Na tohtoročnom filmovom festivale v Berlíne ste za poľsko-nemecko-česko-švédsko-slovenský film „Cez kosti mŕtvych získali cenu Strieborného medveďa, podobne ako pred rokmi Andrzej Wajda. Nesiete po ňom štafetu?

„Andrzej Wajda bol môj priateľ, mentor a to, že sme obaja nositeľmi tejto ceny, je pre mňa symbolické. Cítim sa ako dedič pochodne, s ktorou treba bežať ďalej. Patrím k staršej generácii režisérov, a Andrzej Wajda, keď preberal svoju cenu, bol ešte starší ako ja teraz. Vnímam to tak, ako keby na nás starších spočívala zodpovednosť, že treba do mládeže investovať, nainfikovať odvahou, aby sa nebáli vystúpiť z komfortnej zóny. Ešte chvíľu s tou pochodňou pobežím, potom ju niekomu odovzdám“.

 

Vašej dcére Kasi Adamik, ktorá je tiež režisérkou?

„Neviem komu, lebo to nie je rodinná záležitosť. Taká štafeta sa odovzdáva niekomu, kto je tomu práve otvorený.“

 

Je v Poľsku veľa otvorených režisérov?

„Myslím, že je ich veľa, aj v radoch mladšej, aj staršej generácie“.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Ako sú na tom ženy – režisérky?

„V Poľsku je to lepšie ako je svetový priemer, ale, samozrejme, ženy to majú ťažšie ako muži. Veľa dievčat sa dostáva na vysokú filmovú školu, majú fantastické etudy, krátke filmy, s ktorými vyhrávajú medzinárodné súťaže, no potom sa len niektorým podarí natočiť celovečerný film. Možno o niečo ľahšie to majú režisérky dokumentárnych filmov, ale tie ostatné sa ocitnú na bežeckej dráhe plnej prekážok. A aj keď sa im podarí urobiť prvý film, s druhým a tretím filmom majú zase problémy. Pravidelnou režisérskou kariérou sa môže pochváliť máloktorá žena. Ale okrem mňa, mojej dcéry a mojej sestry (Magdalena Łazarkiewicz – pozn. red.), je v Poľsku veľmi veľa zaujímavých režisérok, ako napríklad: Gośka Szumowska, Dorota Kędzierzawska, Agnieszka Smoczyńska, Ania Kazejak.“

 

Prečo počuť hlas žien – režisérok menej?

„Pred pár rokmi sa o tom začalo kriticky hovoriť, no napriek tomu počet režisérok klesol a je nás len 7 percent! Je to neuveriteľné, keď si uvedomíme, že žien je na svete viac ako 50 percent!“

 

Ako vnímate  diskriminačné vyjadrenia prezidenta Donalda Trumpa, či poľského europoslanca Janusza Korwin – Mikkeho o ženách? Mali by ženy odvážnejšie reagovať?

„Samozrejme! A reagujú! Pozrite sa na Poľsko, kde sa vo veľkých a malých mestách 8. marca konali protesty. Sme svedkami zrodu uvedomelej spoločnosti, keď sa ženy búria proti zasahovaniu vlády do najintímnejších otázok ich života. S mojím najnovším filmom som cestovala po celom Poľsku, navštívila som veľké mestá, ale aj mestečká. Všade som sa stretávala s publikom, v ktorom boli mladé, ale aj staršie ženy. Počas diskusií všetky tvrdili, že sa už nedajú zahnať naspäť medzi kuchyňu a kostol. Už niet návratu k trikrát K, ako sa hovorilo za hitlerovských čias: Kueche, Kirche, Kindern. Vidno, že ide o autentický a svedomitý postoj a uvedomenie si vlastných práv. Doteraz by som povedala, že bol poľský feminizmus dosť elitný a vzorom mu bolo západné správanie sa. Teraz pozorujeme zrod zdola.“

 

Foto - Stano Stehlík

 

Vidíte okrem Poľska niečo podobné aj inde?

„Podobné je to v Spojených štátoch. Ja som bola v Los Angeles v týždni, keď bola inaugurácia prezidenta Trumpa. Deň po nej sa po celých Spojených štátoch udiali obrovské protesty, ktoré priviedli do ulíc 2 a pol milióna ľudí.  Na vlastné oči som videla pochody v Los Angeles, ktorých sa zúčastnilo 850 tisíc osôb. To sú vážne protesty.“

 

Čiže paradoxne diskriminačné hlášky niektorých mužov pomáhajú ženám viac bojovať za svoje práva?

„Núdza a tlak vždy pomáhajú dávať do pohybu niečo, čo v ľuďoch zobúdza uvedomenie si, čím je sloboda. A bezprávie otvára oči na to, čím je právo“.

 

Obávate sa nacionalizmu a fašizmu?

„Nacionalizmus je veľmi nebezpečný a fašizmus je ďalším krokom, ktorý po ňom nasleduje. Keď sa k nacionalizmu, xenofóbii a nenávisti pridáva rozdeľovanie spoločnosti a hľadanie nepriateľov, tak logickým pokračovaním nacionalizmu je fašizmus. Čudujem sa tým menším krajinám, ako je Poľsko, ktoré nie je svetovou veľmocou, že sa tam podnecujú nacionalistické emócie. Tie nikdy nezostávajú bez odpovede. Lebo, keď v Poľsku niekto vzbudzuje protinemecké nálady, tak je logické, že odpoveďou z Nemecka budú emócie protipoľské. Takým spôsobom sa namiesto stavania mostov, stavajú múry. Nebolo by dobré, keby sa Poľsko ocitlo medzi ruským a nemeckým nacionalizmom.“

 

Foto - Stano Stehlík

 

Cítili ste v Berlíne protipoľské emócie?

„Tam som cítila veľké rozčarovanie a prekvapenie z Poľska. Navštívila som tento týždeň Berlín, lebo som bola pozvaná na debatu, ktorej titul znel: Zranená Európa. Účastníkmi boli umelci a osobnosti z rôznych európskych krajín ako Grécko, Španielsko, Nemecko, Francúzsko. Bohužiaľ, zaznela tam otázka, čo sa stalo s Poľskom? Veď doteraz bolo Poľsko stelesnením úspechu a modernizácie, ale teraz začalo kráčať iným smerom.“

 

Máte silné väzby so Slovenskom aj Českom, pýtajú sa vás teda aj na tie krajiny?

„Áno, dávajú mi tie otázky, ale zriedkavejšie, keďže hovoríme o  menších krajinách.“

 

Ale to, čo sa deje na Slovensku, tiež asi Európu znepokojuje. Napríklad prítomnosť kotlebovcov v slovenskom parlamente.

„Áno, je to znepokojujúce. Niektorí zo západu by to najradšej vysvetlili nedostatočnou zrelosťou na integráciu našich krajín v rámci Európy. Podľa niektorých práve postkomunistické krajiny nakazili ostatné štáty populistickými a nacionalistickými tendenciami.“

 

Foto - Stano Stehlík

 

Čo si o tom myslíte vy?

„Je to mystický spôsob rozmýšľania. Na druhej strane rozumiem európskym krajinám, najmä Nemecku, ktoré do našich štátov investovalo obrovské peniaze. V ich vnímaní sa to môže zdať zbytočné, keďže európska solidarita nefunguje. Hlavne, pokiaľ ide o utečencov.“

 

Práve na nenávisti proti utečencom získavajú niektorí slovenskí politici popularitu.

„Po minuloročných voľbách na Slovensku som si pozrela film o voličoch Kotlebu. Videla som mladíka s vyholenou hlavou, ktorý kričal: Veľké Slovensko, my ukážeme svetu, zdvihneme sa z kolien. Keď to hovorí niekto v Poľsku, je to dosť groteskné, ale keď to počujete na Slovensku, tak je to super groteska! Je to rozpačitý pokus hľadania spôsobu, ako si zdvihnúť vlastné sebavedomie. Ide asi hlavne o strednú vrstvu obyvateľstva, ktorá sa cíti neisto po transformácii, či masových emigráciách.“

 

Keď sa hovorí o kotlebových voličoch najčastejšie sa spomínajú mladí ľudia, ale prieskumy hovoria aj o ženách, dokonca starších ženách, ktoré podporujú Kotlebu. Rozumiete tomu?

„Je to ťažko vysvetliteľné. Pravdepodobne ide o štokholmský syndróm (psychický stav obeti, ktorá ospravedlňuje svojho trýzniteľa – pozn. red.). Podobne to bolo v prípade voličiek Trumpa.“

 

Foto - Stano Stehlík

 

Dá sa hovoriť o štokholmskom syndróme aj v prípade obdivovateľov Ruska, ktorých je na Slovensku dosť?

„Neviem o tom veľa, ale možno je to skôr obdiv pre účinnosť Putina. Lebo Trumpa, ale aj našich politikov, predsa brzdia nejaké demokratické, kontrolné mechanizmy. Ale tí všetci machovia by najradšej nemali žiadne zábrany a robili všetko, ako sa im chce, čiže tak ako to robí Putin“.

 

Čo môžeme urobiť, aby sme tomu zabránili?

„Zabrániť sa tomu už nedá, lebo sa to začalo. Treba si robiť svoje a mať nádej. V Poľsku vidím nádej v spomínanom hnutí žien, vedomých si svojich práv. Otázky týkajúce sa priamo žien a ekológie sa teraz v Poľsku začínajú veľmi vnímať, diskutovať a ľudia o ne bojujú.“

 

Práve ekologických otázok sa dotýka aj váš najnovší film Cez kosti mŕtvych. Má film aj politický podtón?

„Kladenie otázok je úlohou umelca. Ten film hovorí o našom vzťahu k prírode, o tom, že na našej planéte nie sme sami. Sme za ňu zodpovední, aj keď nie sme jej majiteľmi. Ta snímka kladie otázky, ktoré niektorí vnímajú ako odpovede. Film sme začali nakrúcať pred  štyrmi rokmi a novú vládu máme v Poľsku vyše roka, tak je predsa jasné, že nebolo naším zámerom, aby bol film politickým vyjadrením. No nechtiac sa trocha stal, lebo nová vláda v Poľsku si z ekológie urobila jedného z nepriateľov a vníma ju ako výmysel ľavičiarov. Ale Zem nie je ani pravicová, ani ľavicová.“

 

Foto - TASR

.

Prečítajte si aj Provokatívne Prešovské národné divadlo vymysleli ženy na materskej