Vždy som obdivoval novinárov, ktorí dokázali vyprodukovať komentár alebo úvahu bez zadania témy takmer každý deň, či týždeň. Jednoducho, že mali vždy na všetko názor. Priznávam, sú veci, udalosti, ku ktorým sa nedokážem vyjadriť, ergo nemám jasný postoj. Aj dnes mám za úlohu napísať stĺpček. Dumám celý deň a nič. Žiadna téma mi nenapadá. Hovorím si, možno je to dobre. Znamená to, že sa v mojom živote nič špeciálne nedeje a všetko funguje tak ako má. Neznamená to však, že ma milión vecí nehnevá.

Prekáža mi, že vláda nepodpísala Istanbulský dohovor, že tu polemizujeme o nejakom jadre, ale aj to, že do Starého mesta na Deň ústavy pozvážali autobusy prívržencov Kotlebovej strany, ktorí si veselo vykračovali  v zelených uniformách pod Slavínom. Pozoroval som ich. Hanbím sa za to, ale zdá sa mi, že zlí ľudia sú veľmi škaredí. Nie som ani rasista, no zelená farba nepatrí medzi moje obľúbené. Nesúdim ľudí podľa sexuality, náboženstva ani rasy. Súdim ich podľa toho, či dávajú smerovku, ako sa správajú k čašníkom, kde parkujú, či sa na mňa pri pokladni tlačia, že sa cítim ako Demi Moore v Duchovi a tak. S tým všetkým mám problém, ale neviem z toho napísať fundovaný text.  

Pred pár dňami sme oslávili SNP, pred tým vpád ruskej čižmy do našej krajiny. Možno sa vám to bude zdať prehnané, ale aj ja som za komunizmu trpel, aj keď revolúcia ma zastihla už v puberte.

Nikdy som nevedel otvoriť konzervy, vystrihnúť niečo z papiera. Vždy som mal zafarbenú ruku pri písaní, často som sa napil z pohára, ktorý patril človeku vedľa mňa, pritom ho pri jedle drgal lakťom. Šnúrka na pere v banke je vždy krátka a priviazaná sprava. To ma celkom uráža. Zverujem im všetky moje peniaze a oni priväzujú pero na šnúrku? To je čo za dôveru. Chápete? Ja som ľavák.

Komunizmus mojich predkov najprv prerábal na pravákov a potom nám neskôr narodeným neumožnil žiť plnohodnotne. Na druhej strane som mal vždy výhodu pri športe aj pri sexe. Toto ale nebudem rozvádzať, polámte si nad tým hlavy. Ako šofér a fajčiar ľahko klepem von z okna popol. Ľaváka si všimnem hneď a okamžite si k nemu vytvorím puto a to aj vtedy, keď ho vidím prvý raz v živote. Som ako motorkár, ktorý vždy zdraví oprotiidúceho motocyklistu.

Byť ľavák je dar, aj keď pocit, že jedna ruka vie všetko a druhá len žiarlivo závidí, je zvláštny. Nedávno sme mali dokonca sviatok. A ako tak sledujem moju skoro dvojročnú dcéru, o rok ho bude oslavovať aj ona. Záver tohto stĺpčeka je, že sa vlastne mám dobre a môj život je fajn. 

 

Prečítajte si aj O ženách, biznise a predsudkoch