Poeta kina

 

Naučil ma chodiť, venoval mi veľkú pozornosť a hlavne lásku. Môj dedko. V detstve najdôležitejší muž môjho života. Až druhú priečku obsadil môj tato, keďže nemal až toľko času, aby sa mi ako malej venoval.

Potom, postupne, keď človek rastie, kruh sa rozširuje a na človeka majú vplyv aj iní. A to nehovorím o vášnivých láskach, ale o ľuďoch, ktorí nemusia byť vo vašej blízkosti, aby vás ovplyvnili. K ním patria básnici, spisovatelia, hudobníci, tanečníci, režiséri… A jeden Muž, ktorý skĺbil dve úlohy do jednej: bol poeta, aj režisér. Bol poetom kina – tak Andrzeja Wajdu pomenoval poľský filmový kritik Tomasz Raczek.

A tento poeta mal na mňa vplyv. A nielen na mňa, ale ovplyvňoval tiež mojich rodičov a ďalšie generácie. A myslím, že napriek tomu, že sa v nedeľu vo veku 90 rokov opustil, ovplyvňovať bude naďalej. Na premiéru čaká napríklad jeho posledný film Powidoki, ktorý je zároveň poľským kandidátom na Oscara.

Prvému filmu, ktorý som od neho videla, som nerozumela. Film Človek zo železa bol pre dievčatko zo základnej školy komplikovaný. Ale už vtedy som cítila, že ide o vážnu vec. Film bol v kinách len chvíľu, potom ho stiahli. Čaro 80. rokov! Aj Človek z mramoru – prvý z triptychu, bol o tvrdých časoch komunizmu. Až po niekoľkých rokoch som na tie snímky dozrela a krútila som hlavou, v akom svete plnom paradoxov a klamstiev žijeme a ako to musíme zvládať. A že v časoch, v ktorých som sa narodila, bola častá dilema medzi pravdou a poslušnosťou.

Wajda formoval naše povahy. A to nielen v Poľsku, ale všade tam, kde sa jeho filmy objavovali. A takmer každý z nich mal úspech. Už jeho druha snímka Kanál v 1956 roku získala Striebornú palmu v Cannes. Jeho filmy boli štyrikrát nominované na Oskara. Ale najväčšie vyznamenanie prišlo až v roku 2000, keď mu herečka Jane Fondová odovzdávala najdôležitejšiu filmovú sošku – Oskara za celoživotné dielo. A to ešte Filmová Akadémia nevedela, že Wajda natočí film o Katyni a tretí diel trilógie, čiže film o Lechovi Walesovi Človek z nádeji.

Katyň bol jeho spôsob na vyrovnanie sa s rodinnou tragédiou, kdeže jeho otec bol jedným z vyše 20 tisíc poľských dôstojníkov zavraždených Sovietmi počas vojny.

Poľský novinár a spisovateľ Marcin Meller včera na sociálnej sieti napísal: „Keď som pozitívne myslel na moju krajinu, vždy bol v pozadí Wajda. A teraz, ako keby trochu toho Poľska zomrelo“. Aj ja mám taký pocit, že z toho môjho Poľska ubudlo. Odišiel ďalší muž môjho života, ktorý ma učil chodiť. Dedko ma učil zvládať prvé kroky v detstve, Wajda – v dospelosti. Verím, že žiakov tej čarovnej školy života, kde prednášal poeta kina, je nás viac. Za tie lekcie života Vám Majstre ďakujem!

 

Prečítajte si aj Urobiť všetko, aby ste nemuseli robiť nič

 

 

Ženy v meste