Navštívila si Ukrajinu viackrát, ako konflikt zmenil krajinu za posledné mesiace?

„Krajina sa zmenila na prvý pohľad. Hlavne východná časť Ukrajiny. Tam mnohé obce a cesty pripomínajú naozaj zábery z vojnových filmov. Ani pred konfliktom to nebola krásna časť krajiny, samé továrne, mnohé dosť zničené, zanedbané opustené. Ale teraz to nadobudlo apokalyptickú podobu. Na druhej strane, keď sa trochu vzdialite od vojnovej línie zistíte, že tí ľudia žijú celkom normálne.“


Čo ťa najviac zarazilo?

„Na každom rohu je napísané slovo kryt a šípka, kam máte utekať, keby sa začalo ostreľovanie. A to asi prekvapí najviac – ako si ľudia donedávna pokojných miest rýchlo zvykli na to, že sú vo vojne. Už vedia, ako odlíšiť raketu GRAD od bežných ťažkých striel, vedia, čo robiť, keď sa začne strieľať, dokážu rozoznať z akého smeru a z akej diaľky sa strieľa, hodnotia, čo je to asi za zbraň, poznajú obrovské množstvo druhov moderných zbraní, a to aj ženy, ktoré donedávna netušili, ako odlíšiť tank od žiguli. Ľudia sa strašne rýchlo prispôsobili situácii a nejako sa vmanipulovali do zvláštneho stavu, ktorý im umožní celé to prežiť. To v tom lepšom prípade. V horšom – ako sa hovorí, tú strelu, čo na teba letí, nepočuješ. Takže, keď je ticho, je to buď dobre alebo naopak...“     


Aký je tvoj najsilnejší zážitok z Ukrajiny?

„Minulý rok v zime, keď som bývala v hoteli Ukrajina na Majdane (kyjevské námestie, kde sa protestovalo proti režimu vtedajšieho prezidenta Janukoviča), som raňajkovala a rozmýšľala, kam v ten deň pôjdem a akú reportáž urobím, keď zrazu začali na prízemie nášho hotela nosiť mŕtvych a zranených. Všade bola krv, nikto však nehysterčil a nekričal, všetci vedeli, čo majú robiť – jedni ranených prinášali, iných ich ošetrovali, za niekoľko minút sa hotel zmenil na lazaret. Dvere zložili z pántov a používali ich ako nosidlá, recepcia sa zmenila na sklad liekov a kútik, kde sme večer predtým popíjali víno, sa premenil na márnicu. V ten deň zomreli desiatky demonštrantov na ulici Institutskaja, ktorá viedla z boku vedľa hotela. Jedenásť mŕtvych mužov ležalo v našom hoteli až do druhého rána. Nikdy nezabudnem na zúfalých rodičov, ktorí behali po centre Kyjeva a hľadali svoje deti. Veľmi si želali, aby ich nenašli prikryté bielym plachtami práve v našom hoteli.“


Ako najbližšie si sa dostala k streľbe?

„Na Majdane sa strieľalo priamo dole pri našom hoteli Ukrajina a dokonca aj do hotela, mám fotografie s prestrelenými oknami. V Luhansku, kde som bola koncom minulého roka, sa strieľalo vo dne v noci, dopadlo to na predmestie, tak som sa držala v centre. Aj teraz v Luhansku to bolo podobné, strely dopadali na predmestie, potom sme sa tam išli pozrieť. Takže niekedy to býva niekoľko sto metrov, na Majdane to bolo niekoľko desiatok metrov.“


Aké ťažké je pre novinára dostať sa do týchto oblastí?

„To nie je také ťažké, keď tu oblasť poznáte. Ja som na Ukrajine bola za posledných 25 rokov niekoľkokrát. Aj do oblastí bojov sa dá dostať, najväčšou prekážkou je streľba – snažiť sa, aby sa do vášho auta alebo autobusu nikto netrafil. No a potom je tu akreditácia. Inak Luhanská ľudová republika mi vydala akreditáciu celkom bez problémov, takže nemôžem povedať, žeby separatisti robili novinárom prekážky.


Aký je rozdiel, keď sa do vojnovej zóny vyberie novinárka, žena? Správa sa inak ako novinár?

„Myslím si, že ženy si viac všímajú dianie aj mimo frontu. Osudy detí, ranených, žien s deťmi, ktoré pred vojnou utekajú. Muži majú viac radi boje. Priamo na fronte dokumentujú hrdinstvo vojakov. Neplatí to, samozrejme, absolútne.“


Niekoľkokrát ocenená Petra Procházková píše pre české Lidové noviny a denník SME.   Foto - archív pp



Už si bola vo vojnových zónach v Čečensku, v Afganistane. Aký je v porovnaní  s tým konflikt v jednej časti Ukrajiny?

„Podstatný rozdiel s Čečenskom je, že sa nepoužíva letectvo, ale zase veľa raketových systémov. Kobercové bombardovanie tu ešte nemali. Preto bol Groznyj zničený podstatne viac ako ukrajinské mestá, ale aj toho sa ešte môžeme dočkať. Podobné je zúfalstvo ľudí, obrovské množstvo utečencov, nešťastné a uplakané deti a úplne deprimovaní starí ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako tie deti. Sú bezmocní, bez budúcnosti, nechcú odísť zo svojich domovov, strašne ťažko znášajú útrapy úteku, nocovanie v spoločných priestoroch, stanoch, cestovanie. To je všade rovnaké: zúfalé oči starých ľudí. Inak je rozdielov dosť: v Afganistane trvala vojna desiatky rokov a sú tam celkom vykorenené generácie, ktoré vedia len strieľať a nič iné. Ukrajina stojí na začiatku katastrofy a ešte je čas jej zabrániť.“


Navštívila si minulý týždeň prístav Mariupoľ, ktorý je pre rebelov kľúčový. Mohol by spojiť Rusko s anektovaným Krymom po zemi. Stratí ho Ukrajina?

„Zatiaľ to vyzerá pre Ukrajinu sľubne, majú tam slušnú koncentráciu vojsk, hlavne sú tam celkom schopné oddiely dobrovoľníkov ako Azov.  Na druhú stranu obyvateľstvo nijako vášnivo nepodporuje Kyjev. Žije tam viac ako 30-tisíc miestnych hutníkov, oceliarov a robotníkov ďalších tovární. Tí skôr čakajú, že príde nejaký generálny tajomník a bude dobre ako kedysi. Hlavne, aby sa niekto postaral a všetko za nich vyriešil. Títo ľudia budú pokojne vítať aj ruské vojská, keď im sľúbia nízky, ale pravidelný plat a jedenkrát ročne poukaz na odborársku dovolenku. Aktívna proeurópska menšina si to však uvedomuje a snaží sa vojakov v meste primäť k aktívnej obrane. Dokonca tesne pred uzatvorením prímeria ukrajinskí vojaci pri Mariupole začali ofenzívu a posunuli sa  trochu na východ. Keby ale Rusi chceli, tak Mariupoľ padne tiež – zatiaľ sa ale v Moskve k tomuto kroku neodhodlali.“


Ako vyzerá život v Mariupole?

„Bola som tam minulý týždeň vo štvrtok. V centre mesta je celkom pokoj i keď niekoľko obchodov už zatvorili, pretože ich majitelia odišli do bezpečia. Celý deň bola počuť ťažkú paľbu zo severu aj z východu. Na okraji štvrte sem-tam niečo spadlo a ľudia sú tam v strehu. Veľa obyvateľov sídliska Vostočnyj odišlo, pretože tam 24. januára padlo niekoľko rakiet a zabilo 31 ľudí.“  


Ako konflikt zmenil život žien a detí?

„Kto môže, snaží sa odísť alebo aspoň poslať deti preč s babičkami. Kto nemôže, žije v strašnom strese, pretože sa nebojí len o seba, ale hlavne o deti. Deti sa rýchlo prispôsobujú, veria rodičom, že ich ochránia. A rodičia to vedia, takže sú naozaj pod obrovským tlakom.“


Päťročný Maxim z mesta Doneck v zničenom byte.    Foto - TASR



Ako funguje humanitárna pomoc? Čo chýba najviac?

„V Luhansku a v Donecku býva problém s jedlom. Tam sa ľudia musia spoľahnúť na humanitárnu pomoc, ktorá prichádza väčšinou z Ruska. Z Ukrajiny je tam napokon ťažké sa aj dostať, musíte prejsť cez ukrajinskú armádu a potom rebelov. V Mariupole sa najete, ak máte peniaze. V súčasnosti by som povedala, že hroznou ranou pre obyvateľov Mariupola je pád hrivny (ukrajinská mena), pretože sa zrazu stali niektoré potraviny nedostupné. Dosť katastrofická je situácia s lekárskou starostlivosťou, to je naozaj veľký problém. Časť lekárov odišla a až do začiatku prímeria sa aj nemocnice stávali terčom raketových útokov.“


Ako vidíš najbližšie mesiace pre Ukrajinu?

„Tak to vie myslím málokto. Osobne si viem predstaviť, že sa ten konflikt zakonzervuje a na východe Ukrajiny sa začne rodiť nové Podnestersko – pseudoštát s kriminálnou ekonomikou, ktorý bude len svojou existenciou destabilizovať Ukrajinu. To je presne to, o čo ide Kremľu, aby ich to nič nestálo, ale aby to bol zdroj nepokojov na Ukrajine, polorozpadnutá krajina sa nestane členom ani NATO ani EÚ a to je najbližší cieľ prezidenta Putina. Obyčajne sa mu jeho ciele darí plniť, tak by sa mu to mohlo podariť aj tentoraz. Pre Ukrajinu to však bude veľká tragédia.“