BRATISLAVA. V lete turecká riviéra, v zime Alpy, medzitým pár víkendov Londýn, Paríž, Krakov – takto si možno väčšina z nás predstavuje ideálne precestovaný rok. Nájde sa, samozrejme, kopec ľudí, čo cestuje oveľa viac, prípadne aj takí, čo si z cestovania spravili prácu.

No medzi nami žijú aj ľudia, ktorých diaľka neláka. Radšej sedia pekne v teple domova. Alebo v jeho blízkosti. A nie je ich až tak málo.

 

 

Sedím doma a je mi dobre

Alena z Bratislavy je príklad pravej domasedky. „Neznášam balenie, ak mám dlhšie cestovať, radšej zostanem doma,“ priznáva sa. Bojí sa lietania. Nešoféruje. Na dovolenku – ak vôbec, sa vyberie len v rámci Slovenska. Cestuje autom, ochotná je ísť maximálne dve hodiny. Najčastejšie však skončí aj s rodinou na chalupe, ktorú majú necelú hodinku od Bratislavy.

Pri mori bola jediný raz v živote – už ako dospelá s terajším manželom v klasickej slovenskej destinácii Chorvátsku. Zle znášala dlhú cestu autom. „Bolo to utrpenie, bála som sa vkročiť do vody kvôli sasankám, plávať, slnko bolo na mňa prisilné, jedlo mi nechutilo,“ hovorí. Celý týždeň strávila v tieni alebo na izbe. Odvtedy k moru nešla.

Rovnakí boli podľa nej aj jej rodičia – s ňou a bratom chodili maximálne na krátke výlety do okolia. Dovolenkovali len na rodinnej chalupe.

„Viem, že možno to príde ľuďom zvláštne, no naozaj nemám chuť na tom niečo meniť,“ hovorí Alena. S vyslovene negatívnymi reakciami sa zatiaľ nestretla. Zvyčajne otázky šikovne zahovorí tým, že sporia na nový byt, auto a s malými deťmi sa ťažko cestuje.

Jej manžel si už zvykol. V podstate nemá na výber – Alenu totiž do lietadla nedostane. Ťažké je ju presvedčiť aj na dlhšiu cestu na Slovensku. Po fiasku s dovolenkou pri mori podobné pokusy už vzdal. Ak má chuť predsa len cestovať, chodí sám.

 

 

Domased nerovná sa neoťukaný

S necestovateľmi bývajú spojené mnohé predsudky. Častokrát sa mylne domnievame, že keď niekto necestuje, nevie nič o svete. „Ak je človek spokojný so svojím životom, cíti naplnenie, život mu dáva zmysel, tak je jedno, či cestuje krížom-krážom po svete, alebo strávi celý život v malej dedinke,“ myslí si klinická psychologička Petra Páneková. Toto by určite nemalo byť kritériom pre hodnotenie kvality človeka, dodáva.

Hoci platí, že cestovanie je úžasná a obohacujúca vec, niekto môže obohatenie získavať iným, jemu vlastným spôsobom, vysvetľuje. „A aj neustále cestovanie môže mať niekedy zaujímavé psychologické pozadie, v prípade, že človek stále niečo hľadá, pred niečím uteká, nevie sa usadiť a zakoreniť,“ hovorí.

Z necestovania je nový trend. Po minimalizme, výzvach na redukciu šatníka či hľadaní krásy života v spomalení je tu chvála domasedstva. O tom prečo necestovať napísal knihu Umenie ticha aj profesionálny cestovateľ Pico Iyer, ktorý sa živí práve písaním o svojich cestách.

Pokoju a tichu venoval svoj Ted talk spred dvoch rokov. „A v dobe neustáleho pohybu nie je nič naliehavejšie než potreba sedieť v tichu,“ povedal vtedy. Ísť na dovolenku do Paríža, na Havaj či do New Orleansu je skvelé, no tým, čo si chcú naozaj oddýchnuť radil uvažovať nad tým, že nepôjdu nikam. Sám na sebe vyskúšal, aké to je neustále sa presúvať, zažívať stále nové a nové veci a tvrdí, že najväčšie obohatenie nájdeme v pokoji svojho domova.

 

 

Cestujem v práci, inak chcem pokoj

Typom vyslovene domáceho (ne)cestovateľa je aj Jozef z Bratislavy. Veľa cestoval pracovne – bol v Spojených štátoch, v Rusku, Poľsku, v Česku a Bulharsku. No posledné roky sa tomu rád vyhne, ak sa dá. Označeniu necestovateľ sa však bráni. „Pracovne som býval toľko na cestách, že sa každá cesta mimo domov, stala niekde v podvedomí bremenom,“ vysvetľuje.

Tomu prispôsobil aj dovolenky. Pred ďalekou cestou uprednostní kratšiu, namiesto ďalekých krajín, zostane radšej blízko domova. Pred rušnými ulicami dá prednosť pokojným miestam bez davu a tlačenice. „Neláka ma hlavne klasická rezortová dovolenka, vtedy je fuk, či si na Zlatých pieskoch alebo v Egypte, všade to isté, bez lokálnej autenticity a relatívne drahé,“ hovorí.

Priznáva, že na klasickej dovolenke – teda zájazde s cestovnou kanceláriou, v živote nebol. A ani sa nechystá. Baleniu, dlhým radom na letiskách, či miestam plných turistov a preplneným plážam sa radšej vyhne. Má pocit, že dovolenka či výlet môže byť zaujímavý aj bez nejakého cestovania za exotikou. „Asi je to tiež také intuitívne vyhýbanie sa stresu s tým spojeným,“ hovorí. Cestovanie je preňho stres navyše a toho má človek podľa neho dosť v bežnom živote. Načo si ho privádzať ešte aj v čase voľna, dodáva.

„Nie som veľký cestovateľ, cestujem skôr sporadicky, ak musím,“ priznáva Juraj z Prešova. Do zahraničia išiel totiž skôr na pracovné cesty ako na výlety. Juraj musí ako ekológ cestovať v rámci projektov, no zatiaľ len v rámci Európy. Pracovne bol napríklad v Poľsku, Česku, Rakúsku, Nemecku či Rumunsku.

Posledné roky sa však aj jeho služobné cesty točia skôr na Slovensku. Mimo domovinu necestuje ani počas voľna – posledné roky mu to totiž veľmi nevychádza. No, ak by si predsa len našiel na dovolenku čas, dá prednosť Slovensku. Potešila by ho napríklad rybačka na Dunaji. „Blíži sa sezóna mieňov,“ hovorí.

V obľube totiž nemá ani lietadlá, hoci svoje pocity nenazýva strachom z lietania, skôr miernou neistotou. „Nie je to také, že by som nenasadol do lietadla, keď nemám na výber, no ak nemusím, idem radšej vlakom,“ hovorí Juraj. Argumentuje aj ekologickými dôvodmi – cesta elektrifikovaným vlakom totiž zaťaží životné prostredie menej ako let lietadlom.

 

 

Bezpečie je len fatamorgána

„Človek, aby mohol spokojne žiť, tak si vytvára ilúziu bezpečia, inak by bol neustále sužovaný strachom a úzkosťou,“ hovorí Páneková. To platí podľa nej aj pre cestovanie.

V súčasnosti sa nám často už svet nejaví taký bezpečný ako kedysi, myslí si. Stačí tak kriticky vyhodnotiť dostupné informácie o tej-ktorej destinácii a človek sa môže rozhodnúť, že radšej zostane doma, vysvetľuje. „V bezpečí už reálne nemusíme byť nikde, no nesmieme dopustiť, aby nás tento strach paralyzoval a obmedzoval,“ hovorí.

Pri túžbe cestovať však podľa psychologičky zavážia povahové vlastnosti človeka. „Sú typy pováh, ktoré uprednostňujú bezpečie pred dobrodružstvom, svoje pohodlie a stereotypy pred novotou a zmenou, pasivitu pred aktivitou, pokoj pred vzrušením,“ hovorí. Práve to môžu byť podľa nej aj dôvody necestovania.

Za nízkou túžbou cestovať však môžu byť aj úzkostné, vyhýbavé alebo závislé osobnostné črty, vysvetľuje. Tie môžu spôsobiť nepohodlie pri cestovaní, dodáva. „V snahe minimalizovať svoje nepohodlie sa radšej vyhnú situácii navodzujúcej strach, nedokážu čeliť výzve mimo ich zóny komfortu ako je cesta lietadlom či ďaleká cesta autom,“ hovorí.

 

 

Cestovanie neoslovuje ani ľudí, ktorí sú vyhýbaví, neistí či nedôverčiví, inklinujúci k väčšej obozretnosti ako je bežné. No nie každý si túto súvislosť so svojou nechuťou vycestovať aj uvedomuje, dodáva.

Problém začína podľa Pánekovej vtedy, ak je človek nespokojný – čiže cestovať chce, no nemôže. Cíti sa paralyzovaný a nevie si s tým poradiť. „Špecifickým príkladom sú prípady, keď len predstava cestovania navodí až panický strach,“ hovorí.

Z praxe má skúsenosti s ľuďmi, čo kvôli panickej úzkosti odmietajú cestovať napríklad lietadlom. Stretla sa aj s prípadmi ľudí, ktorí sa boja cestovať do susedného mesta. Vtedy odporúča vyhľadať odbornú pomoc. „S týmto typom problémov sa dá v psychoterapii pekne pracovať s dobrým efektom,“ hovorí.

Strach cestovať je podľa nej často len sprievodným javom úzkosti, ktorej príčiny bývajú hlbšie, no je možné ich vypátrať, pomenovať a porozumieť im. Dôležité je však riešiť problém čo najskôr, dodáva.

 

Prečítajte si aj Radšej dovolenkujeme na Slovensku. Máme strach