Krajina je taká, ako sa správa k cyklistom

 

Vždy som si myslela, že krajina je taká, aká je hlavná stanica jej hlavného mesta. Ale to potom stačí vystúpiť z vlaku v Bratislave, pofrflať si a ísť ďalej, lebo my s tým nič nevieme urobiť. 

Ale s letom si vždy uvedomujem niečo iné. Krajina je taká, ako sa správa k cyklistom. A nemyslím tým Sagana a Velitsa. Myslím nás, bežných ľudí, ktorí na bicykli na cestách riskujeme životy.

Keď som žila v Nemecku, fascinovane som sledovala cyklistické chodníky medzi dvoma mestami. Bol to pre mňa vrchol pokroku. 
Človek sa presunie niekoľko desiatok kilometrov bez toho, aby trikrát v duchu spísal závet a pomodlil sa otčenáš. To bolo niečo.

Som skôr horský cyklista a tak nezažívam dramatické chvíle medzi kamiónmi a pretekármi každý deň. Ale keďže dcéra je ešte malá, tak sa s ňou nemôžem drncať vždy po horách a chodíme aj po cestách. Každý takýto výlet končím kvôli nej s úsmevom, ale inak napnutá ako struna.

Neexistencia cyklistických chodníkov popri bežných komunikáciách je naša vychytávka. Za pár metrov sme potom ochotní mestským architektom bozkávať ruky a oni majú pocit majstra sveta.

Chcieť v krajine, kde si človek nosí do nemocnice toaleťák, luxus cyklistického chodníka je asi absurdné. Dal Boh aspoň machrov z tretieho sektora, ktorí budujú cyklotrasy v lesoch.

Lenže zviesť všetko na nejaké zastupiteľstvá a mestá nie je na mieste v momente, keď si uvedomíme, koľko rovnakých chýb robíme my.  

Tento víkend som s dvoma deťmi išla na cyklovýlet. Takmer polovica áut nedbala na cyklistov a už vôbec nie na deti. Preleteli rýchlo a blízko. Keby náhodou došlo ku  kolízii u niektorého z detí, prejdú mu po hlave. Kým nemáme chodníky, musíme byť chodníkmi predsa my. Nemôžeme od iných chcieť to, čo sami nevieme dať.  Ohľaduplnosť. S očami na špičkách a srdcom na volante. 

Ďakujem, že nás cyklistov toto leto budete  opatrnejšie obchádzať.

 

Ženy v meste