|
Mám štyri sestry. Nie je to veľa, ale na chlapa tak akurát dosť. Vyrastať v dievčenskej krú nie je žiadna sranda. Poviem vám, v štrnástich rokoch som ja mal pocit, že menštruujem. Našťastie som najstarší, takže som po nich aspoň nemusel nosiť veci. To skôr oni si občas niečo vypožičali z mojej skrine. Samozrejme, bez opýtania. Zistil som to, až keď som si ráno narýchlo naťahoval sveter a hlavou mi prebehlo: čo je toto za pošahanú voňavku???!!!
Oficiálne som to však neriešil. Vytiahnuť to na najvyšší odvolací orgán, rozumej matka (lebo čo si budeme hovoriť, patriarchát je sci-fi pre tých, čo nezažili každodennú rodinnú realitu), by znamenalo vykopanie vojnovej sekery a koniec ťažko vydobytého krehkého bratsko-sesterského prímeria. A vojnový stav so sestrami, to je peklo, o akom sa Dantemu ani nesnívalo.
Sestry sú jediné ženy v živote chlapa, ktoré nijako nešetrí. „Ten výstrih ti je načo?“ utrúsiš idúc okolo zrkadla, pri ktorom sa maľuje pred odchodom na vianočný večierok. Hneď po tebe letí rúž, čo je dôkaz toho, že si trafil na citlivú strunu. „Tá kukuričná kaša bola celkom fajn,“ potľapkáš ju po pleci po nedeľnom obede. „To bol tvarohový koláč,“ vysvetľuje. „Chcel by som mať tvoju fantáziu,“ kričíš utekajúc pred letiacim hrncom, ktorý mala hneď po ruke.
Nijako si to nevyčítam. Myslím, že som ich vytrénoval dobre. Svojich mužov dnes trafia s presnosťou plus-mínus jeden centimeter aj z dvadsiatich metrov. Nie sú to žiadne padavky. Vedia vrátiť požičané a vychutnať si pomstu. Tiež moja škola. A nikdy neskočia na lep žiadnemu „henjakťaohúrimkomplimentom“ baličovi. Lebo vedia, aké majú prsia a ako vedia variť.
Urobili zo mňa normálneho chlapa. Sestry sú jediné ženy, od ktorých nebolí úprimnosť. „Vážne chceš ísť v tomto von?“ zadrú ironicky, keď sa obdivujete v zrkadle. „Staraj sa o seba, nosaňa,“ odvrkneš. O minútu jej už klopeš na izbu. „A čo si mám podľa teba dať?“ Lebo vieš, že ideš medzi baby a tie ťa budú vidieť presne tak, ako tvoja sestra. „Najprv odvolaj tú nosaňu,“ povie, pričom ani nedvihne zrak od svojho blbého časopisu. „Odvolávam!“ „Hlasnejšie,“ vychutná si svoje ďalšie malé víťazstvo.
Ani nevedia ako, ale naučili ma o ženách to, čo nikdy nezhrnie žiadna z tých stupídnych príručiek „všetko, čo ste chceli vedieť o ...“. Už v dvanástich som vedel, že plačú radšej za dverami, aby ich nikto nevidel, že keď ťa chytia za ruku, tak ten dotyk naozaj potrebujú, že keď sa rozosmejú, tak si bol naozaj vtipný a že ich ďakujem je príliš vzácne na to, aby si ho počul každý deň. Bol som pri ich prvom konflikte s mamou, prvých z trucu prefarbených vlasoch, prvej kúpenej podprsenke, prvom zlomenom srdci. „Cekneš niečo našim, a zabijem ťa,“ je pre mňa dodnes najhroznejšie znejúca vyhrážka, akú som v živote počul.
Ešte nemám deti, ale viem, že ak budem mať syna, chcem pre neho aspoň dve sestry. Lebo nič nevychová človeka lepšie, ako to neznesiteľné krehké sestersko-bratské prímerie, ktoré formuje charaktery a nenechá vás na pochybách, čo je to rovnoprávnosť medzi mužom a ženou. Tá prapodivná láska sestier k bratom, a bratov k sestrám, ktorá vás oveľa skôr, ako sa tým začnete vážne zaoberať, naučí, ako naozaj milovať.
P.S.: Sestričky, dočítali ste až sem? Nie, nerozplačkal som sa, keď som to písal. A vôbec, ak ceknete niečo našim...
Prečítajte si aj Problém s normálnosťou
