Som konzervatívna. Keď napríklad do domácnosti pribudne vysávač, tvrdohlavo používam ten starý, napriek tomu, že vyhadzuje poistky. Jeho nová náhrada zatiaľ parkuje niekde nadohľad, čaká na svoju chvíľu a ja si zvykám. Týždeň, dva, maximálne mesiac. 

Mám aj zopár fóbií, takých priznaných. A takých, ktoré sa objavia pri určitej príležitosti. Vynoria sa spod postele, sprisahanecky na mňa žmurknú, vrhnú sa mi okolo krku, áno, áno, som tvoja!

Občas fóbie s konzerativizmom splynú, jednou z príležitostí pre úspešnú fúziu bol vždy posledný deň v škole a prvé dni prázdnin. Nie, vysvedčenie mojich detí ma nehádzalo do iných dimenzií, tam som sa dostávala vo chvíli, keď som chcela spomaliť prudkosť, akou sa zatvárali dvere za zabehnutým systémom povinností a radostí bežného roka. Ibaže prievan prázdnin bol rýchlejší, tam horiaci termín neposunieš previnilým, prepáčte, nestíham, budem sa snažiť. Plesk! A bolo.

Voľno. Zdanlivo nekonečné. Rovno pred nosom. Keď som sa obzrela za seba, ten pohľad sa každým rokom opakoval – tváre mojich nadšených detí a výraz, z ktorého sa dalo vyčítať: Čo podnikneme? Dnes? Zajtra? Celé dva mesiace? Nuž, v rodine, kde nefungujú babky, skutočne ťažká otázka.

A tak som podnikala, občas aj pre mňa zdanlivo nepodniknuteľné. Statočne som imitovala nadšenie z jazera, kde som učila deti plávať, potláčajúc svoju fóbiu z rýb a rastlín pod hladinou. Nechala som sa viezť kabínkovou lanovkou, ktorá kolmo stúpala kamsi do neba, hoci sa mi od strachu z výšok podlamovali kolená a z dlaní mi kvapkal stresový pot.

Prežila som aj dva mesiace v chalupe na samote, kde som takmer nespala, lebo som verila, že nočnú tmu a duchov zaženiem udržiavaním ohňa v piecke. Je pravda, občas som sa vzoprela, ako napríklad pred vchodom do úzkeho tunela, kde sa kráčalo výlučne kačacou chôdzou a viedol do pohrebnej miestnosti známeho egyptského faraóna. Moje NIE! bolo kategorické...do chvíle, keď v tom otvore zmizlo jedno z mojich detí. Dodnes nechápem, ja, latentný klaustrofobik, ako som sa vypla k ukážkovému skoku králika prenasledovaného fretkou.

Dnes už viem, že fóbie a konzervativizmus boli najmä nástrojmi, ktorými som v mene nadšenia detí posúvala hranice svojich možností. A viem tiež, že každé, zdanlivo nekonečné, prázdniny sa raz stanú minulosťou. Preto si ich, rodičia a vlastne aj ostatní, užívajte plnými hrsťami, dúškami, vôňami, chuťami, krokmi aj skokmi. 

.