Keď pečiem mafiny…

Pečiem mafiny a som nervózna. Vždy, keď pečiem mafiny, som nervózna. Pečiem ich totiž vtedy, keď moje deti odchádzajú z domu. Tak, ako si v rozprávkach Jano balil do batôžka na cesty pečené buchty, u nás doma sa do sveta chodí s mafinmi. Viem, že by som sa mala tešiť, ako si to s mužom sami doma užijeme, ako si večer otvoríme vínko a cez víkend sa budeme príjemne povaľovať, ale teraz mám hlavu niekde inde. Môj muž tiež. Teší sa hlavne na to, ako si k telke vezme prvé horúce mafiny…

Vždy, keď pečiem mafiny, som trápna. Pretože sa päťkrát deciek spýtam, či majú so sebou kartu poistenca, pas a peniaze. A či si pribalili aj tielko a pančuchy, aj keď je mi vopred jasné, že nie a že aj keď si ich pribalia, nikdy ich na seba nedajú. Som jediný člen rodiny, ktorý v zime nosí tielko a pančuchy. A tiež normálne ponožky. Preto nezabudnem dodať, že krátke ponožky sa nosia len v lete. A potom už naozaj zvýšim hlas, keď zistím, že v kufri nie je žiadna hrubá mikina a štrnásťročná cica si chce v zime vziať na nohy len tenké tenisky.

Keď pečiem mafiny, moje decká desaťkrát prevrátia oči k nebu a zagúľajú nimi tak, že keď to raz bude olympijská disciplína, zlato máme doma. A hneď dvakrát. Už ich vidím na stupni víťazov a predstavujem si, ako mi pred celým svetom poďakujú čoby najlepšej motivačnej trénerke pubertiackej športovej disciplíny „panebože, daj, aby moja mama už bola ticho“.

 

Prečítajte si

Čo na tom, že je úspešná, keď je tučná…

 

Neviem, prečo práve pri pečení mafinov si vždy spomeniem na všetky katastrofy, o ktorých som kedy čítala v novinách alebo som ich videla v TV alebo sa dávno pradávno stali niekomu zo širokého príbuzenstvá a odvtedy sa tradujú pri všetkých rodinných svadbách aj karoch. Viete také to „aha, už viem, kto to je… oni mali dcéru, ktorá sa zabila v aute, keď šla s partiou z diskotéky, že…“? V rámci tých príbehov vysúkam zo seba múdre varovania tipy – s nikým si nesadaj do auta, nepi alkohol, môžeš sa v noci zadusiť vlastnými zvratkami, neutekaj na vlak cez koľajnice atď. Dostanem odporúčanie, nech prestanem pozerať telku a čítať noviny… Veru, ako mi len bolo dobre, keď na Slovensko dorazili paperbacky a čítala som len sériu Love stories. To som dcéram mohla dávať ponaučenia, nech si dajú pozor na krásnych prachatých mužov s telom Adonisa, ktorí sa zamilujú len do nich a znesú im aj modré z neba.

Kým mafiny chladnú na kuchynskej linke, ja sa v noci prehadzujem v posteli. Hlavou sa mi preháňajú desivé sny, trikrát kontrolujem budík, aby niektorá nezaspala na vlak, bus či lietadlo a neskutočne závidím mužovi jeho pohodový spánok. Ako to tí chlapi robia? Možno to bude tým, že ten môj pozerá v telke len prírodopisné seriály a seriál o stavaní domčekov na strome. Vedeli ste, že niečo také naozaj beží v telke? A môj muž má čas nevynechať ani jedinú časť. Šťastný to človek!

Ráno mafiny nadelím do plastových misiek a prehodím pár slov so strážnymi anjelmi svojich detí. No netvárte sa tak čudne, Lorna Byrneová ich aj vidí, ja s nimi len kecám. Teda, aby bolo jasné, kecám len ja, oni neodpovedajú. Ale vlastne, je mi to jedno, nech pokojne mlčia, hlavne nech sprevádzajú majiteľky tých mafinov na ich cestách po svete.

 

Prečítajte si aj Filozof z autobusovej zastávky