… Fakt je, že susedia mi spomínali, že keď príde storočná voda, môže sa to stať. Lenže nikto mi nepovedal, že tých „sto rokov“ padne v kalendári hneď o rok…

Ustáli sme to. Keď to ustáli kríky šípových ruší aj ovocné stromy, aj chata sa vysušila, tak prečo nie my? (Neustáli to len krtkovia, v ten rok sa v záhrade neukázal ani jediný.)

Na ďalší rok nás vykradli. Kosačka, vŕtačka, dokonca aj vianočné svetielka, ktorými decká v zime obmotávali maličký smrek, boli preč. Plot prestrihnutý, zámky na dverách rozbité, zablatené stupaje na dlážke. Decká sa hrali na detektívov, kým ja som policajtom ponúkala kávu.

Tretí rok bol rokom úrazov. Domáce majstrovanie je dosť rizikový koníček. Operácia, rehabilitácia, péenka.

„Bolo ti to treba?“ pýtajú sa mnohí. „Tebe asi muselo byť moc dobre, keď si sa rozhodla kúpiť túto záhradu,“ vraví mi dokonca aj vlastná mama, kým vedľa mňa kľačí na kolenách a pomáha mi sadiť tulipány.

Bolo mi to treba? Asi nie… Ale čo sa zabijem, keď ten pocit v duši, že tento kúsok vesmíru bol stvorený pre mňa, tu sa usadím a tu mi bude krásne, je stále silnejší než toto všetko?

 

Prečítajte si aj Neboli sme domasedky