Verejnosť vás vníma ako režisérku. Svojím filmom Únos ste dokázali to, čo sa nepodarilo mnohým vládam a politikom v minulosti. Otvorili ste celospoločenskú diskusiu o Mečiarových amnestiách a tie sa nakoniec podarilo v parlamente zrušiť. Čakali ste, že váš film bude mať takýto obrovský dosah?

"Iba sme dúfali. Film je najvplyvnejšie z vizuálnych umení a má moc zasiahnuť masy. Aktuálne sa pripravujem na nakrúcanie filmu Slúžka, ktorý bude spracovávať silnú tému diskriminácie žien. Bude hovoriť aj o ženskej homosexualite. Je to prvýkrát, čo som napísala scenár spolu s inou autorkou, Hanou Lasicovou. Aj producentka je žena, Radka Babincová (smiech)."

 

Prečítajte si

Únos, ktorý v 90. rokoch zažilo Slovensko, si už môžete pozrieť v kine

 

Únos mal ešte jeden veľký význam. Umožnil generácii mladých ľudí, aby videli, drsný obraz 90-tych rokov, to, kde sa zrodila naša politická “nekultúra”. Videli, v čom sme žili, uvideli, kde sa zrodila korupcia, klamstvo ako politický nástroj, zločinnosť, mafiánske praktiky. Možno aj preto spoločnosť tak výrazne zareagovala po vražde Jána a Martiny a okamžite sme vyšli na námestia. Bolo nám to bolestne povedomé.

 "A to je skvelé! Okrem iného, to je presne úlohou umenia, kultivovať ľudskú bytosť, zvyšovať jej citlivosť a premieňať zlo na dobro."
 

 

Po zhliadnutí Únosu (tým, že som vás výhradne spájala s filmom) ma prekvapilo, že píšete knihu o Štefánikovi, dokonca, že na tej téme pracujete už roky. Ako ste sa k tomu dostali?

 "K Štefánikovi sme sa všetci nejako dostali, len nie každý o tom napíše román. Každý jedinec na Slovensku vie, že nejaký Štefánik existoval a že niečo veľké vykonal, inak by po ňom neboli pomenované ulice, námestia a verejné budovy. Môj vzťah k Milanovi má ešte tú nadstavbu, že som sa do neho, hoci je takmer sto rokov mŕtvy, zamilovala. Musela som sa z toho vypísať (smiech)."

 

Mariana Čengel Solčanská a jej kniha Generál M.R.Štefánik.  Foto - archív MCS


 

Musím priznať, že knihu Generál M. R. Štefánik som prečítala za jeden víkend. A považujem tú knihu za veľmi zaujímavú najmä pre ženy. Ukazuje Štefánika tak, ako ho väčšina z nás nikdy nevnímala. Odhaľuje jeho osobnú stránku, jeho slabiny, jeho vzťah k ženám, k matke, k rodine aj k sebe samému.

 "Každý legendárny hrdina bol najprv človekom z mäsa a kostí, potom mŕtvolou a až potom legendou. To poradie sa nedá zmeniť. V tom sa Milan nelíši od ostatných  velikánov našej histórie. Ale mňa nezaujímal jeho čiernobiely vyretušovaný portrét, chcela som ho vyzliecť donaha a dostať sa mu pod kožu. To bol kľúč, ktorým som odomkla jeho príbeh."
 

 

Kniha je zvláštna tým, že jej rozprávačom je Edvard Beneš – Štefánikov priateľ, súper, kolega i nepriateľ…. Človek, ktorý ho miloval i nenávidel v tej istej chvíli. Sama ste povedali, že je to ako keď vo Formanovom Amadeovi rozpráva o Mozartovi Salieri. Veď kto odhalí o vás viac, ako ten, čo s vami celý život súperí?  Prečo ste sa rozhodli pre tento spôsob rozprávania príbehu?

 "Ak by Milanov príbeh rozprávali jeho priatelia, nedozvedeli by sme sa nič o intimite. Ak by som nechala rozprávať o Milanovi niektorú z jeho mileniek, nevedeli by sme, že bol geniálny diplomat a vojak.  Zdalo sa mi, že iba Edvard Beneš povie o Milanovi celú pravdu, pretože ho nenávidel. Viete, hovorí sa, že máme byť vďační za svojich nepriateľov, lebo nám nastavujú nepokrivené zrkadlo našich vlastných nedostatkov."
 

 

Pri čítaní vašej knihy bolo zaujímavé pozorovať, ako si Milan (tak ho postavy v knihe dôverne nazývajú) postupne získava každú ženu. Hoci je nevysoký, nepatrí medzi fešákov a má zjazvenú tvár, jeho prenikavé modré oči a šarm dokáže ženy úplne ovládnuť. Ako to teda mal so ženami?

 "Ak o niektorú stál, určite dosiahol, aby sa do neho zamilovala. Vôbec neprekážalo, že bol plešatý a rapavý. Na mužoch je aj tak najsexi mozog. A v kombinácii s uniformou je to definitívne víťazstvo."

 

Mariana Čengel Solčanská.  Foto - archív MCS 

 

Pre mňa najzaujímavejšou ženskou postavou v románe je novinárka a feministka Louise Weissová, ktorá Milana požiadala o ruku. Ako jediná žena sa vyslovila a bola odmietnutá… Bola nesmierne inteligentná, orientovala sa v politike, Štefánika s ňou spájalo priateľstvo, mal pre ňu istú slabosť. Prečo ju teda odmietol?  

"Louise ho priťahovala a odpudzovala zároveň. Fajčila, nosila krátke vlasy a pánske nohavice, kliala a vyhlasovala, že je rovná mužom. Milan vyrastal v patriarchálnej rodine. Čo povedal farár Štefánik, to bolo pre všetkých členov domácnosti zákonom. Keď Milan Louise odmietal, povedal jej do očí aj dôvod. “Nikdy by som nebol tvojím pánom.”  Osobne si myslím, že táto veľká Európanka, cestovateľka, feministka a politička najvyššieho rangu by bola pre neho tou pravou. Lepšiu by nenašiel, nech by si nohy zodral. Ale Milan, ako koniec koncov veľa mužov, nevidel holú pravdu, ani keď ju mal rovno pod nosom."
 

 

Ako to bolo medzi vami a Milanom? Na besedách ste hovorili, že ste s ním trávili veľmi veľa času.  Váš manžel na Štefánika nežiarlil? Podľahli ste aj vy jeho čaru v imaginárnej rovine?

 "Môj manžel Eduard na Milana nežiarlil, ale iba preto, lebo je sto rokov mŕtvy. Mala som ho plnú hlavu, to je fakt. A asi som to preniesla aj do románu, lebo sa mi ozvalo niekoľko čitateliek, ktoré sa mi priznali, že odkedy dočítali Generála, majú erotické sny so Štefánikom. Raz darmo, bol to dominantný muž (smiech)."
 

 

Mariana Čengel Solčanská s rodinou.  Foto - archív MCS 

 

O prezidentovi Masarykovi vieme, že bol feminista, podporoval ženskú rovnoprávnosť, priznával ženám práva, vrátane toho volebného. Ako to bolo so Štefánikom? Vážil si ženy?

"Miloval ich a zároveň nimi pohŕdal.  Absolútne nesúhlasil, aby mali ženy volebné právo. Pripadali mu slabé, pretože mu podľahli, ak sa trochu snažil. Roztopili ich kytice kvetov a komplimenty. Ale viete, slovenská žena na prelome 19. a 20.  storočia bola naozaj dobrá iba na rodenie detí a vedenie domácnosti. Ešte stále ma vedia šokovať diskusie ľudí o potrebe vzdelania. Vzdelanie je nevyhnutnou podmienkou, aby sme boli kultúrnymi bytosťami. Iba kultúrni ľudia vytvoria kultúrnu krajinu. A iba kultúrna krajina bude mať morálnu silu postaviť sa primitívnym diletantom, hlúposti, surovosti, rasizmu a zločinu."
 

 

Ďalšou zaujímavou témou v knihe je Štefánikova choroba a jeho neuveriteľná sila vôle, vďaka ktorej jej vzdoroval. Vždy sme ho vďaka portrétu v generálskej uniforme vnímali ako vojaka, prípadne ako politika, letca, silného muža…. až po prečítaní vašej knihy som si uvedomila ako strašne trpel. Ak by nebol zomrel pri leteckom nešťastí, pravdepodobne by nemal pred sebou už dlhý život.

"Mal pred sebou iba pár mesiacov, nazdávam sa. Podľa spomienok jeho súčasníkov nedokázal už Milan prijímať potravu, žil iba na káve a mäsových vývaroch. Aj desaťkrát za deň stratil vedomie. Bol fyzicky aj duševne vyčerpaný a vynervovaný. Prišiel v podstate domov umrieť. Tá tragická nehoda, to bol Boží dar. Predčasná a záhadná smrť z neho spravila navždy živý symbol našej štátnosti."
 

 

Mariana Čengel Solčanská.  Foto - archív MCS 

 

Jeden z najsilnejších momentov knihy je pre mňa práve ten, keď je Beneš vo svojom sne svedkom Milanovej pitvy, ktorá musela byť po leteckom nešťastí vykonaná. Vtedy vidí Štefánikovo srdce, ktoré mu vyberajú z tela a vykríkne: “Neberte mu srdce!” akoby práve srdce bolo tým, čo Milana absolútne definovalo. Bez srdca to už nebol on. Táto scéna je nesmierne emotívna. Je z nej cítiť ako veľmi silný a vrúcny bol vzťah Beneša k Štefánikovi a zároveň presne a hmataľne pri nej cítime vlastnú pominuteľnosť. Ktorá časť knihy sa vám písala najťažšie?

"Politické rozhovory. Keď vzduchom lietali memorandá a znenie diplomatickej korešpondencie.  Milanovi pri pitve vybrali mozog a srdce a vložili do nádoby s liehom. Uložili ich do hrobu s Milanom. Tak to robili odpradávna aj egyptským faraónom. Aj nad Milanovo telo postavili pyramídu. Je to slobodomurársky symbol, ale Milan slobodomurárom nebol. Nič to, je to krásna mohyla. Každý Slovák by mal aspoň raz za život zájsť na Bradlo. Prisahám, že ak prídete na jeseň, alebo v zime na svitaní, budete tam sami a pocítite Milanovu prítomnosť."  
 

 

Kniha Generál je napísaná s veľkou ľahkosťou, je neobyčajná, pútavá, podľa niektorých literárnych žurnalistov je dokonca jednou z najlepších slovenských kníh, ktoré tento rok vyšli. Budete v písaní pokračovať? Aké sú vaše plány, či už spisovateľské, alebo filmárske?

"Píšem román o Jánošíkovi. Je to provokatívny a šokujúci text. Mnohým ľuďom tým vyrazím dych, ale už nikdy sa  nebudete dívať na slovenského zbojníka cez ružové sklíčka štúrovskej romantiky. Potom mi poviete, dobre?"
 

Určite áno. Ďakujem za rozhovor.