Princezničky z televíznych obrazoviek

–   Kde bolo, tam bolo. Za siedmimi horami, siedmimi dolinami, žil raz jeden chlapec. Bol veľmi chudobný a preto sa vybral hľadať šťastie. Kráčal cestou. Kráčal a kráčal a kráčal a kráčal…

–   A čo bolo ďalej, mama?

–   A vietor fúkal a fúkal. A fúkal a fúkal…

–   A čo ďalej?

–   A pršalo a pršalo…

–   A čo ďalej, mama?!!!

–   A on kráčal a kráčal…

Neznášala som tu rozprávku. Až neskôr som pochopila, že mi ju mama rozprávala vtedy, keď bola veľmi unavená. Vždy si vtedy ľahla vedľa mňa a zaspávala opakujúc posledné slovo. Vtedy som jej „dovolila“ z izby odísť a radšej som zaspávala sama.

Čakala som na večery s mamou. Boli výnimočné, čaruplné… Najprv sme sa rozprávali v prítmí nočnej lampy, potom bol čas na rozprávku. Všetky boli famózne, až na tú jednu o kráčajúcom chlapčekovi. Iné boli väčšinou o princeznách. Aj ja som chcela byť takou krásnou princeznou, ktorej sa vo všetkom darí.

Nuž, keď dospievame postupne vyrastáme z princeznovských snov, lebo v živote prechádzame všeličím. Niekedy nám fúka do tváre, niekedy prší. Ale kráčame a kráčame… Občas sa netrpezlivo sami seba pýtame: čo ďalej, čo ďalej?

Nechcem tu rozoberať, aké asi rozprávky hovoria deťom rodičia z oblasti, kde sú vojnové konflikty. Alebo tam, kde utečenci musia kráčať v daždi a s vetrom. Alebo aj tí, ktorých strechy nad hlavou zoberie zemetrasenie alebo iné živly. Tieto udalosti sledujeme každý deň v správach. Nebudem asi jediná, keď poviem, že sa na to nedá zvyknúť, aj keď je to, bohužiaľ, súčasť tohto sveta.

A nemôžem si tiež zvyknúť na to, že hlásateľky tých správ sa na nás pozerajú z obrazoviek oblečené, učesané, vystajlované a nalíčené, ako keby išli na princeznovský ples. Smutné informácie nám hlásia ich rúžom otekajuce pery. Ich oči sa na nás niekedy koketne pozerajú cez sklenú obrazovku, aj keď témy, o ktorých hovoria nemajú nič spoločné s flirtom. Z času na čas vidíme ako sa ich predĺžené (možno aj umelé) mihalnice na okamžik zatvárajú, aby sa potom zas otvorili a pozerali nesmelo ako na princa. A keď sa nadýchnu vidno, ako sa zdvíhajú ich prsia, ktoré vyčnievajú z veľkých výstrihov. Mám pocit, že jediné, čo im chýba, je koruna na hlave.

Pred časom som sa čudovala, keď som v jednom malom mestečku na Slovensku išla do pohrebnej služby. Tam ma privítala slečna s veľkým výstrihom, natupírovanými vlasmi, ligotavými nechtami a mihalnicami. Chýbala jej už len koruna na hlave. V situácii, keď som riešila otázky života a smrti, jej výzor ma priam urážal! Ale niet sa čo čudovať, že nevkus vládne na vidieku a možno aj mimo neho, keďže trendy určujú princezničky z televíznych obrazoviek.

 

Prečítajte si aj Dnes využite funkciu zdieľaj!

 

 

Ženy v meste