Keď sa blížim k športovej hale U18 v Šamoríne, kde sa hrá ženský basketbalový zápas medzi ŠBK Šamorín a BAM Popradom, je jasné, že o zápas je veľký záujem. Mám problém s parkovaním. V hale je rušno, skupiny mladých ľudí v hľadisku povzbudzujú športovkyne. Uprostred pracovného týždňa je hala takmer plná, na vlastné oči teda vidím, že ženský basketbal sa teší veľkému záujmu!

Na palubovke je okrem iných aj Júlia Lelkes. Vyrastala s tým od malička. „Vždy som bola v hale počas basketbalových tréningov mojej staršej sestry a tak to pre mňa bola samozrejmá cesta,“ vysvetľuje 19-ročná Júlia, prečo sa pobrala v šľapajách sestry Krisztiny. Za nimi kráča najmladšia zo sestier, 16-ročná Barbara. Všetky tri dcéry k športu priviedla ich mama – ako inak – tiež basketbalistka. Dnes pomáha šamorínskemu klubu v organizačných prácach. Láska k športu sa v tejto rodine dedí z generácie na generáciu, lebo, ako sa dozvedám, aj babka dievčat sa venovala športu - bola učiteľkou telocviku.

 

Júlia Lelkes.   Foto - Stano Stehlík

 

Od driny cez cestovanie k medailám

Krisztina Lelkes dosiahla v basketbale veľa, dokonca rok strávila v Spojených štátoch na stáži pre mladé športovkyne. V súčasnosti študuje v Prahe biomateriál pre medicínske využite, ale na basketbal nezanevrela – hrá za BLC Sparta Praha, druhú ligu.

Keďže najstaršia zo sestier je mimo Slovenska, stretávam sa s dvomi mladšími hneď po tréningu v Šamoríne. O chvíľu sa k nám prípoji aj ich mama. Rozprávame sa o tom, koľko športu obetujú: jeden a pol hodinové tréningy, niekedy dvakrát denne každý pracovný deň. Cez víkendy najčastejšie cestujú na zápasy. „Jasne, že sú dni, keď sa mi nechce a radšej by som čas trávila vonku s kamarátmi ako na tréningu,“ prizná sa Júlia. Ale vie oceniť aj to, že vďaka basketbalu už trocha po svete pocestovala. Bola dvakrát v Moskve, Bukurešti, v Maďarsku, Česku, v Bulharsku na Majstrovstvách Európy. Potešením za tvrdú drinu sú aj medaily, ktoré sa jej so šamorínskym tímom podarilo získať.

Pod vedením trénera Alberta Diósiho získal mládežnícky tím, v ktorom hrala aj Júlia, trikrát titul majstra Slovenska.

 

Júlia a Barbara Lelkesové.   Foto - Stano Stehlík

 

Len 170 - centimetrové

Najstaršia sestra Lelkesová meria vyše 170 centimetrov, najmladšia 16-ročná až 179! „Ľahšie to majú vysoké, lebo tie nižšie musia viac makať, byť rýchlejšie, mať lepšie vedenie lopty, byť zručnejšie,“ konštatuje Júlia. Napriek tomu, že ona meria „len“ 170 je veľmi nadaná. Keď sa v šamorínskom klube rozprávam s trénerom Františkom Nagyom, ten ju hneď označí za jednu z lepších basketbalistiek.

Zápas medzi ŠBK Šamorínom a BAM Popradom, na ktorý som sa pobrala, vyhral šamorínsky tím, vo veľkej miere vďaka Júlii. „Nepreháňala by som, len mi to dobre šlo,“ skromne hodnotí mladá hráčka.

 

Júlia Lelkes.   Foto - Stano Stehlík

 

Ženy to majú ťažšie?

Keď sa k nám prípoji mama sestier Lelkesových rozprávame sa o cene, akú rodičia športovkýň platia. Bohužiaľ, športové aktivity ženského družstva nie sú nikým podporované, dotáciu mesta používa klub iba na mládežnícky basketbal, v ktorom ešte hrá najmladšia zo sestier.

„Sponzori sa ťažko zháňajú, tí radšej svoje peniaze venujú na mužský šport, ktorý ma väčšiu sledovanosť,“ smutne konštatuje Júlia Lelkes st. „Aj v novinách sa viac venujú mužským športom, o ženských zápasoch sa objaví len malý stĺpček s jednou fotkou niekde bokom,“ doplňuje jedna z dcér k ženám, ktoré pritom hrajú najvyššiu súťaž, slovenskú extraligu.

 

Tri basketbalistky Lelkesové.  Foto - Stano Stehlík

 

Druhý plný úväzok

A tak mama vypomáha klubu dobrovoľnícky. „Ja tým športom žijem, chcem, aby sa tu aj moje deti realizovali a keď my sa o to nepostaráme tak kto?,“ pýta sa rétoricky Júlia Lelkes st. Pre mládež vybavuje cesty, odvozy, všetky organizačné práce spojené s chodom družstva. A ako keby na potvrdenie práve počas nášho stretnutia dvíha niekoľko telefonátov a rieši otázky ohľadom víkendových zápasov.

„Veľa robím pre klub aj počas pracovnej doby, ostatné aj cez víkendy. Práce je dosť, stačilo by aj na plný úväzok,“ konštatuje a spomína si na návštevu maďarského tímu v Šamoríne, ktorý sprevádzalo až sedem osôb angažovaných v ich klube na plný úväzok. „Predstavte si, že oni mali aj špecialistu, ktorý sa staral o to, ako počas zápasov dievčatá vyzerajú!“ doplní a neskrýva prekvapenie.

 

Júlia Lelkes.   Foto - Stano Stehlík 

 

„Angažmá“ pre celú rodinu

Našťastie, keďže rodičia Lelkes podnikajú a v Šamoríne majú obchod, tak si vedia prispôsobiť čas pracovným aj športovým povinnostiam. „Manžela sme tiež už angažovali – organizuje povinné natáčanie všetkých zápasov na kameru a následne ich zverejňuje na internete,“ popisuje Júlia Lelkes st. a dcéry doplňujú, že ich mama je tak angažovaná, že ešte ju počas zápasu nikdy nevideli sedieť v hľadisku. „Najčastejšie robím zapisovateľku,“ vysvetľuje z úsmevom.

Pýtam sa dievčat na športové oblečenie, do ktorého musia tiež investovať. Aj to im financujú rodičia a nie je to maličkosť, lebo len športová obuv sa za štyri mesiace opotrebuje!

Takmer celý rodinný život sa točí okolo športu. Ich rodičia si aj dovolenky plánujú tak, aby ich spojili s európskymi šampionátmi dievčat. Vďaka tomu už voľný čas trávili aj na Sardínii, v Bulharsku, v Debrecíne či Miškolci. Aj starí rodičia majú svoje úlohy: dedko pomáha vnučkám, keď potrebujú odviezť autom, babka im zase prešíva dresy.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Trapasy

Keď sa pýtam na najväčší trapas v živote basketbalistky, všetky tri sa hneď zhodnú: dať vlastný kôš. Našťastie sa to ešte žiadnej nestalo. Ale každá z nich už zažila inú bolesť. Júlia - zlomenú ruku, vykĺbený lakeť a odlomenú chrupavku. „Ja som mala zlomené len tri prsty,“ prezradí najmladšia Barbara. Všetkých „prebije“ mama, ktorá mala zlomenú sánku. „Päť týždňov som ju mala zdrôtovanú a tak som išla aj na stužkovú,“ zaspomína si Lelkes, ktorá k úrazu prišla počas zápasu na Myjave.

„To bol boj o loptu a protihráčka ma udrela ramenom. Najprv som to podcenila, ale keď som sa domov vracala linkovým autobusom už som cítila, že niečo nesedí,“ opisuje. Celých päť týždňov mohla prijímať len tekutú stravu, lebo nevedela otvoriť pusu. Potom, keď ju zbavili drôtov, nevedela hovoriť. Napriek tomu na športovú kariéru spomína pozitívne, najmä na účasť na majstrovstvách Československa v Karlových Varoch v 80. rokoch. Vtedy so šamorínskym tímom získali miesto hneď za pódiom. S nostalgiou tiež spomína, keď ešte za socíku ako mladé basketbalistky vycestovali do Holandska.

 

Júlia Lelkes na palubovke.   Foto - Stano Stehlík

 

Šamorín stavil na ženy

So ženským basketbalom sa v Šamoríne začalo v 60. rokoch. Priamo pri zrode bol František Nagy. „Basketbalu sa venujem od roku 1963, keď sme ešte na škole v lete hrávali futbal a v zime basketbal, “ zaspomína si tréner. Vtedy založil na základnej škole dorastenecký, mládežnícky klub. „Potom sme začali rozmýšľať, že dievčatá a ženy nemajú toľko možností športovať ako chlapci tak sme o tri, štyri roky neskôr založili aj ženskú zložku,“ popisuje.

Vtedy bola v Šamoríne len jedna škola s telocvičňou, tak sa bolo treba rozhodnúť, kto ju bude využívať. „Mali sme aj dobrých mužských hráčov, ktorí vybojovali druhú ligu, ale aj ženy postúpili z kraja do druhej ligy,“ vysvetľuje. Nakoniec, keďže sa v Šamoríne trénovalo veľa mužských športov, ako zápasníctvo, kanoistika, šerm a výber pre ženy bol veľmi úzky, tak sa rozhodli staviť na ženy. Svojpomocne urobili základy a postavili montovanú halu T18. Dnes je na tom mieste moderná hala postavená pred dvomi rokmi, v ktorej sa práve stretávame a sledujeme zápas. 

 

Foto - Stano Stehlík

 

Šamorínske hviezdy

František Nagy vyštudoval elektrotechnickú fakultu, je inžinier a profesne sa venuje tomu, no šport je jeho hobby od detstva a obetuje mu celý voľný čas. Keď sa ho opýtam, ako to znáša jeho rodina, dozviem sa, že aj jeho manželka v šamorínskom klube dobrovoľnícky pomáha. „Je to moja odchovankyňa,“ pochváli sa Nagy. K jeho odchovankyniam patria tiež sestry aj mama Lelkesové. Pyšný je aj na ďalšie „svoje“ ratolesti, ako Alexandra Hašková, Timea Sujová a mnoho ďalších.

 

Tréner František Nagy.   Foto - www.sbksamorin.sk

 

Dobrovoľníci

Nedá mi na záver nepoložiť otázku, prečo sa títo ľudia angažujú dobrovoľnícky. „Neviem si predstaviť život bez športu a mám veľmi rád deti,“ hovorí Nagy. Aj teraz vedie prípravku, v ktorej trénujú 7 až 9-ročné deti. „Viete, dávnejšie sme to robili tak, že sme deti naložili do autobusu, priniesli do haly a trénovali s nimi basket namiesto poobedňajšieho spánku v škôlke,“ zaspomína si tréner. Zadosťučinením pre neho je, keď vidí tých, ktorých trénoval od malička, ako mu teraz nosia svojich potomkov na tréningy.

K takým rodinám patrí práve rodina Lelkesových. A vďaka angažovanosti Júlie Lelkesovej st. šamorínsky klub veľmi dobre funguje. Ona tvrdí, že to nerobí pre vďačnosť iných, aj keď ju vedia dojať ďakovné gestá. „Pamätám sa na ďakovný list od junioriek, na ktorom bolo venovanie pre najlepšiu krstnú mamu,“ hovorí a prvýkrát vidím na jej tvári dojatie. „Viete, keď ste s tými dievčatami od malička, niekedy ich treba presvedčovať, aby to nevzdávali, najmä v situácii, keď sa im nedarí, ste im takmer ako mama,“ vysvetľuje Lelkes.

Všetko sa to podľa nej oplatí. „Šport dá človeku veľmi veľa do života, aj tie prehry sú na niečo dobré,“ dodáva. 

 

Foto - Stano Stehlík

.

Prečítajte si aj Deväťnásobná majsterka sveta Lucia Debnárová neberie pretláčanie ako mužský šport