Opakuje sa to už roky. Hlavné mesto spí, nikde nikoho. Len jedno auto skoro ráno v prvý sviatok vianočný pravidelne naberá na diaľnici smer viedenské letisko. Otec , tak ako každý rok, zodpovedne šoféruje, aby svoju jedinú dcéru bezpečne doviezol na letisko a potom už len verí, že jej v tom veľkom svete nikto neublíži. Sedím na sedadle spolujazdca a snažím sa zakryť slzy. Hovorím si, kto doje toľko vyprážaného kapra a nemala by si plakať, veď toto je jej jediná šanca. Získať čo najkvalitnejšie vzdelanie a tak voľbu budúcnosti v krajine, kde bude žiť. V krajine, ktorá si múdrych mladých neskazených ľudí váži a otvára im dvere neobmedzených možností. Lebo aj také sú!
Mala by som predsa plakať od šťastia, že sa to mojej jedinej dcére podarilo. Veď nie si jediná, poznám takých rodín veľa! Áno, bude mi chýbať, ale toto je jej jediná šanca do budúcna! Detí, ktoré od života čakajú pravidlá, spravodlivosť, či morálku. Cítim obrovský hnev na politikov, ktorí vyháňajú naše deti za hranice. Myslím na rodičov, ktorí svoje deti odvážajú na letiská skôr, ako sa Vianoce vôbec začnú. Ako doma dojedia vyprážaného kapra. Aj na smutnú poľskú reklamu, kde si deduško kúpi knihu pre samoukov angličtiny, aby sa raz vedel dohovoriť s vnučkou. Budeme takí osamelí aj my s manželom?
„Mami, ak ma budeš hľadať, budem teraz v Oslo, potom odletím na Miami, ale tam budem na škole iba deň, lebo letíme na sústredenie,“ informuje ma zo zadného sedadla dcéra, ktorú som už raz na zemeguli nevedela nájsť. „Som na Islande, som v Kanade, som v Texase, som v Izraeli, som v Nórsku, som ....,“ mladým je už aj planéta malá. Myslím na to, či som toto naozaj chcela. Hľadať jedinú dcéru po celej zemeguli. Len 23-ročnú slečnu, ktorá dospela v 14-tich, keď sama odcestovala do Austrálie. Nie nechcela. Je mi za ňou veľmi smutno napriek tomu, že keď príde domov na 3 dni, postaví celú rodinu do pozoru, prevráti všetko hore nohami a zasa na mesiace odletí. Aj vtedy, keď ma za tri dni vytočí tak, že by som ju na lietadlo posadila o deň skôr. Nie nechcela, ale viem, že je to pre ňu to najlepšie. Dostane šancu.Viem, že tu „doma“ len ťažko.
„Mami nebuď smutná, veď sa v máji uvidíme! A ostanem doma 2 týždne a potom sa už presťahujem. Veď sa chcem postaviť na vlastné nohy a niečo veľké dokázať!“ zahlási na zadnom sedadle veselým cinkavým hlasom jediná dcéra, ktorá svoju budúcnosť nevidí na Slovensku. Som šťastná, keď si predstavím, ako presne vie, čo chce. Dokázať veľa mimo Slovenska. „Vieš mami, keby si videla, ako tam platia pravidlá! Tam si nikto nič také nedovolí ako na Slovensku, dokonca ani papierik pustiť z ruky. Tam je tak čisto! A všetci dodržiavajú pravidlá. Je to krajina, v ktorej by som chcela žiť,“ povie nadšene a mne zviera srdce. Na druhej strane ma zalieva pocit blaženosti, že dcéra naplno využila šancu, ktorú jej ponúkol život. Zbaliť sa a odísť tam, kde si jej hodnoty budú vážiť a ona ich. Objímame sa na letisku a ja jej nenápadne voniam vlasy. Bude trvať mesiace, kým opäť pocítim ich vôňu. A pocítim ju ešte vôbec? Necítim sa dobre, choroby sa len kopia. Mám jej to povedať? Sú to mesiace a za ten čas sa môže veľa zmeniť.....Objímam ju, akoby to bolo posledný raz. Ani som netušila, že také hrachy dokážem z očí vypúšťať.
Rozmýšľam, koľko takýchto detí už politici zo Slovenska za 27 rokov demokracie vyhnali a koľko rodičov je počas Vianoc samých so slovníkmi v rukách.... Bude doma na Vianoce aj Zuzana Hlávková?
Prečítajte si aj Keď po štyridsiatke NIE znamená NIE!
