Moja dobrá kamarátka Katka mi raz povedala smutnú vetu. Odkedy sa jej narodilo dieťa, cíti sa v Bratislave ako chudera. Nikdy pred tým si to neuvedomila a ja teda už vôbec nie. V podstate sme sa dostali k tomu, že musí neustále niekoho prosiť o pomoc – do autobusu, z električky, do podniku, do knižnice, na úrad. Všade. Bratislava nie je pre matky. Dodať treba, že ani pre hendikepovaných, starých, nepočujúcich, či nevidiacich a vlastne ani pre ženy vôbec.

Keď som ešte študovala v Nitre, našla som si podnájom, ktorý bol hneď za našou katedrou. Na prednášky som to mala asi 3, do práce 5 a do centra ideálnych 7 minút pešo. Byt bol priamo pri rieke v peknom zelenom parku. Ako 19-ročná študentka som začínala v miestnom rádiu. Vstávala som na ranné vysielanie o piatej ráno. V parku neboli žiadne lampy, množstvo kríkov a sem tam aj dosť podivínov ponevierajúcich sa okolo.

 

Tma v parku odradí ženy

Do práce som chodila trikrát týždenne. Možno hádate správne - taxíkom. Predstava, že mám ísť za tmy parkom úplne sama mi naháňala tri roky paniku. Za celé moje štúdium som domov nešla za tmy pešo ani jeden jediný raz. Jediné moje šťastie pre rodinný rozpočet bolo, že taxík stál v tom čase v Nitre len 2 eurá. Dve eurá za bezpečie. Pre mňa dosť dobrý deal. Podobný strach mi zostal dodnes. Keď sa vraciam po desiatej cez Trnavské mýto, podchodu sa veľkým oblúkom vyhýbam a kľučkujem cez 6-prúdovku. Patrónka? V noci? Žartujete?

Pocit bezpečia v meste sa odvíja od mnohých vecí – prístupné chodníky bez áut, kvalitné osvetlenie ulíc, ale aj tak banálna vec ako ostrihané kríky v parkoch. Mamičkám a hendikepovaným zas bezbariérové široké chodníky a autobusy, lepšie vyznačené priechody, prístupné lavičky. Miesto, kde bývajú rôzne skupiny, by totiž malo byť pre všetkých, no o architektúre a urbánnom plánovaní dnes rozhodujú z veľkej časti len muži. 

Vo Viedni to pochopili už dávno. Takzvané gendrové plánovanie v mestách myslí na každého, nielen na mužov. Zisťuje dáta – mesto najprv každý priestor sleduje - kto tam chodí? Ako sa tam ľudia pohybujú? Kde sa tam hrajú deti? Boja sa ženy chodiť cez park a obchádzajú ho dlhšou trasou? Vstáva sa starším ľuďom ťažko z lavičiek, pretože nemajú operadlo? Je v podchode slabé svetlo? Bolo by bezpečnejšie, keby ste videli za roh v tmavej uličke pomocou zrkadla? A nebolo by lepšie, keby na uliciach mali prednosť kočíky, nie Mercedes G?

Tieto otázky časom odhalili aj to, že v momente ako majú dievčatá 9 rokov, prestávajú vo Viedni chodiť do parku. Parky mali rady stále, no ak mali súperiť o jeden priestor s chlapcami, boli menej asertívne a nakoniec prehrali. Mesto teda začalo deliť jeden veľký priestor na viac menších. Dievčatá sa do parkov okamžite vrátili.

Dáta sú kľúčové a architektky u našich rakúskych susedov zistili aj inú vec – kým muži chodia v meste viac autom, ženy využívajú najmä MHD. Zisťovali, čo môžu urobiť pre ich komfort a priblížili sa viac svojej cieľovke. Malý pokus bol pred dvomi rokmi aj v Prahe. Tam na základe dát zistili, že väčšina ľudí, ktorí sa vozia do práce na bicykli, sú muži. 

 

Ženy na bicykloch v Prahe neuspeli

Keď sa čísla porovnali s inými metropolami v Európe, Praha výrazne pokrivkávala. Radnica preto napísala projekt, dostala z európskych fondov milión českých korún a ohlásila kampaň Ženy na kole. Gendrové plánovanie však zrejme podcenilo komunikáciu. Tému šikovne využila komunálna politička z ODS a v podstate ju radnci zruinovala. Naratív vo všetkých médiách vrátane českého najčítanejšieho bulváru mal bombastické titulky – Nápad za milión! Zakomplexované ženy naučia bicyklovať. Celú tému opriadli legendou toho, že mesto robí zo žien sliepky a viaceré feministky práve toto brutálne rozčúlilo. 

V skutočnosti však v Británii pred desiatimi rokmi riešili, že na cestách zomieralo výrazne viac žien na bicykloch než mužov. Dôvodov bolo veľa – ženy sú na cestách menej agresívne a bojazlivejšie. Často jazdia bližšie k chodníkom, čo môže spôsobiť, že auto vás nepovažuje za súčasť premávky. Oxfordská univerzita zistila, že ženy sa boja obzrieť sa pri bicyklovaní a ťažšie zabáčajú do uličiek. Teda žiadne zakomplexované sliepky, ktoré chce radnica naučiť bicyklovať, ale reálne rozdiely medzi pohlaviami, na ktoré sa treba pozrieť úprimne a bez urážania sa. V Česku to nevyšlo. U nás sme radšej ani nezačali.

Mohlo by sa zdať, že ak sa budeme viac pýtať na to, ako sa cítia ženy v mestách, budú zas z plánovania vylúčení muži. Táto rovnica však úplne neplatí. Ak sa totiž na dobre osvetlenej ulici cíti žena bezpečne, cítia sa tam bezpečnejšie všetci. Boli by mestá lepšie, ak by ich navrhovali aj ženy? Rozhodne áno. Stojí však takto otázka? Nie úplne. Otázka totiž nestojí či má gendrovo plánovať mestá žena alebo muž, ale aby ich plánovali spolu a pre všetkých. Tak, aby sa matky necítili ako chudery a mladé študentky sa nebáli ísť ráno do práce.

 

Prečítajte si aj Feministka? Už len to by mi tu chýbalo