Hneď po prebudení som bola nasratá. Naozaj veľmi. Prezerala som si nástenku facebooku a našla som tam fotku pozvánky na pietny akt k 11. výročiu pádu lietadla An-24, ktoré sa vracalo z vojenskej misie v Kosove. Na palube bolo 42 ľudí, medzi nimi aj môj ocino, práporčík Vlastimil Čepičan. Ono viete, ako jediné dieťa vojaka ma 11 rokov nikam nepozvali.

Nebyť toho, že knižku An-24 nedoletel nezostavuje mamin kamarát a novinár Pavol Vitko, tak sa ani nedozviem, že takáto kniha vyšla. Ani po tom, čo som posielala svoje kontaktné údaje ľuďom, ktorí ich poslali kompetentným, ma tento rok nepozvali do maďarskej obce Hejce, kde sa obrad konal.

Vytočená som aj zabudla na raňajky a začala v pyžame volať na ministerstvo obrany. Nedvíhali. Už som mala rozpísaný pekne šťavnatý list s otázkami, ale tak sa mi parilo od hnevu z hlavy, že som nevidela na klávesnicu. Zavolala som ešte na generálny štáb, kde mi dvihla pani, ktorá to mala na starosti. Jej sa mali ozývať pozostalí, ktorí pozvánku dostali.

Akože, Oskara by som si zaslúžila za to, ako som sa snažila ovládať. Chcelo sa mi kričať, na jazyku som mala milión otázok, túžila som byť uštipačná a arogantná.  Uvedomovala som si však, že tá pani za to nemôže. Je to chyba v systéme. Ako to inak vysvetliť? Ako vysvetliť to, že o mne nemajú ani šajnu? A že takých ako som ja, je viacej?

Rozhovor nakoniec prebehol vo veľmi príjemnom duchu, pani mi vysvetlila, kde pravdepodobne nastala chyba, zapísala si moje údaje a povedala, že sa o to postará. Uvidíme teda o rok.

Po skončení hovoru zo mňa hnev opadol. Aj viem prečo. Opýtala som sa samej seba, čo ma tak nahnevalo. Že som tam dnes nemohla byť? Nie. Na to „gule“ zatiaľ nemám. To, že na mňa 11 rokov zabúdajú? Áno, istý hnev to bol. No bol to hlavne smútok, s ktorým som (ako obvykle) chcela hrdinsky bojovať. Chcela som byť v tento deň v pohode, necítiť tú horkosť. Ale ten boj na silnú hrdinku celkom unavuje. Niekedy je lepšie poplakať si, pretože práve v tom tkvie sila.

A tak si aj dnes dovolím poplakať.

 

P.S.: Kiež by si, oci, dnes videl ako super som zaparkovala.

 

Prečítajte si aj Gabikin príbeh: Keď mala jedenásť, prišla o otca, v osemnástke aj o mamu, no stále dôveruje životu