Občas sme aj také. No a čo?

 

Nahodená  v slušivom kostýme jednou rukou obúva lodičky a druhou šmátra po kabelke. Mejkap zvládne v aute. Keď tu zrazu rana ako z dela. Škridla? Dokelu, komín! Časť z neho (dosť podstatná časť) sa ocitla u susedov v záhrade, presne tam, kde susede kvitnú krókusy a narcisy. Panebože, to si zase vypočuje!

„Komín je na cucky,“ oznámi jej manžel, sotva sa poobede objaví vo dverách. „Treba zohnať kominára,“ dodá. Oznamovať a prikazovať z gauča, to mu ide výborne. Už sa s tým narodil, alebo to vyštudoval? Či to sú tie roky praxe, po ktorých túži každý zamestnávateľ? 

Zohnať dnes kominára vôbec nie je ľahké. Kde sú všetci tí, čo sa v televíznych novinách sťažujú na to, ako ich remeslo vymiera? „Ku mne, utekajte ku mne,“ chce sa jej kričať, ale vie, že na tento príkaz už nereaguje ani jej pes.

Prešli dva týždne, kominára sa jej zohnať nepodarilo. Naposledy si takto dlho zháňala plavky na leto, aby jej z nich netrčal zadok a trčalo to, čo má. Napokon zdedila jedny od sestry. Padli jej ako uliate. S kominárom to také ľahké nebude, keďže sestra býva v paneláku. 

Nie, manžel jej v tom nepomôže. On nemá čas. Pracuje. Po práci je unavený. Musí si oddýchnuť. Na gauči, pred telkou, na lavičke pod oknom, pri káve, pri pive, pri vínku, pri jedle, pri cigaretke. Kdekoľvek. Akokoľvek. Len nie pri zháňaní kominárov. To má byť jej spôsob oddychu. 

Tak zháňa ďalej. Pre istotu v noci nezatvára okná, aby sa neudusili. Všetci chodia nachladnutí. Ale čo je nádcha v porovnaní so smrťou? Podľa jej muža sú to synonymá, ale to si ona nevšíma. 

„Chcem od teba odísť, lebo už mám toho naozaj dosť!“ zakončí poslednú hádku. Muž vyvalí oči a ide spať. Ráno s rovnako vyvalenými očami zase beží do práce. Ona tiež. Šéf jej oznámi, že večer je akcia, na ktorú musí ísť. Ó, nie! Kto vyvenčí psa a navarí deťom večeru? Nemôže o to požiadať muža, keď mu povedala, že chce od neho odísť. Je predsa hrdá žena! Musí byť samostatná. 

A tak okrem kominára vybavuje aj študentku, ktorá vyvenčí psa a mamu, nech sa príde postarať o deti. Platí študentku, počúva mamu. Kominára furt nemá.

„Nuž, vidíš, takto vyzerá utrpenie samostatnej ženy v dnešnom svete. A manželstvo po dvadsiatich rokoch,“ povie mi nad pohárikom vína.  

Samostatné ženy si to podľa mňa v dnešnom svete neraz zbytočne komplikujú. Stačila by predsa maličkosť – zavolať manželovi a delegovať naňho zopár povinností. Napokon, povedala mu, že od neho odchádza, ale nie, že sa už nevráti…

.

Prečítajte si aj A keby dačo, tak utekaj