Už sa to opäť blíži. S vyplazeným jazykom, na konci so silami, po nekonečnom januári, písomkách a chrípkach, každé ráno sa zasnívam pri pohľade do kalendára na skracujúci sa počet dní zostávajúcich do našej každoročnej lyžovačky. Peripetie z tej minuloročnej sa časom zmenili na spomienky a tak sme opäť nabrali energiu zarezervovať ubytovanie, lyžiarsky výcvik pre deti, výstroj, vlekové permanentky, nakúpiť cestoviny a Nutellu a dúfať, že nikto sa nedoláme, že sneh bude na svahoch a nie na cestách, že bude aj slnko a nebude ľad a víchrice.

Dovolenku si treba zaslúžiť. A nielen tak, že sa po polroku v plnom pracovnom, školskom a domácom vyťažení dopracujete k vysnívanému týždňu pod končiarmi. Treba si ju zaslúžiť aj tak, že namiesto podľa navigátora plánovaných šiestich hodín v aute ich strávite sedemnásť.

Pôvodný plán bol vyraziť o piatej ráno, aby sme sa vyhli zápcham pri Lyone, plán však nebral do úvahy sneženie pri Chambéry, kvôli ktorému na päť hodín zavreli diaľnicu.

Sedemnásť hodín v aute s troma deťmi a deti s nami rodičmi, zanovito sa vyhýbajúcimi tabletom a mini televízorom. S obohranými cédečkami, skúšaním matematiky a anglickými hrami. Číslo diaľnice 43 ma bude doživotne mátať. Päť hodín sme stáli na diaľnici bez pohnutia. Ľudia sa prechádzali po diaľnici, muži a deti okraj diaľnice využívali aj ako sociálne zariadenie. V rádiu na stanici « info traffic » dokola opakovali, že ako ich sneženie pri Chambéry prekvapilo a ako nás vedia pochopiť, vedia, že je problém so záchodom a s malými deťmi v aute.  Pekne metaforicky povedali, že situácia je ako had hryzúci si chvost. Manžel chvíľami nahnevane vypínal rádio so slovami, že nemajú ani trochu sebakritiky. Tiež vraveli, že by bolo veľmi ambiciózne povedať, že do dvoch hodín sa situácia zlepší. Pekne štylisticky to kudlili a točili.

Do cieľa našej horskej dedinky v Južných Alpách sme dorazili večer o 23 hodine.

Pred stúpaním do nadmorskej výšky 1800 metrov bolo treba dať na pneumatiky reťaze. Dokonale technicky vybavení okolocestujúci vychádzali sebavedome z áut, na ruky navliekli špeciálne rukavice, na čelo nasadili baterky, pod kolená dali termo koberčeky a niekoľkými šikovnými pohybmi navliekli reťaze na pneumatiky. My sme pod manželove kolená dali škatuľu od brumíkov, namiesto baterky som mu svietila mojím mobilom za neustáleho navigovania v akom uhle mám ten mobil držať. Neďaleko od nás stáli policajti v žltých vetrovkách. Keď som manželovi ticho navrhla, že poprosme ich o pomoc, urazil sa. Ja som úplne zabudla, že muž iného muža o pomoc jednoducho z istých ego dôvodov nemôže poprosiť.

Napokon predsa len aj naše auto malo reťaze na kolesách. Dlho sa im však netešilo. Po niekoľkých sto metroch, začala reťaz trieskať o plech kolesa. Môj muž vyžadoval v aute maximálne ticho, aby mohol to búchanie reťaze dobre počúvať. Do hustej atmosféry v aute najmenší syn zahlásil, že papa ideme ako koč s koňmi a rolničkami, to je ten istý zvuk. Zo všetkých síl som v sebe dusila smiech, keby prerazil, mohla by som sa ocitnúť na zasneženom kraji horskej cesty.

Jednu reťaz sme po ceste stratili, druhá spôsobovala, že jedno koleso sa vrtelo vo vzduchoprázdne. Už veľa nám do cieľa nechýbalo. V čierňave, kde sa z jednej strany črtala nekonečná priepasť a z druhej na nás veselými svetlami žmurkala naša chata, auto kolesami v hlbokom snehu zatočilo definitívne naprázdno a vedeli sme, že už mu pomôže len odmäk. Pár metrov od chaty nás spasil taxikár, ktorý nás za 20 euro previezol posledných 200 metrov

Tento rok máme nové reťaze, aj baterku, aj termo koberček, deti sú o čosi staršie, my o rok múdrejší, o pár týždňov ideme na to opäť. 

 

Prečítajte si aj Otázky, ktoré sa deti neodvážia položiť