BRATISLAVA. Debata o tom, že či má žena zostať s dieťaťom doma rok, dva-tri, či môže popri dieťati pracovať a nezanedbávať jeho výchovu či svoju rodinu, ukazuje na hlboko zažraté mýty o tom, ako sa má správať dobrá žena a správny muž. Rovnako či chceme alebo nie, čísla jednoducho nepustia, ženy zarábajú menej ako muži. A tiež menej žien šéfuje vo firmách, hoci vzdelané sme až-až. Kde sa stala chyba? Pozreli sme sa na to po nedávnej konferencii, ktorú v Bratislave organizoval Európsky inštitút pre rodovú rovnosť (EIGE).

 

 

Mýtus prvý alebo si matka, tak sa staraj!

Keď sa žena stane matkou, tak sa od nej očakáva, že sa zo samostatnej a niekedy možno aj troška rozmarnej a sebeckej bytosti stane sebaobetavá, tichá a pohodová žienka domáca. Áno, pre niektoré ženy je to určite šanca ukázať svoje pravé ja, no pre tie ostatné je to ťažký boj napasovať sa do tohto ideálu. Nehovoriac o tom, že v časoch, keď rodinu ťaží hypotéka, je dosť komplikované urobiť spoločenskej mienke zadosť a zostať doma, kým dieťa nedovŕši aspoň tri roky. Pre mnohé ženy sa tak začína boj s tým, čo si myslia, že by mali a s tým, čo musia alebo by chceli. Mnohé končia tak, že sa snažia stíhať prácu, domácnosť a deti – teda takzvané ženské práce (viď ďalší bod).

„Žena má určitú úlohu v spoločnosti a tej sa má držať. A ak nejakým spôsobom vybočuje, tak už ju máme právo posudzovať a odsudzovať,“ hovorí nezávislá poslankyňa Simona Petrík. S týmto predsudkom sa stretla aj osobne. Tiež máme podľa nej predsudky voči mužom, ktorí sú na materskej.

Na Slovensku sme sa dostali zatiaľ k tomu, že ak je žena na vedúcej pozícii, tak je už ako tak akceptovaná, vysvetľuje Petrík – ak už sa žena niekam dostane, tak tá debata o tom, kto sa stará o deti tam už nie je. Všetko však dokáže zmeniť prítomnosť dieťaťa, stačí ho len zobať zo sebou do práce. „S dieťaťom na rukách som už nebola žena so spoločenským statusom, ale len žena hodná odsúdenia,“ hovorí. K tomu, aby bolo normálne, že žena pracuje a zároveň sa stará o dieťa, sa musíme podľa nej ešte len dopracovať.

 

 

Mýtus druhý alebo v domácnosti pomáham, no ženské práce nerobím

No áno, mnohí muži veľmi radi deklarujú ako doma žene pomáhajú. Často to však znamená, že sa pohrajú s deťmi, vezmú deti na výlet (a aj to nie vždy dobrovoľne) alebo si s nimi pozrú film, aby mala žena pokoj na upratovanie, varenie, umývanie okien...

Štatistiky o trávení voľného času ukazujú podľa sociológa Daniela Gerberyho, že existuje klasické rozdelenie úloh – muž chodí do práce, žena je doma. „Nie je to tak, žeby otcovia netrávili čas s deťmi, no skôr ich vezmú von na nejaké voľnočasové aktivity, kým ženy trávia viac času domácimi prácami,“ hovorí. Mnohí ľudia si to ani neuvedomujú, kým sa do tej situácie nedostanú, dodáva.

„Všetci máme ruky, aby sme mohli variť a všetci máme hlavu, aby sme vedeli, čo treba robiť s deťmi, no je to brané tak, že je to ženská práca,“ hovorí riaditeľka Inštitútu rodovej rovnosti Virginija Langbakk. Je to podľa nej rovnaké v celej Európe – lepšie sú na tom v škandinávskych krajinách. Tam nemáte v škôlkach a školách hry pre dievčatá a chlapcov, nič nie je rozdelené, vysvetľuje. „Predpokladá sa, že ak si vyberiete túto hru, tak si vyberiete následne aj určitú školu a profesiu,“ hovorí.

 

 

Mýtus tretí alebo všetci sme si rovní, no niektorí sme živitelia rodín

Ženy na Slovensku na rovnakej pozícii ako muži zarábajú o pätinu menej. Wtf?! No tak, ale dámy, uvedomte si, že tí muži nás musia živiť, bedro zabezpečenia financií pre rodinu je na mužoch a preto musia zarábať viac. Že ste samé, samé s dieťaťom či dvoma? No smola.

Filozofka Ľubica Kobová, ktorá učí na Karlovej univerzite v Prahe, upozorňuje na termín prekarizácia práce – teda znižovanie istoty zamestnania, pracovného príjmu či znižovania nášho pracovného práva. Ide podľa nej o niečo, čo sa definuje negatívne voči istote, ktorú sme nikdy nemali, voči štandardnému zamestnaneckému vzťahu. Ten bol definovaný rodovou zmluvou, ktorá predpokladá živiteľský príjem muža a sekundárny príjem ženy, vysvetľuje. „Odtiaľ pochádza aj ten rozdiel, ktorý medzi mužmi a ženami stále vidíme,“ hovorí.

Zázračným riešením nie je podľa Kobovej ani zosúľaďovanie – nefunguje totiž pre všetkých. „Ženy, ktoré pracujú v nízkopríjmových profesiách zlaďovať nemôžu, lebo by nezarobili,“ hovorí. To, čo treba prioritne riešiť, sú nízke mzdy a cenové úrovne, upozorňuje.

 

 

Mýtus štvrtý alebo každá má šancu robiť kariéru, no niektoré máme deti

Samozrejme, máš na tú pozíciu vyššie vzdelanie, skúsenosti, predpoklady a blabla, ale vybral som Fera, lebo ty máš predsa dve deti a o tie sa niekto musí starať. Okrem toho s Ferom hráme tenis a chodíme na pivo. Znie vám to povedome?

„Žena bez ohľadu na to, koľko zarába, nikdy nezarába dosť a má zostať doma, kým muž chodí do práce,“ hovorí Langbakk. To sa podľa nej odzrkadľuje aj na tom, že ženy nie sú vyberané na vyššie pozície, lebo veď je to práve žena, čo zostane doma s deťmi.

„Ženy hoci majú vyššie vzdelanie, nejdú často do vysokého manažmentu, lebo zvažujú, že majú rodinu a nebudú mať na ňu čas,“ hovorí Langbakk. Muži tak so ženami vôbec nepočítajú, dodáva. Riešenie vidí vo vyššom sebavedomí žien. Muži by si tiež podľa nej mali priznať, že ide o uzavretý svet, a že ženám jednoducho nie je dovolené dostať sa dovnútra.

„Kedy je vlastne žena zaujímavá pre slovenský pracovný trh? Keď je príliš mladá, obáva sa zamestnávateľ, že bude mať deti, keď má deti zase sa obáva, že bude chodiť na óčéerky a keď sú deti odrastené, tak je príliš stará,“ hovorí riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Oľga Pietruchová.

 

 

Mýtus piaty alebo nastavíme si to tak ako nám to vyhovuje, debaty o rovnosti nepotrebujeme

Na čo hovoriť o nejakej rovnosti a platoch a kariére aj pre ženy, veď my sme dvojica, ľúbime sa a nastavíme si to tak, aby nám to vyhovovalo. Naozaj? Ak žena zarába menej, má nižšiu šancu na kariéru a s deťmi je pre zamestnávateľa nezaujímavá, lebo... tak ako sa to nastaví?

„Ľudia si často myslia, a to aj muži aj ženy, že veď my dvaja si to v tom partnerstve vyriešime sami, že štát nemusí do ničoho zasahovať, že nepotrebujeme veľké verejné debaty, že všetko závisí na dohode dvoch ľudí,“ hovorí Kobová. No pritom je podľa nej jasné, že všetko je o tom aká je výška rodičovskej, kto má akú možnosť návratu do práce, kto koľko zarobí. „To sú systémové veci. Hoci pre niekoho to môže fungovať, no je to škodlivá argumentácia,“ hovorí.

Sociológ Gerbery upozorňuje, že úlohu v podpore predsudkov majú aj politici. „Ľudia za Bratislavou žijú oveľa viac stereotypmi, nejde len o prácu v domácnosti, ale aj o neochotu dať dieťa do predškolského zariadenia. Tieto tendencie podporuje aj verejná politika,“ hovorí.

 

Prečítajte si aj Žena patrí ku sporáku? Za všetkým je motyka a pluh