Poznáte ten stav, keď je žena pripravená vyskúšať niečo nové. Nemusí to byť ani zrovna po rozchode, len je skrátka v životnom období, keď sa venuje duševnému rozvoju, chce prekračovať svoje komfortné zóny, je vyhoretá, nešťastná, túži niečo zmeniť. A tak začne behať. Ostrihá si vlasy. Zmení značku oblečenia. Prihlási sa na kurz tancovania pri tyči...
Áno, toto som urobila. Keď som žila mimo hlavného mesta, vždy som si hovorila – bože, to by bolo, keby som mohla ísť napríklad na hrnčiarsky kurz, alebo japončinu pre začiatočníkov. Alebo skrátka čokoľvek, čo som čítala v lesklých časopisoch alebo počula v reportážach v tv a znelo to exoticky. Tak som si povedala, moja zlatá, teraz si tu, nemáš sa na čo vyhovárať, tak šup na netradičné divadelné vystúpenia a kurzy ako si snívala! Trvalo mi to dlho. Ale nakoniec som sa na ten kurz tancovania pri tyči prihlásila. Malo to byť pre začiatočníkov, krásne vyformovať postavu, zlepšiť držanie tela, v malom kolektíve... Hovorím si, to bude pre mňa.
Ono... znie to viac eroticky aké to v skutočnosti je. Teda, keď to robí večer v bare vo svetle reflektorov Demi Moore s dlhými štíhlymi nohami, tak to uznávam, ale na bežných denných kurzoch pre obyčajnú ženskú pospolitosť ide o čosi celkom iné. Môžete to potom v súkromí využiť na hocijaké účely, to je jasné, a aj manžel sa dosť potešil, keď som sa prihlásila, uznávam, aj ma tam odviezol...
No lenže potom prišla krutá realita. Neviem, či ste už niekedy boli v malej miestnosti, ktorú obkolesujú samé zrkadlá, ale ja teda prvýkrát. Nie, nechodím na zumbu, aerobic či nebodaj spoločenské tance. Rovnako vykonávané telesné pohyby v presne zostavenej choreografii mi nikdy nerobili dobre. Skrátka, mozog chce, telo nespolupracuje. Trochu behávam, to hej, ale v dlhých gatiach a najradšej v šere. Lenže tu sa moje ultrakrátke gate s novou športovou podprsenkou ukázali v plnej kráse, a teda rozhodne to bola iná káva ako na tej figuríne v obchode, z ktorej som to stiahla.
Snažila som sa však nesústrediť na ten pohľad zozadu na polovicu bieleho zadku s pár kilami navyše, ale na cieľ, pre ktorý som sem prišla – budem krásna, vyformovaná, štíhla. Super. Po polhodine urputného intenzívneho tréningu so závažiami na nohách, ktorý asi dvadsaťkilová opálená inštruktorka milo nazvala „rozcvička“ som sa celá spotená postavila k vysnívanej tyči. Inštruktorka sa na tej svojej začala jemne zvíjať a inštruovať, ostatné baby sa začali zvíjať tiež, a išlo im to celkom pohľadne, len ja som sa ani za pána nevedela na tej tyči udržať. Ani protišmykové nátery, ani zmena tyče, ani bezradné pohľady ostatných mi nepomohli, skrátka a dobre, nevedela som na to tak ladne vyhupnúť, pochopiť, čo mám robiť s nohami, jednoducho ako sa hovorí „chytiť ten gríf“. Potom by to už išlo.
Určite by mi to trvalo dlhšie ako ostatným, ale prišla by som na to. Nie som veľmi ten typ, čo sa vzdáva pri prvom pokuse, alebo nie je vytrvalý, čo nechce zažiť niečo nové tak, že prekoná sám seba. Ale toto som jednoducho nedala. Neviem, čo sa stalo. V istom okamihu, vidiac sa márne nadskakujúc na tyč a sústrastné pohľady ostatných mladých „začiatočníčok“ kurzu som si v duchu povedala: A ty čo tu robíš? Chceš tu byť? Patríš tu? Cítiš sa tu fajn natoľko, aby si ešte vydržala?
Odpoveď prišla rýchlo, rovnako ako prezlečenie sa a tichý ospravedlňujúci úsmev na odchod. Nezachránila to ani milosrdná otázka inštruktorky: „A fakt ste nemali nejaké zranenie ramena?“. Zlatá. Za tú otázku si zaslúži nechať ten predplatený kredit na ďalšiu hodinu, čo mi teraz prepadne.
Vonku ma čakal manžel so zmrzlinou. Asi vedel, ako to dopadne. Stačil jediný pohľad, aby pochopil, že kurz bol pre mňa veľký omyl. Aj keď je pravda, že trošku som sa cítila taká akási „vystretejšia“. Možno by som mala predsa len skúsiť tú zumbu.
Prečítajte si aj Odísť v pokoji
