|
Píše sa rok 1501.
Florencia je nádherné a prosperujúce mesto. Na krátky čas sa skrížili osudy dvoch velikánov renesančného umenia. Leonarda da Vinciho a Michelangela. A práve to bol východiskový bod pre úžasný príbeh Olej a mramor Stephanie Storeyovej.
Leonardo da Vinci bol vtedy očarujúcim päťdesiatnikom na vrchole slávy. Prichádza do Florencie tak trochu z osobných dôvodov po dvadsiatich rokoch strávených v Miláne, kde so slávou verejnosti predstavil svoju Poslednú večeru.
Michelangelo je zasa mladý a temperamentný sochár, vtedy takmer neznámy. Zúfalo sa snaží presadiť sa a urobiť si vo svete umenia meno. Vracia sa vracia do rodnej Florencie z Ríma, kde sa naplnili jeho sny, keď mu v Chráme sv. Petra odhalili sochu Pieta. Tá očarila aj samotného pápeža.
Po čase sa im vo Florencii naskytne príležitosť získať zákazku na spracovanie mramorového monolitu, po čom túžia obaja. Leonardo je presvedčený, že má kameň istý, ale predstavitelia mesta napokon uprednostnia temperamentného Michelangela.
Len ťažko nesie svoju porážku a začne verejne spochybňovať návrhy svojho rivala. Ani tak však nie je šťastný ani spokojný, nič sa mu nedarí, jeho mechanické stroje nefungujú, je posadnutý nenaplnenou túžbou po lietaní, dokonca takmer zahynie v boji.
Lenže aj Michelangelo je v koncoch, zúfalo stojí pred kusom neforemného mramoru a nevie, ako začať. Až k nemu kameň prehovorí, a on začne zúrivo tesať...
Náhoda zasiahne aj do Leonardovho života – na trhu uvidí krásnu ženu a pristúpi na žiadosť pána Gioconda, že preňho namaľuje jej portrét. Volala sa Lisa.
Dávid a Mona Lisa, dnes tieto diela obdivuje celý svet, ale len málokto vie, ako ťažko sa rodili, ba ani to, že boli príčinou rivality dvoch renesančných géniov – Leonarda da Vinci a Michelangela Buonarrotiho. Práve o tom je fascinujúci príbeh Olej a mramor. Autorka ho podáva mimoriadne empaticky, citlivo a majstrovsky sa dostala do mysle i duše oboch géniov. A čo je dôležitejšie, dokázala to dať na papier a sprostredkovať čitateľovi.
Vypočujte si AUDIO úryvok
Z knihy číta herec Alfréd Swan:
Začítajte sa do novinky Olej a mramor:
1499
Leonardo
december, Miláno
Zblízka videl, že sa maľba začína odlupovať zo steny. Farba nebola hladká, ako by sa žiadalo, mala zrnitý povrch, ani čo by ju bol naniesol na jemnú vrstvu piesku. Čoskoro sa farbivo oddelí od omietky a rozdrobí na malé čiastočky, ktoré začnú jedna za druhou odpadávať. Ako prvé prídu na rad zemité tóny namiešané z prachu a hliny. Najdlhšie azda vydrží rumelka, hnedočervený odtieň krvi a granátového jablka; väčšinou býva najodolnejšia. Najviac starostí mu však robila ultramarínová. Žiarivo modré farbivo z rozomletého lazuritu sa dovážalo z Ďalekého východu a bolo najdrahšie na trhu. Stačila štipka ultramarínovej, aby sa z priemerného diela stal výtvarný klenot, hoci na freskách sa táto farba používala zriedka. Bez nej by nad jeho výtvorom hodili rukou, ba vari ešte niečo horšie – nazvali by ho konvenčným. A už teraz praskal.
„Porca vacca,“ zahrešil popod nos. Za zhoršujúci sa stav maľby si mohol sám. Zašiel vo svojich pokusoch priďaleko. Vždy vo všetkom zachádzal priďaleko. Šklblo mu ľavým lícom. Zhlboka sa nadýchol a na tvár mu opäť vysadol rozvážny výraz. Niet sa prečo rozčuľovať. Aspoň zatiaľ je to stále majstrovské dielo, ubezpečoval sa v duchu, a on je majster. Obrátil sa k prítomným, aby ich pobavil tajomstvami a historkami. Nato predsa prišli: vypočuť si slávneho Leonarda z Vinci, ako rozpráva o svojom najnovšom výtvore, Poslednej večeri.
„Jeden z vás ma zradí!“ zahrmel Leonardo a jeho hlas sa rozľahol pod kamennou klenbou refektára Kostola Panny Márie milostí, kde freska zaberala celú severnú stenu.
Skupina francúzskych divákov sa potešila dramatickému výstupu. Vedel, že pre mnohých z nich je sám veľkou atrakciou. V štyridsiatich ôsmich rokoch bol majster z Vinci jedným z najslávnejších obyvateľov Apeninského polostrova; jeho meno poznali vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku, dokonca aj v ďalekom Turecku. Renomé si získal návrhmi dômyselných vojnových strojov a prelomovými maliarskymi postupmi. Z celého sveta sa schádzali zvedavci, aby si ho obzreli, ako pózuje pred svojou freskou, známou intenzívnymi farbami – ktoré zatiaľ ešte držali na omietke –, realistickým vyobrazením Ježiša a jeho učeníkov a rozbiehavou kompozíciou ukotvenou v stabilnej postave Spasiteľa uprostred.
„Je tu zachytený okamih nasledujúci ihneď potom, ako Kristus vysloví obvinenie zo zrady,“ povedal a odstúpil od fresky v nádeji, že tým odvráti pozornosť divákov od drobiacej sa farby. „V tejto chvíli ešte nikto nevie, že to bude Judáš, kto zradí Ježiša. Odhalenie, že majú medzi sebou podliaka, nimi otrasie. Apoštoli vyskakujú spoza stola, rozhadzujú rukami, pohoršene vykrikujú. Jeden z nich je zradca. Ale ktorý?“ Prebehne pohľadom po prítomných, akoby medzi nimi šípil úskočného hada. V skutočnosti im skúmavo pozerá do tvárí, hľadá jedinečné črty a výrazy, ktoré by si mohol naskicovať do zošita, keď odídu.
„Vraj ste tvár neveriaceho Tomáša nakreslili podľa vlastnej,“ ozve sa vnadná Francúzka po taliansky so silným prízvukom. „Ale nevidím veľkú podobu.“ Našpúli pery do úzkeho francúzskeho u, ani čo by ho chcela pobozkať.
Leonardo vedel, že sa páči mužom aj ženám. Nosil síce okuliare, lebo sa mu zhoršil zrak, no keď sa pozrel do zrkadla, ešte vždy vo svojich zlatých očiach zazrel mladistvú iskru. Mal pružné svalnaté telo a na hlave bujnú hrivu tmavých vlnitých vlasov, ktoré mu iba začínali šedivieť. Dospel k záveru, že ak davy majú chodiť naňho zízať ako na dajakú mýtickú bytosť, je jeho povinnosťou vyzerať dobre, a preto sa denne kúpal a módne sa obliekal, aby tým podčiarkol svoju úspešnosť: haleny po kolená, pastelové pančuchy a zlatý prsteň s rôznofarebnými drahými kameňmi v tvare vtáka, ktorý mal vyššiu cenu, než koľko väčšina výtvarníkov zarobí za celý život.
Pohľad mu skĺzol na Francúzkino poprsie, ružové od vzrušenia a vypasované korzetom podľa najnovšej módy. Niekedy, keď mu dakto padol do oka, vzal dotyčného chlapca alebo dievča k sebe do ateliéru, aby mu postáli modelom, a zavše boli zo stretnutia s maestrom takí nadšení, že mu ochotne vliezli do postele. „To preto, lebo ani nemôžete vidieť nijakú podobu,“ odvetil, pričom napodobnil jej francúzsky prízvuk. „Keby som sa vždy spoliehal na vlastnú tvár ako predlohu, kreslil by som rôzne variácie toho istého a nikdy by som nevytvoril nič jedinečné. A z toho by potom boli nudné obrazy.“
Diváci sa zasmiali, vrátane prsnatej Francúzky.
Mecenáši neraz Leonardovi vraveli, že keď rozpráva, nevedia vždy rozlíšiť, či žartuje alebo nie, preto výrazne vážnejším hlasom dodal: „Naozaj je to tak.“
S jednou malou výnimkou.
Pozrel na vtáčika z drahokamov, ktorý sa mu ligotal na prste ľavej, jeho dominantnej ruky. Bohabojní Taliani pokladali ľavákov za omyl prírody. Pravá strana bola Božia. Ľavá patrila hriechu. Väčšina rodičov nútila svoje ľavoruké deti preučiť sa na pravú, aby ich nasmerovali na správnu cestu. Leonardov otec splodil so zákonnou manželkou dvanásť zákonných detí a všetky písali pravou. Iba pre nemanželského Leonarda, plod mladíckej nerozvážnosti, ktorej sa dopustil s podradnou slúžkou z Konštantínopola, bola dosť dobrá aj zlopovestná ľavačka.
Na Poslednej večeri, dve miesta napravo od Ježiša, sa ľavou rukou načahuje za chlebom počerná postava v zelenej halene. Aj Judáš bol ľavák. „Predstavte si, že patríte do veľkej rodiny.“ Leonardo hľadel za Francúzku kamsi k svojmu dielu. „Že ste jedným z dvanástich súrodencov zhromaždených za sviatočnou tabuľou. Rodič sediaci v strede sa pokúša udržať poriadok a rovnováhu. Predstavte si...“ Natoľko sa sústredil na Judášovu ruku, že prestal vnímať pachy a zvuky okolia. „Ale tak ako každá rodina, aj táto má svoje tajomstvá, skryté pod povrchom. Ktosi sa do našej utešenej rodinky nehodí. Je medzi nami, no ťažko ho nájsť.“
Prečítajte si aj
