Oslík, otras sa!
Stojím pred zrkadlom. No dobre, nie som už najmladšia, ani najkrajšia. Vo vlasoch už sem-tam preblesknú šediny, ale predsa len mám pocit, že až tak zle, aby si ma niekto mýlil s oslíkom otras sa, ešte nevyzerám. Ibaže odkedy mám dve školopovinné deti, každý september sa presne tak cítim.
Redakcia Žien v meste · 10. septembra 2016 · 2 min čítania
Prvý školský deň:
77 eur za učebnice, pracovné zošity a anglický časopis. To vážne mám platiť aj za slovenčinu a literatúru? Neverím, tú tam dcéra isto napísala omylom…
26 eur zaplatím za školské pomôcky v papiernictve – zošity, obaly, perá, zvýrazňovače, lepidlá, výkresy… Nákupný košík je ťažší ako ten z potravín. Tento nákup však hádam vystačí na celých 10 mesiacov. Teda za predpokladu, že niekto zase nezlomí uhlomer a nestratí kružidlo.
Druhý školský deň:
80 eur doplatok za školu v prírode. Uf, ešteže sme v júni zaplatili zálohu.
Tretí školský deň:
23,50 eur učebnica a pracovný zošit z nemčiny. Moment, tých 77 to nebol konečný poplatok? Lebo celkom by ma potešilo, keby už bol koniec!
Štvrtý školský deň:
7 eur za nemecký časopis a 6 eur za nejaký „pomocník“ z matematiky. Netuším, že aký. Doteraz som si myslela, že pomocník na matiku som tu ja – ja predsa pomáham dcére s domácimi úlohami…
Piaty školský deň:
12 eur učebnica a pracovný zošit z nemčiny. Je to takmer o polovicu menej ako u staršej dcéry, ale aj tak mám pocit, že je to dosť. Pár dní pred výplatou mám silné nutkanie spýtať sa, či sa to dá zaplatiť obedovými lístkami. Nedá. Rovnako ako ani poplatok za skrinku. Milo sa usmejem na prasiatka svojich dcér a vyžobrem si pôžičku. Chvalabohu, bezúročnú. V duchu ďakujem obom babičkám, že prasiatka na narodeniny, meniny či Veľkú noc vykrmujú zo svojich nízkych dôchodkov (nechápem, ako to dokážu, ale keď Boh dá, raz mi aj toto tajomstvo bude odhalené). A tiež si sľúbim, že už nikdy pri tejto príležitosti nebudem kričať: „Nedávaj im to! Na čo im to dávaš? Veď všetko majú, peniaze nepotrebujú!“ Nuž, deti nie, občas ich potrebujem ja…
Ešte visím poplatky za dva krúžky, do dvoch škôl ZRPŠ a iné „drobnosti“… Stojím pred zrkadlom. No dobre, nie som už najmladšia, ani najkrajšia. Vo vlasoch už sem-tam preblesknú šediny, ale predsa len mám pocit, že až tak zle, aby si ma niekto mýlil s oslíkom otras sa, ešte nevyzerám. Ibaže odkedy mám dve školopovinné deti, každý september sa presne tak cítim.
Nie, nebudem sa trápne pýtať, kam idú moje dane… Len teda premýšľam, či nájdem odvahu poslať deti do školy aj ďalší týždeň.
Prečítajte si aj Kiežby sa zase tešili!
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026