„A čo si myslíš, koľko si mám vypýtať?“ pýtajú sa ma bežne kamarátky, keď sa chystajú na pracovný pohovor. V hlave im vrndží kalkulačka. Presne vedia, za aký plat by danú prácu nerobili a vedia aj to, po akých peniazoch každý mesiac túžia, aby nemuseli v potravinách dávať do košíka len jogurty v akcii. No medzi týmito dvoma sumami je ešte širokánske rozpätie.

Akú sumu povedať, keď sa vás budúci zamestnávateľ na pracovnom pohovore spýta, aký plat si predstavujete? Nižšiu, pretože po tej práci túžite, potrebujete zarábať a koniec koncov nepatrí sa byť „nenažratá“, veď by vás ešte mohli vysmiať, alebo radšej poviete tú vyššiu v nádeji, že to vyjde a keď nie a dajú prednosť niekomu inému, stále vás bude mátať, či to nebolo preto, že ste mali veľké oči...?

Pri handrkovačkách o plate majú výhodu sebavedomí extroverti, mladí ľudia a tiež muži. Tí nemajú problém sa ohodnotiť aj nadhodnotiť a zapýtať si presne to, po čom ich duša piští. Obyčajne pri tom nemyslia na jogurty v samoške, ale najnovšie vychytávky technického sveta. A tie predsa niečo stoja.

Na druhej strany sú starší ľudia, ženy, ktoré sa do práce vracajú po materskej a rodičovskej dovolenke a ženy všeobecne, pretože si veria oveľa menej ako muži. Preto si za rovnakú pracovnú pozíciu vypýtajú vždy menej. A zamestnávateľ sa môže tešiť. Tak sa potom stáva, že v jednej kancelárii sa stretnú traja ľudia a každý z nich za rovnakú prácu dostáva iný plat. Nie preto, že je horší, nemá potrebné vzdelanie, prax či schopnosti, ale len preto, že si na pohovore málo vypýtal. Veď jeho chyba, no nie?

Priznám sa, že tlieskam návrhu poslancov Beblavého a Mihála, aby sa v  pracovných inzerátoch povinne zverejňoval minimálny plat, ktorý k danej pracovnej pozícii prislúcha. Pretože tak, ako vravia, skutočne to pomôže najmä znevýhodneným skupinám. Jasné, že to hneď neodstráni platové rozdiely medzi mužmi a ženami a rovnako aj handrkovačky na pracovných pohovoroch môžu byť stále živé. Ale predsa len to v mnohom pomôže – okrem iného človek bude hneď vedieť, kam sa nemá hlásiť a ušetrí si tak dve kolá pohovorov, keď mu žalostne nízky plat oznámia až na konci výberovej tortúry. 

A musím sa smiať nad kritikou, že by to prinieslo byrokraciu. Fakt? Ten, čo si to myslí, zrejme dávno nečítal pracovné inzeráty. Sú v nich často také koniny, že verte alebo nie, údaj o plate sa tam v pohode zmestí a vpísať ho tam stojí oveľa menej času, námahy aj priestoru, ako vypisovať napríklad čudesné nepeňažné benefity. V niektorých pracovných inzerátoch som si medzi nimi prečítala aj mladý dynamický kolektív (neviem prečo si vždy pri tom predstavím partiu pubišov strkajúcich sa na zastávke autobusu), usmiatych kolegov (bojím sa, či ten úsmev nedostávajú príkazom), gastrolístky (tak moment, nemá na ne zamestnanec nárok zo zákona?) a dokonca aj free parking hneď vedľa práce (nemôžu sa zamestnanci cestujúci autobusom ohradiť, že majú o jeden benefit menej ako vodiči?). Ak vypisovanie takýchto žvástov v inzerátoch zamestnávateľov byrokraticky nezaťažuje, tak verte, že jedna suma je proti tomu maličkosť.

.

Prečítajte si aj Keď v kabinete zomieralo tamagoči