Kuba je mojou srdcovou záležitosťou. Nie pre čarovné odtiene tyrkysovej na pláži v luxusnom letovisku Varadero, ale pre neluxusný život zvyšku ostrova. Keď idem na Kubu, je to výlet z budúcnosti do minulosti.

Pripomeniem si, že v bežných obchodoch si nevyberáte, pretože ste radi, že vôbec niečo majú, šetríte toaletným papierom i elektrinou a silne vnímate strach, keď si ľudia inštinktívne dávajú pozor, čo a komu povedia, lebo nevedia, či to nie je udavač. Na vysvetlenie pre mladšie generácie, je to výlet do krajiny, kde wifi nie je v každej kaviarni a ak pripojenie na internet vo vyhradených zónach nájdete, stojí 4,5 dolára na hodinu. Kubánci zarábajú mesačne asi dvadsať dolárov.

Na Kube, kde na svoju demokratickú zmenu ešte len čakajú, ste ako Slovák žijúci dôkaz, že sa raz dočkajú. Hovoríte im, že neslobodu, akú oni zažívajú v 21. storočí ste prežili tiež, len v tom 20. storočí. A povzbudzujete ich, aby vytrvali a pripravovali sa, lebo čakať treba dlho, ale nie večne.

Je to pre mňa rovnako silné stretnutie minulého života s tým budúcim, keď prídu Kubánci na Slovensko. V pondelok nás v redakcii navštívili štyria. Prišli na pozvanie občianskeho združenie Človek v ohrození, aby sa pozreli, čo ich čaká. A prekvapili nás.

Viac ako o športový portál sa zaujímali o ten ženský. Toľko otázok k postaveniu a právam žien na Slovensku som ešte od žiadneho muža nedostala. A kubánski muži si všetko zapisovali. Aké sú rozdiely v platoch, koľko trvá materská, aký je návrat do práce, v akom veku máme deti, koľko a či ich vôbec chceme, hoci starneme, ktoré političky sú vzorom a aké sú rozdiely medzi ženami v meste a na dediny (a to nevedeli, že rovnomenné facebookové stránky naozaj máme.) Chceli to vedieť, aby rozumeli právam žien na Kube.

Potom prišla reč na sobotňajší protest proti utečencom. Nerozumeli, prečo sme tak veľmi proti, ale zaujímalo ich to, lebo cítia, že aj toto ich čaká v budúcnosti, keď pominie eufória z pádu nedemokratického režimu. V deň protestu boli všetci štyria v bratislavskom kostole a modlili sa v španielčine. Pohľad, aký im venovala staršia pani, pochopili aj bez slov. Nenávisť rozpoznáte hneď. Či sa pozeráte do oči pani, ktorá si vás zaradí podľa farby pleti alebo na fotografiu Mariána Kotlebu, ktorú sme im ukázali.

Keď videli naše sklamanie z vlastnej krajiny a politikov, boli to oni, čo hovorili, že aj tak sa oplatí čakať na zmenu a slobodu so všetkým, čo k nej patrí. Prvý raz sa mi stalo, že ľudia z minulosti povzbudzovali ľudí z budúcnosti. 

 

 

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.