Daždivý a veterný piatkový večer. Kráčam vyprázdnenou ulicou a spoza rohu sa vynorí vyšší zmoknutý štyridsiatnik v tričku a šortkách. Evidentne mu je zima. Žoviálnym hlasom spustí: „Ahoooj? Ako sa máš? Ty si ma nepamätáš? Veď, zo Šenkvíc, bol si u mňa na ochutnávke...“

V Šenkviciach na ochutnávke som pred pár rokmi naozaj bol, ale jeho tvár mi nič nehovorí. Nemám pamäť na ľudí, preto pre istotu zdravím každého, kto sa na mňa skúmavejšie zadíva.

„Počúvaj, zachráň ma. Platil som pokutu, mám vypité a nemám sa ako dostať domov. Vedel by si mi požičať nejaké prachy? Štyridsať éčiek? V pondelok ti to vrátim, aj víno nejaké donesiem. Napíš si môj mobil. Veď sa poznáme ... “

Nemal som pri sebe ani mobil ani peniaze. Iba bankomatovú kartu. Chyba. Postupne sa mi v pamäti vynárali tváre vinárov, u ktorých som kedysi bol.  Ale tá jeho ... „Daj číslo, zavolám ti a budeš mať kontakt.“ Súhlasil som a vybrali sme sa k najbližšiemu bankomatu.

Zrazu k nám dobehli dvaja študáci. Prvý mu vraví: „Kedy mi vrátiš tú stovku, čo som ti požičal?“ Môj spoločník nestratil duchaprítomnosť. „No, veď v pondelok, ako som vravel. Neblbni.“ Chalani asi uverili a zmizli. Alebo sa im nechcelo biť.

A mne konečne docvaklo. Odrbávač. Telo však (neviem prečo) ďalej pokračovalo v záchrannom programe – uzimený chlapík – vinár – treba mu pomôcť – veď ma to nezabije. Racionálna časť mozgu iba chabo konštatovala: „ A je ti jasné, že chlapíka už v živote neuvidíš?“

Nasledujúce udalosti ma preto príliš neprekvapili. Vypnutý telefón, na sms nereaguje. Ešteže mám jeho číslo, chachacha ...

Pred pol rokom som svojím dlhoročným známym požičal 120 eur. Boli v nečakanej núdzi – niečo sa stalo s ich kartou, nemali hotovosť ... Veď len do konca týždňa ...

Ani ich som odvtedy nevidel. Ale udržiavajú ma v napätí. „Budúci týždeň určite všetko vyrovnáme. Jajaj, nevychádza to – neprišli peniaze, náhla choroba, úmrtie v rodine, museli sme nečakane odcestovať, nemôžeme teraz ... nedarí sa, ale nebojte sa ... dnes o štvrtej určite ... nestíhame, pošleme poštou...“

Uvažujem, čo s tým. Som dôverčivý idiot, ktorý nevie ľuďom nič odmietnuť? Poučím sa niekedy?

Aspoň v dvoch oblastiach už viem povedať jasné NIE! Ak mi niekto ponúka finančné poradenstvo (rafinovaná forma odrbávania), na 99,9 percent ho rovno posielam do pekla.  A ak sa niekto s leskom v očiach zahľadí na moju knižnicu a spýta sa: „Môžem si túto knihu požičať? Iba na týždeň ... Pokojne si ma zapíš, ja knihy určite vraciam.“

Odpoveďou je rázne ZABUDNI!!! Túto situáciu som už zažil toľkokrát, že presne viem, ako to dopadne. Po čase sa začnem domáhať vrátenia, vypočujem si veľa úprimných uistení a všetko vyšumí do stratena. V horšom prípade zaznie: „Túto knihu? Mne? Ale to je omyl, to si musel požičať niekomu inému ... Túto knihu doma určite nemám.“

Je mi jasné, že trikov ako z človeka vytiahnuť peniaze je veľa. Ak však opäť začujem niečo „o kamarátskej výpomoci v núdzi“ a uvidíte ma sadisticky zatínať pery, radšej rovno skúste osloviť niekoho iného.   

 

(Autor je popularizátor literatúry, moderátor a rozhlasový redaktor)

 

Prečítajte si aj Ženy v školstve nič nezastaví