„Krásavec, všetky kamarátky mi ho závideli, ale nedalo sa s ním žiť,“ hovorí Edita, ktorá sa práve rozišla s priateľom.

Najprv sa do neho zamilovala na prvý pohľad. Nebolo to také ťažké, keď zoberieme do úvahy, že hovoríme o veľkom fešákovi. Vlastne všetky jeho frajerky tak začínali a pre takmer každú to bola láska na prvý pohľad. Dievčatá aj ženy ho stále obletovali a aj obletujú. Má to rád. Jeho mama ho ešte utvrdzuje v tom, že je výnimočný a že tie ženy si ho vlastne ani nezaslúžia.

Napriek tomu, že má 35 rokov, stále býva u rodičov. Zarába len na seba. Jednoducho, do spoločného rodinného rozpočtu nemusí nič prispievať. Nákupy? On to nezvláda, veď na to má mamu. Variť nevie. Nejaké sporenie? Nula bodov. Domáce práce? Žiadne! Nie je žiadny kutil. „Tak končí asi každý jeho vzťah,“ domnieva sa Edita, ktorá už nevedela vydržať neustále obsluhovanie, obskakovanie, chválenie plus trpké poznámky jeho matky o tom, že synček má zle vyžehlenú košeľu, že chudáčik nejak schudol na frajerkinej strave.

„Keď som niečo po ňom chcela, bol nadudraný a utekal k maminke,“ sarkasticky hovorí Edita a ešte priklincuje: „Veď, keď mu mama na raňajky vybehne do pekárne a kúpi sladkú žemličku, aby bol synček hneď z rána spokojný, tak čo môžem od neho čakať? To on stále očakával niečo odo mňa, lebo tak je vychovaný.“

Edita končí svoj smutný príbeh a my so mojou sestrou počúvame. „Musím si dávať pozor, aby som ja z mojich synov nespravila takých namyslených egocentrikov,“ vyhlási moja sestra. Uprieme pohľad na jej malých fešákov. Tiež by najradšej boli obsluhovaní – a kto by nechcel? Tiež sa dožadujú. Skúšajú. Ale vtedy im mama vysvetľuje, že sa môžu obslúžiť sami. Že vlastne oni by mali pomáhať jej. A tak sa okolo nej točia v kuchyni malé ručičky, ktoré prestierajú pred obedom a upratujú po ňom. Stáva sa, že sa pred tým bránia, vyhovárajú, búria. Hrajú to na nás, že nevládzu. Vtedy vie byť pohľad malých fešákov spoza hustých mihalníc taký očarujúci, že by ich človek najradšej vybozkával a všetky povinnosti urobil za nich. Moja sestra je však neúprosná. Disciplína musí byť. Nechce, aby chlapci skončili ako Editin bývalý.

V tom zazvoní môj mobil. Dozviem sa smutnú správu o smrti istej známej, staršej pani. V priebehu mesiaca zákerná choroba pokročila tak, že už ani v nemocnici ju nevedeli zachrániť. Bola to vdova s jedným synom, ktorého nadovšetko milovala. Vždy, keď sa mu nedarilo, urobila všetko, aby ho dostala z problémov. Aby ho dostala z dlhov, pracovala ešte viac. Aby mal na alimenty pre deti z nevydarených vzťahov, pracovala ešte dlhšie. Aby mal na rozbehnutie biznisu, predávala rodinné drahocennosti. Zomrela sama. Nikto pri jej posteli nestál. Syn bol na dovolenke.

Až sa na pery tlačí otázka, ktorá zaznela v známom českom filme Pelišky: Mě by jenom zajímalo, kde udělali soudruzi z NDR chybu?

Týkala sa plastových lyžičiek, ktoré v horúcej káve stratili pôvodný tvar. Podobne tvar mužov strácajú fešáci, ktorých obletujú nezdravo zamilované maminky.

 

Prečítajte si aj Zoči-voči exhibicionistom