Potreba sebarealizácie je na vrchole pyramídy potrieb známeho amerického psychológa. Ono je to s talentami a darmi, ktoré som dostali, vymyslené perfektne. Každý máme niečo a spolu môžeme dokázať veľa. Ak je správny človek na správnom mieste. A ak ten človek na tom svojom mieste aj človekom zostane. Abraham Maslow tiež tvrdí, že výkon pracovníkov je možné zvyšovať až k fyziologickým hraniciam, ak budú uspokojované nielen materiálne, ale aj sociálne potreby. Potreba uznania, úcty, istoty, bezpečnosti, spolupatričnosti,  tvorivosti.

Max Kašparů, uznávaný český psychiater, zasa hovorí o dvoch klincoch. Jeden treba zatĺcť pri vchode do svojich domovov. Druhý hneď pri príchode na pracoviská. Na ten jeden treba zavesiť všetky problémy z práce. Na ten druhý všetky svoje súkromné, rodinné, osobné problémy.

Vôbec to nie je jednoduché. Koľko hereckého talentu, koľko sebazaprenia a tiež koľko sebadisciplíny si to vyžaduje. Po náročnom pracovnom dni plnom stresu, napätia až vypätia osobných síl, vrátiť sa domov s úsmevom na perách, energiou a schopnosťou byť rodičom aj partnerom na plné obrátky. A mlčať o všetkom tom ťažkom pracovnom. Po náročnom víkende plnom stresu, napätia až vypätia osobných síl, nastúpiť do práce s úsmevom na perách, s energiou a schopnosťou byť zamestnancom na plné obrátky. A neprenášať svoje súkromie na pracovisko.

Neznášala som to. Bolo mi to ľúto. Aj mňa to hnevalo zároveň. Keď sa mama vracala z práce vyšťavenejšia ako dokonale vymačkaný citrón. Keď sa muselo všetko stíšiť, aby mohla ona vypnúť, aby vedela ešte fungovať aj doma. Nevedela som svojím mladým umom porozumieť, prečo tam zotrváva. V dobe, keď každý musel pracovať. Keď neboli úrady práce. Keď by si vedela hneď nájsť iné miesto, keďže nebola na zozname triednych nepriateľov. Lenže ju samotný obsah práce napĺňal. Bola aj fyzicky blízko chorému manželovi a malým deťom. To, čo ju ničilo v samotnej podstate účtovníctva nespočívalo.

Prebehol výskum, uverejnený v médiách, že v akých priestoroch, v akom usporiadaní sa ľuďom najlepšie pracuje. A víťazom sa stávajú spoločné priestory. Dávajú možnosť priameho a pre človeka potrebného sociálneho kontaktu, možnosť efektívnejšej spolupráce. Ale!  Všetko má svoje ale. Zároveň potrebujeme, ako zamestnanci, mať k dispozícií aj vhodné miesto, kde môžeme relaxovať, oddýchnuť, potrebnú chvíľu vypnúť, byť sami so sebou. Miestnosti, kde možno v súkromí telefonovať alebo zjesť obed. Vysvetľuje redaktor spravodajskej relácie.

Tie dva klince by mali byť dostatočne dlhé a pevné zároveň. Mali by byť zreteľnej farby a povinné pre všetkých. Na tie dva klince by sme mali vešať všetko, čím znepríjemňujeme život a prácu ostatným. Všetky formy a prejavy násilia, všetky formy podvodov, všetku nezákonnosť, neľudskosť, bezcharakternosť, nespravodlivosť aj nevšímavosť a ľahostajnosť. Aj všetky intrigy, podpásovky, manipulácie a faloš.

Všetky deti sveta to neznášajú. Keď trpia rodičia, trpia aj deti. Aj naopak. Všetko zlé, čo spravíme mamám a otcom, robíme aj ich deťom. Aj naopak. Keď nebude natrvalo priklincované všetko zlo, budeme všetci obeťami. Obeťami tvrdej konzumnej doby, kde vidina vysokého zisku, platu a osobného karierizmu je nad všetko ostatné ľudské a správne.

.

Prečítajte si aj Skôr než povieš svoje „áno“. Alebo „nie“