Začiatkom mája francúzska autorka Emma na internete uverejnila komiksový príbeh s názvom Mala si poprosiť (Fallait demander). Písali o ňom mnohé média, viaceré kolegyne v práci hovorili o komikse o mentálnej záťaži žien. O neviditeľnej práci organizovania, zadeľovania, premýšľania nad tým, čo treba urobiť, kúpiť, vymeniť, pripraviť, spratať, kúpiť, komu zavolať, poďakovať, vypýtať, objednať si. Kvôli tomu všetkému v noci nespať.

Hoci v mnohých domácnostiach v dnešnej dobe idú povinnosti na polovicu, partner sa rovnakým podielom zúčastňuje na starostlivosti o deti, vození, varení, upratovaní, opravovaní, takmer všetky sme sa v Emminých obrázkoch našli.

Na komiksovej ilustrácii manželský pár prijíma návštevu. Hostiteľka ich víta, usádza, hovorí, urobte si pohodlie, pritom dáva jesť deťom, pripravuje večeru pre dospelých, mužovi povie, nech sa postará o aperitív, zbiera omrvinky po deťoch v kuchyni, rozpráva sa s návštevou, utiera deťom ústa, za chrbtom jej kypí hrniec a vytečie na zem. Muž si chytí tvár do rúk : « Čo to robíš ? ». Žena sa takmer rozplače. « Akože čo robím ? Všetko robím ». Muž jej povie - veď stačilo poprosiť, pomohol by som ti.

Iný obrázok. Hŕba vecí na stole. Muž ju sprace tak, že ju posunie. Žena zoberie každú vec do rúk a zanesie ju na miesto, kam patrí. Obálku do jednej izby, peračník do aktovky, noviny do koša, skrčený sveter do špinavého prádla. Spratanie stola môže trvať hodinu. O tri hodiny na tom istom upratanom stole je hračka dinosaura, vetrovka, pohár, peňaženka a kľúče.

Ďalší obrázok: žena prosí muža, nech po skončení programu umývačky riadu vyberie fľašku pre malého. Ráno nájde otvorenú umývačku plnú riadov, muž vybral fľašku pre malého. Len fľašku.

Obrázok: 11 dní po narodení dieťaťa si muž oblečie vyžehlenú košeľu, uviaže kravatu a ide do sveta, do práce. Žena, ubolená po pôrode, hľadá pestúnku alebo miesto v jasliach, chodí k lekárovi, pripravuje jedlo, kupuje oblečenie. Štyri mesiace po pôrode nastúpi do práce a ďalej rozmýšľa nad večerným menu, čo treba kúpiť, kedy ísť s dieťaťom k lekárovi, čo povedať pestúnke, myslí na oblečenie na ďalšiu sezónu.

Mentálna záťaž znamená myslieť na to, že treba poďakovať za darčeky, ktoré dieťa dostalo k narodeninám, nájsť iné nohavice, lebo práve odpadol gombík, pripomenúť dcére antibiotiká, opýtať sa, aké boli príklady na písomke z matiky, syna, aká bola téma slohu na francúzštine, dcéry, kedy prídu spolužiačky robiť na referáte o právnom systéme, či u nás budú aj večerať, či syn už má premyslené, ako urobí projekt na hudobnú. Myslieť na to, že treba kúpiť šampón, nové kružidlo, že najbližšia hodina klavíra je o pol hodinu posunutá, že zajtra ráno prinesie kuriér kapsule na kávu, že deti musia užiť vitamín D a treba skontrolovať očkovací kalendár.

Kedy mám toho očného? Aké spolužiačky prídu? Prečo? Na čom to budú robiť? Z tónu hlasu mi vyčíta, že na otázky neodpovedám s nadšením. Nejaká si nervózna. Človek sa nemôže ani nič opýtať.

Máš obálku ? Hodíš toto cestou do práce do pošty ? Treba nájsť obálku, napísať adresu, kúpiť známku, ísť na poštu. Objednáš ma k zubárovi ? Nájsť číslo zubára, dohodnúť vhodný termín, zaznačiť ho, dva dni predtým ho mužovi pripomenúť, v ten deň mu ho pripomenúť, hodinu pred termínom mu ho pripomenúť.

Ak som výnimočne dva dni mimo domu, v lete idú deti v menčestrákoch do školy, v zime bez svetrov, bábätko bolo zanesené do jaslí bez plienky.

Dám do trúby jedlo na obed, pred odchodom na nákup zakričím, že za 40 minút treba trúbu vypnúť. Jasné, vypnem, len mi ešte zavolaj, aby som na to nezabudol. Do mobilu nastavím alarm, ktorý mi na trhu pripomenie, že musím zavolať mužovi, nech vypne trúbu.

Emma v komiksovom príbehu Mala si poprosiť to nazvala mentálnou záťažou a neviditeľnou prácou. Prácou, ktorú vykonávame stále, a po ktorej nie sú žiadne stopy.

.

Prečítajte si aj Čas na smútok