Pedro si postavil loptu, asi meter od Tukyho zadku. Niektorí spoluhráči si radšej zakryli oči, iní len krútili hlavou. Očko bola hrozná hra. Päť hráčov si prihrávalo loptu vzduchom na jeden dotyk a po piatej prihrávke musela prísť strela na bránu. Ak brankár chytil, išiel do poľa a neúspešný strelec zase do brány. Ak ten v bráne dostal tri góly, nasledoval trest. Päť striel loptou do zadku.

Tuky už mal za sebou dva strely a na jeho tvári bolo vidieť, že ho zadok štípe viac ako čakal. V kolektíve nebol veľmi obľúbený a pecka od Pedra ho odhodila asi meter od miesta, kde čupel v podrepe.

Ako štvrtý si loptu postavil Jaro. A my sme vedeli, že ak ho delovka od nášho najlepšieho hráča nezabije, tak mu minimálne odtrhne zadok. Jaro bol najlepší futbalista, akého som v živote videl hrať. A keby ho zákerne nevyradili hnusným faulom raz a navždy z futbalu, dotiahol by to určite raz aj do svojej milovanej Barcelony. 

„Budeš prvý hráč, na ktorého počesť v tomto tíme vyradia dres,“ smial sa Tuky na plné hrdlo, keď sa medzi nami prvýkrát po tom zákernom faule Jaro objavil. Zlomenú nohu mal v sadre, podopieral sa barlami a predstieral, že sa na Tukyho hláške zabáva. Ale už sa nesmial tak, ako po každom góle, ktorý za nás v doraste dal.

Jeho jedenástku si naozaj už nikto nechcel obliecť. Nie preto, žeby bol dres nášho vychýreného kanoniera posvätný. Jaro bol Róm a na to bol medzi dedinskými chlapcami aj Ariel prikrátky. Boli sme len traja, ktorí sme na spoteného Romária, ako Jara prezývali, naskákali po každom góle bez toho, aby sme sa potom nenápadne neutierali do treniek.

Jaro to videl. Ale nesťažoval si. „Tebe sa kľučkuje, keď sa ti obrancovia sami uhýbajú,“ podpichovali ho starší hráči a ironicky rukou rozháňali pred sebou vzduch. Jaro si len zotrel pot z čela a s jeho typickým rehotom ho frkol smerom k nim. „Tak potom nechápem, že ma nikdy nevieš nájsť v šestnástke. Tie muchy nado mnou vidno aj z tribúny,“ vracal im s humorom.

Pridobre však vedel, že nikdy nebude jedným z nich. Patril totiž k „hentým“, ako hovorili Rómom v našej dedine, ktorí pri každom zápase zaplnili „svoj“ sektor na tribúne v nekrytom rohu štadióna. Boli tam stále, aj keď pršalo.

Prvýkrát som ich stretol ako šesťročný v škole. Boli iní, boli tmaví. V našej triede boli dvaja. A boli pre mňa ako postavy z rozprávky. Mali také iné mená, tá s dlhými čiernymi kučeravými vlasmi sa volala Tamara, ten druhý bol Elemír. Hovorili medzi sebou inou rečou, a ja som si predstavoval, že prišli z inej planéty a vedia čarovať. Aspoň som si veľmi prial, aby vedeli čarovať. Hlavne vtedy, keď im iné deti kričali, že smrdia a ťahali Tamaru za vlasy. Chcel som, aby ich premenili na žaby. Ale oni neurobili nič.

Tak ako neurobil nič ani Jaro, keď ho k nám na prvý tréning doviedol tréner Slivka a povedal, že odteraz bude s nami hrávať. Mazáci utrúsili, že konečne bude lopty zbierať čierny. „Len aby ich na konci nebolo menej,“ pridal sa Tuky a zaznel smiech. Stretli sa nám oči. „Mrokar,“ utrúsil pre seba Jaro. A ja som sa naučil prvú rómsku nadávku.

S Jarom bola sranda. Keď sme prehrávali, nadával ich rečou. A my sme sa na tom vždy dobre bavili. Keď sme boli na ihrisku, kričali sme po sebe jeho hláškami. Keď niekto zluftoval loptu, letelo za ním: So keres?! V zápale hry sme si ani neuvedomili, že pijeme vodu z tej istej fľaše. Po mesiaci to už nikoho netrápilo. V škole bolo pre nás cťou sa mu pozdraviť, pretože nebolo veľa takých, s ktorými by sa kamarátil.

Len pre Tukyho bol dlho iba „ten šmatlavý Cigán“. Kým totiž Jaro neprišiel do tímu, bol Tuky suverénne najlepším hráčom. Ibaže na Jarových 21 gólov v 15-tich zápasoch bolo jeho dvanásť málo. Našou hviezdou bol zrazu ten maličký Romário z osady, ktorý dvakrát prepadol, nevedel poriadne čítať a jeho budúcnosť videli všetci prinajlepšom tak s krompáčom pri kanáli.

Vždy som si myslel, že sme to boli my, kto mu dal šancu. Ale pravda bola iná. Šancu dal on nám. Spoznať človeka, ktorý dokázal oveľa viac, ako len očariť všetkých svojimi kúzlami s loptou. Zistiť, že „my a hentí“ nič neznamená, pretože v rovnakom drese je dôležité iba to, čo všetko vieš obetovať pre tím. 

To legendárne očko po tréningu v nás zmenilo všetko. Nikto si nenechal ujsť príležitosť vrátiť Tukymu všetky svoje príkoria ponižujúcou strelou do zadku. Na Jarovu povestnú pravačku sa tešili v tej chvíli všetci. Jaro si postavil loptu a odstúpil od nej na tri metre, aby mal dobrý rozbeh. Čupiaci Tuky zatvoril oči a čakal.

Jaro sa po nás obzrel. Chcel, aby sme sa všetci pozerali. Potom sa rozbehol z plnej sily. Pred loptou zrazu pribrzdil, zastal a špičkou kopačky jemne ťukol do lopty, ktorá sa ledva dokotúľala k Tukyho vystrčenému zadku.

Jaro vzal loptu pod pazuchu a odkráčal do šatne. Bolo po hre. Tuky otvoril oči. Postavil sa, odkašľal a pobral sa za ním. Neviem, čo si potom v šatni povedali. Ale už nikdy Jara nenazval šmatlavým Cigánom.

.

Prečítajte si aj Prečo už na nič neprisahám