Buďme ako Marion

 

Mnohí z nás sa v minulom týždni pobavili na videu, v ktorom profesor Robert Kelly rozpráva v živom vysielaní pre BBC o situácii v Južnej Kórei a počas rozhovoru do jeho pracovne vtrhnú dve veselé deti. Vzápätí za nimi príde žena a snaží sa deti rýchlo a nepozorovane dostať z miestnosti. Video obletelo internet a stalo sa virálnym momentom minulého týždňa.

Okamžite, samozrejme, vyvolalo diskriminačné diskusie, kto bola „tá mladá žena ázijského pôvodu“. Veľa ľudí predpokladalo, že to bola opatrovateľka Kellyovcov, ktorá neustrážila dve hravé deti. Málokto predpokladal, že to bola manželka profesora Kellyho. Obaja manželia sa po veľkom mediálnom úspechu a množstve pozornosti vyjadrili, že ich dcérka práve oslavovala narodeniny a pri hre vbehla oteckovi do pracovne práve počas živého vysielania pre BBC. Kellyovci nakoniec zvolali tlačovú konferenciu, pretože záujem o ich rodinu neutíchal a z malej Marion Kellyovej sa stala hviezda svetových médií. Profesor Kelly, ktorý sa najskôr obával, že po tomto incidente s ním BBC už nebude spolupracovať sa vďaka svojej odvážnej dcére stáva veľmi známym a populárnym.

 

 

Malá Marion vystupovala napriek svojmu veku pred médiami veľmi sebavedomo a novinárov si okamžite získala. Zahraničné servery jej predpovedajú dokonca politickú budúcnosť. Na internete vznikajú koláže, ktoré Marion vidia v kongrese, či ako verejne činnú osobu. Malé dievčatko, ktoré odvážne otvorilo dvere do „zakázanej“ miestnosti a spontánne prejavilo svoju osobnosť, nás toho v uplynulom týždni veľa naučilo. Možno to, že máme byť ako ona. Že sa nemáme báť otvárať akékoľvek dvere, máme byť spontánne, na nič sa nehrať, že máme byť sami sebou. Že máme robiť veci tak, ako ich cítime, prejaviť radosť zo života. Že sa nemáme báť ničoho, lebo, keď sa my nebojíme, tak nás okolie príjme s otvorenou náručou.

Raz som šla po ulici a po daždi bolo na chodníkoch množstvo kaluží. Okolo jednej z nich kráčal pekne oblečený muž v obleku a vyleštených topánkach. Zrazu sa rozbehol, spontánne skočil do kaluže a zaskákal si v nej. Bolo na ňom vidieť, akú mu to urobilo radosť. Ľudia na ulici sa zastavovali a smiali sa. Ale on bol v tej chvíli skutočne šťastný. Lebo niekedy treba aj trošku zariskovať, aby sme sa mohli z chuti zasmiať a uvoľniť. Aby sme zasa na chvíľu zacítili ako chutí detstvo a zakázané ovocie. Aby sme zasa mohli byť na chvíľu ako Marion. 

.

Prečítajte si aj Z profesora, ktorému cez interview vbehnú do izby deti, urobili ženu