Je novinárkou na voľnej nohe a momentálne by ste ju zachytili v ďalekom Mexiku, kde žije projektom Women Who Stay. V rámci projektu prináša príbehy o ženách, ktoré zostali samé po tom, čo ich muži emigrovali. Miluje menej rozvinuté krajiny pre ich farebnosť a všetko čo nás vedia naučiť. Rovnako ju fascinuje sloboda, ktorú neustále skúma a rada diskutuje o tom, aké je hľadať slobodu nielen v práci. MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ.  
Magda momentálne cestuje po Slovensku a diskutuje o zodpovednom cestovaní. Tu nájdete zoznam miest a dátumy, kde sa s ňou môžete stretnúť naživo.

Za posledné štyri roky si ako novinárka strávila väčšinu času v krajinách Ázie či Latinskej Ameriky. Ktorá kultúra ťa najviac fascinuje?

"Fascinuje ma rôznorodosť v Oaxake (štát v Mexiku, pozn.aut.). Každá komunita tam vyzerá inak, používa inú podobu pôvodného jazyka, má svoje tradičné oblečenie. Okrem toho má Oaxaca aj magický nádych. Ľudia veria veciam, ktorým my už možno nemáme tendenciu veriť, žijú v spojení s prírodou. Ale v zásade asi každá krajina, v ktorej som bola, je moja obľúbená."

Vyzývaš ľudí, aby cestovali inak. Čo to znamená?

"Zodpovedne a citlivo voči životnému prostrediu a miestnym kultúram. Dnes už môže cestovať, kto si zmyslí. Často to skĺzne do toho, že ideme do Thajska, lebo sú tam super pláže, avšak vôbec nevieme, čo sa v  krajine deje. Alebo sa vôbec nerozprávame s miestnymi. Chodíme do reštaurácií, ktoré sú európske. Cestovanie môže byť aj neetické, ak je vyslovene o tom, že si kúpim lacnú letenku do exotiky a urobím si selfíčka, aby všetci videli, že som bola na Bali. Pritom tam napríklad ustupujú ryžové polia vilám pre turistov. Ryža je základná potravina celej Indonézie. Chcem vidieť aj za turistické bubliny. Veľa menej rozvinutých regiónov žije z turizmu, Thajsko aj indonézsky ostrov Bali sú dobré príklady. Snažia sa vytvoriť podmienky na to, aby sa turista cítil dobre. Ale keď vyjdeš z prostredia pripraveného pre turistov zistíš, že miestni ľudia tam nežijú tak komfortne a možno s tým ani nie sú spokojní."

Lenže väčšina ľudí si chce svoju dovolenku užiť, chce si oddýchnuť a nezaťažovať sa.

"Nehovorím, že by ľudia mali začať chodiť na dvojtýždňovú dovolenku do Thajska, aby navštevovali dediny a pozerali sa, akí chudobní ľudia tam žijú. To rozhodne nie, to nespadá pod zodpovedné cestovanie. Úplne stačí, aby sme si pri cestovaní boli vedomí, v akej situácií sa daná krajina nachádza, a aby sme sa potom s ohľadom na to aj správali. Napríklad môžeme podporiť miestnu ekonomiku tým, že nakúpime od miestnych a nie vo veľkých reťazcoch. Môžeme sa tiež zaujímať o to ako sa vyrába to, čo je pre danú krajinu typické, či čo sa z danej krajiny dováža k nám. Jednoducho snažiť sa správať tak, ako by sa človek správal doma a aj tak, ako očakávame, že sa budú správať turisti u nás."


Prvý raz so živou sliepkou v ruke. V indonézskej dedinke Karot je to tradícia. Foto - archív MV
 

Mnoho cestovateľov rieši cesty harmonogramom, kde majú presne na hodinu určené, ktorých top 10 pamiatok a atrakcií uvidia, kde sa najedia, kde budú spať. Jednoducho, všetko si dopredu naštudujú a zistia. Ty však píšeš aj o tom, že takíto cestovatelia majú spomaliť.

"Tiež som podobne cestovala. Chápem ľudí, ktorí majú dva týždne dovolenky a chcú vidieť čo najviac. Na druhej strane, menej je niekedy viac a pri cestovaní to platí dvojnásobne. Moja skúsenosť je taká, že práve, keď som spomalila, zažila som veci, o ktorých by sa mi ani nesnívalo, že ich môžem zažiť, a o ktorých som predtým nečítala na internete. Pomalé cestovanie tiež dáva možnosť cestovať zodpovedne, pretože ak cestuješ rýchlo, unikajú ti dôležité detaily. Nemáš čas položiť si otázky a už vôbec nemáš čas na ne hľadať odpovede."

Aj preto píšeš elektronického sprievodcu Indonéziou pomaly?

"V Indonézii som žila viac ako pol roka. Okrem toho, že tam mám skvelých priateľov, myslím, že krajina má čo ponúknuť cestovateľom po všetkých stránkach. Zároveň však už dnes vidieť na mnohých turistických miestach negatívne dopady turizmu. Rozhodla som sa preto napísať sprievodcu touto destináciou, ktorá je podľa mňa pre Slovákov dostupná podobne ako Thajsko. Okrem praktických tipov, ako krajinou cestovať, sú v sprievodcovi aj moje texty a zápisky o tom, čo sa v krajine deje, ako žijú jej obyvatelia – informácie, ktoré nemusia byť na prvý pohľad zjavné, ale ak o nich vieme, môžeme sa ako cestovatelia lepšie rozhodnúť, ktoré aktivity a miesta podporíme a ktoré naopak nie. Okrem toho bude v sprievodcovi Indonéziou pomaly aj návod na to, ako cestovať citlivo k tamojšej kultúre a životnému prostrediu, a ako si nájsť svoje obľúbené miesta mimo turistických chodníkov tak, aby bol človek v bezpečí."


Na indonézskom ostrove Flores bola Magda v jednej z dediniek prvou turistkou. Foto - archív MV 

Ako sa ti ako žene cestovalo samej? Vnímaš to ako nebezpečnú aktivitu?

"Nebezpečenstvo ako také som nezažila. Bola som na pár miestach, kde som sa cítila nepríjemne, lebo to boli opustenejšie miesta. Avšak myslím si, že vo väčšine destinácií, ktoré som navštívila,  žena cestujúca sama nemá problém, ak používa zdravý rozum a počúva svoju intuíciu, ktorá sa rozvinie práve tým, že cestuje sama. Aj kvôli bezpečnosti je dôležité naštudovať si vopred informácie o krajine a rozprávať sa s miestnymi, ktorí sú zdrojom dôležitých odporúčaní."

Keď človek cestuje sám, veľa sa naučí. Nielen o krajine a okolitých veciach, no najmä sám o sebe. Čo si sa ty naučila o  sebe?

"Kedysi som potrebovala mať všetko naplánované, chcela som mať veci pod kontrolou, nemala som rada zmenu. Práve týmto neduhom som denno-denne čelila, keď som začala cestovať. Autobus prišiel o dve hodiny neskôr, ja som teda nestíhala vidieť, čo som chcela a celé som to prestala mať pod kontrolou. Naučila som sa nechať veci viac plynúť. Myslím si, že som v tom lepšia ako kedysi, i keď nie vždy sa mi to darí. Naučila som sa tiež nebyť taká cholerická. Do istej miery to súvisí aj s tým, že keď človek prestane veci prehnane kontrolovať, nemá potrebu vybuchovať, ak nejdú podľa plánu.  Strávila som tiež veľa času v budhistických krajinách."

 

O ženách vo svete

Stretávaš sa so ženami z iných kultúr. Čo nás môžu tieto ženy naučiť?

"Spôsob, ako ženy z menej rozvinutých krajín rozmýšľajú, je často menej komplikovaný, než ten môj. Nemyslím to v negatívnom zmysle, práve naopak. Mňa často stretnutia s nimi inšpirovali k tomu, aby som prestala riešiť dookola veci, na ktoré som nevedela nájsť riešenie."

Napríklad?

"Mám jednu kamarátku v Indonézii, ktorá sa vydala po troch mesiacoch randenia. Obaja sú moslimovia, ona chcela vážny vzťah, čo znamenalo vydaj. Sama sa rozhodla. Vyštudovala predtým vysokú školu, je z mesta, pôsobila ako učiteľka na rôznych miestach a pracovala aj pre medzinárodné organizácie. Jej manžel je z úplne malinkej dedinky v džungli. V  čase, keď som ich v roku 2015 navštívila, riešila som, že som pridlho sama a aký by bol môj ideálny muž. Skoro som mala napísaný celý zoznam vecí, čo od budúceho partnera očakávam. Kamarátka mi v jednom rozhovore povedala: Som s Irwanom spokojná. Vieš, on je dobrý človek, vie ma upokojiť, lebo často bývam veľmi výbušná. A to bolo všetko, čo od neho potrebovala, až som sa skoro zahanbila.

Veľa žien, ktoré spoznávam, je neskutočne silných. V rámci projektu Ženy, ktoré zostali sme v Mexiku stretli usilovné a šikovné ženy, ktoré ťažko pracujú, takmer bez zastavenia. Starajú sa kompletne o celú domácnosť (pritom za ne neperie práčka, riady neumýva umývačka a ručne robia dvakrát cez deň čerstvé placky) a okrem toho sa venujú nejakému remeslu. Navyše mnohé museli prevziať aj zodpovednosti muža. Je úžasné, koľko toho zvládajú a nesťažujú si. Cítim k nim obdiv."


V rámci projektu Ženy, ktoré zostali zbiera Magdaléna spoločne s priateľom - fotografom Noelom Rojom príbehy žien ovplyvnených migráciou ich rodinných členov. Prvé príbehy sú  z mexického štátu Oaxaca. Foto - Noel Rojo

Novinári majú veľkú moc. Témami, ktoré vyberajú, slovami, ktoré volia pri opise ľudí, vytvárajú určitý obraz o ľuďoch. Čitatelia potom tento obraz berú za verný. Ako písať o kultúrach, ktoré Slováci nepoznajú tak, aby tým kultúram neublížili?

"Úlohou novinára vo všeobecnosti je klásť otázky a kriticky vyhodnocovať odpovede. Čím je kultúra, o ktorej píšem odlišnejšia, tým viac sa pýtam a tým kritickejšia musím k odpovediam byť. Dôležité je tiež mať odstup od nášho európskeho vnímania. Preto je mi sympatická pomalá žurnalistika, ktorá vychádza z toho, že ako novinárka môžem zostať s ľudmi, o ktorých chcem písať, aby som im porozumela a najmä – aby som pozorumela kontextu a súvislostiam, v ktorých sa ich príbehy odohrávajú. Chápem, že takýto prístup si novinári nemôžu dovoliť a tak hľadajú redakcie spôsoby, ako aj o zahraničí písať od stola. Ja som však presvedčená o tom, že nie všetko sa dozvieme cez internet a hlavne, nie všetky zdroje môžeme osloviť cez Skype. A práve práca s týmito zdrojmi ma baví a aj preto sme s priateľom začali pracovať na projekte Ženy, ktoré zostali."

O aký projekt ide?

"Ženy, ktoré zostali (alebo Women Who Stay) je foto-novinársky projekt o ženách, ktoré žijú vo svojich komunitách, zatiaľ čo ich muži sa rozhodli migrovať do iných krajín. Mnohé z týchto žien sú príkladom príbehov, ktoré novinár nevygoogli. A myslím, že si nevygoogli ani detaily z ich života, ktoré pomáhajú podať komplexný obraz o situácii rodín ovplyvnených migráciou. Príbehy žien, ktoré sme zozbierali za tri mesiace, sú z troch mexických štátov, ale v rámci projektu chceme ísť aj do ďalších krajín, napríklad na africký kontinent či do Ázie. Aktuálne hľadáme možnosti, ako našu prácu financovať."


KEYSSY sa narodila, kým bol jej otec v USA, pracoval, aby mali lepší život. Keď sa vrátil, mala už tri roky a otca nepoznala. Trvalo, kým si k sebe našli cestu. Vtedy sa narodila jej malá sestra - blondínka. Jedného dňa pristúpila Keyssy k ocinovi, ktorý teraz delil pozornosť medzi dve dcéry. Opýtala sa ho, či má jej sestru radšej, lebo je blondínka. Rodina nás prijala vo svojom novopostavenom dome. Dievčatá pravdepodobne budú študovať vďaka tomu, že bol ich otec v Spojených štátoch. Ale čo emocionálna stránka? Ako ovplyvnia prvé tri roky života bez otca malú Keyssy? Viac podobných príbehov môžete čítať na FB stránke projektu Women Who Stay  Foto -  Noel Rojo

Aký príbeh v tebe zarezonoval?

"Je ich veľa. Posledný týždeň sme napríklad strávili so ženou v mojom veku, ktorá zostala sama s tromi deťmi, kým je jej manžel v Spojených štátoch, nevedno na ako dlho. Raquel je z komunity pôvodných obyvateľov, kde je miesto ženy jasne určené v domácnosti. Veľa žien v jej komunite takmer nevychádza z domu, vrátane jej mamy. Prípady násilia nie sú výnimkou. Zažila som si mexický mačizmus a ešte si budem veľa študovať, aby som mu porozumela. Keď sa Raquel v rozhovore o tom, že je sama, rozplakala, prirodzene som s ňou súcitila. Viem však, že jej príbeh nezmením, ale zdá sa mi dôležité o ňom informovať. Možno sa s ňou stotožnia aj niektoré ženy na Slovensku."

No a mala si teda niekedy ako novinárka taký pocit, že sa vykašleš na príbeh a ideš radšej pomáhať zmeniť situáciu? 

"Nie, nemám potrebu veci meniť, lebo ako ja môžem vedieť, čo potrebujú napríklad Indonézania či ženy v Oaxake? Práve takýto dominantný postoj môže spôsobiť viac škody ako úžitku. Skôr sa s miestnymi ľuďmi rozprávam. Pýtam sa ich, čo a ako by chceli zmeniť, prečo nie sú spokojní – ak nie sú, a možno im dám tipy z mojej perspektívy, ktoré by im nenapadli."


Píšuc si poznámky v Mexico city. (Foto: Noel Rojo)

O slobode a digitálnom nomádstve

Čo pre teba znamená sloboda a prečo ťa fascinuje?

"Sloboda je možnosť rozhodnúť sa, čo chcem robiť, kam chcem ísť, s kým chcem byť a aj to, ako sa chcem pozerať na svet. Myslím si, že slobodný človek môže viac odovzdať okoliu, najmä preto, že robí niečo už sám pre seba. Ja keď sa cítim slobodná, môj život je veselší, farebnejší."

Lenže byť slobodný často znamená nemať istoty, ktoré ťa prirodzene uzemňujú a nútia ťa stáť s nohami na zemi. Nevnímaš to ako problém slobody?

"Áno, je to výzva. Niekedy nie je jednoduché čeliť takémuto „teroru neobmedzených možností“. Avšak vždy si hovorím, že je to lepšie, ako tie možnosti nemať. Druhou stránkou slobody, akoby takou jej kamarátkou, je pre mňa zodpovednosť. Za každé jedno rozhodnutie, ktoré urobím, preberám zodpovednosť. Čím viac sa bojím zodpovednosti, tým viac ma desí, koľko možností mám."

Tvoja práca súvisí najmä so slobodou, si novinárka, ktorá žije dlhodobo v cudzine ako digitálna nomádka. Chcela si takýto životný štýl odmalička?

"Od malička som chcela cestovať. Počas štúdia žurnalistiky sa k tomu cestovaniu pridalo aj písanie. Vtedy som však netušila, že nejaké digitálne nomádstvo existuje."


Digitálna nomádka v práci (Foto: Noel Rojo)

Je pravda, že digitálne nomádstvo sa v poslednom čase dosť spopularizovalo. Z čoho podľa teba pramení čoraz väčší záujem ľudí o takýto životný štýl?

"Na Slovensku táto potreba podľa mňa pramení aj z toho, že naša generácia má úplne iné podmienky, ako mali naši rodičia, ktorí mohli minimálne cestovať a neovládali cudzie jazyky. Na rozdiel od nich, veľká časť mojej generácie môže prakticky cestovať kamkoľvek. Dnes letenky až do Indie zoženiete v akcii za 200€. A myslím, že napríklad India nás láka aj preto, lebo vidíme iných na sociálnych sieťach. Zároveň, prístup k technológiám, aký predtým nebol, umožňuje byť digitálnym nomádom. Všetky tie exotické krajiny, pekné pláže, iné kultúry, aj prekonávanie samých seba, ktoré s cestovaním súvisia chceme do veľkej miery preto, že môžeme. A tak sa digitálne nomádstvo stalo už príliš populárnym slovným spojením, na ktoré sa nie všetci pozerajú pozitívne."

Prečo?

"Občas majú ľudia predstavu, že nomádi si môžu cestovať, kedy chcú a pracujú pár hodín z pláže. Tiež si myslia, že sme bohatí, čo nemusí byť úplne pravda – aspoň nie v kontexte slovenských digitálnych nomádov. Možno vieme cestovať lacnejšie a pracovať na diaľku, ale koľko z nás má splatené byty, napríklad? Bohatstvo je relatívne."


Počas trekovania v kolumbijských horách s Kogiami (Archív).

Možno je to tým, že sa o digitálnom nomádstve hovorí hlavne pozitívne.  Načrtnime si však aj negatíva, alebo výzvy, ako to ty hovoríš, ktoré s tým súvisia.

"Tých výziev je pomerne dosť (smiech). Záleží to od človeka, pretože digitálne nomádstvo môže mať rôzne podoby. Jednou z výziev je určite logistika. Čím častejšie sa človek presúva, tým viac plánuje presuny, hľadá letenky. V novej destinácií hľadá nové miesto, kde sa ubytuje, kde je wifi, kde môže pracovať. Všade si nanovo vytvára rutinu, ktorá nám dáva pocit istoty. Ďalšou výzvou je časový posun, počasie, jazyková bariéra, kvôli ktorej v niektorých krajinách nie je možné mať hlbšie konverzácie s miestnymi ľuďmi."

Prečítajte si aj Tri týždne v Barme bez batohu. Už sa nečešem