BRATISLAVA. Vybrali 20 učiteľov, všetko pedagogických lídrov, ktorí chcú na sebe pracovať a majú nápady. Práve oni bývajú medzi ostatnými učiteľmi stratení. „Je veľa ľudí, ktorí sa zaujímajú, chcú niečo zmeniť, no je potrebné zachytiť ich ešte v tomto procese a dať im podporu, lebo inak sa snažia pár rokov a potom už nemajú síl,“ hovorí Katarína Pázmány, keď vysvetľuje, prečo vznikol Komenského inštitút.

„Napadlo nám, čo keby sme ich prepojili, pracovali s nimi, vytvorili pre nich inšpiratívny priestor, kde môžu rozvíjať svoje zručnosti,“ vysvetľuje myšlienku Komenského inštitútu Pázmány, ktorá je dnes jeho koordinárokou a lektorkou. Ide o ročné doplnkové štúdium pre učiteľov, ktoré je vďaka firemným partnerom pre účastníkov bezplatné. Vybraní učitelia získajú celý rok na sebarozvoj a podporu pri ich školských víziach.

Pilotný ročník inštitútu sa rozbehol toto leto.

Komenského inštitút nadväzuje na úspešný projekt známy ako Sokratov inštitút, ktorý sa začal ako program pre študentov vysokých škôl. Posledné ročníky sú otvorené už aj pre ľudí, ktorí doštudovali. „Je to neskutočná sila, keď dáte dokopy dvadsať ľudí, ktorí niečo chcú a rok s nimi pracujete,“ hovorí Katarína.

Do prvého ročníka sa im prihlásilo okolo sto učiteľov z celého Slovenska. „Snažili sme sa vyskladať skupinu tak, aby boli zastúpené všetky regióny. Tak aby tam boli učitelia začiatočníci, no aj riaditelia,“ hovorí.

Priemerný vek účastníkov je okolo 40 rokov. Nájdu sa medzi nimi aj takí, čo zanechali svoj biznis a išli učiť – jedna učiteľka zmenila svoje plány počas materskej, ďalší pochopil, že ho oblasť PR nenapĺňa.

  

Z pralesa do školstva

Katarína Pázmány je absolventka druhého ročníka Sokratovho inštitútu. Sama videla, čo dokáže jeden intenzívny rok spraviť s ľuďmi. Vlani začala pracovať pre Živicu. Vyštudovala psychológiu, počas štúdia precestovala Južnú Ameriku, kde pracovala ako dobrovoľníčka. Veľa času strávila v Patagónii. Vyskúšala si život bez ľudí v čílskom pralese. „Zažila som všetko to, o čom človek číta, všetky tie dobrodružné príbehy,“ hovorí. Už počas cesty sa dozvedela o Sokratovom inštitúte a zaujal ju. Hneď po návrate sa prihlásila.

Počas štúdia na Sokratovom inštitúte zmenila napríklad názor na štúdium v zahraničí. Získala totiž pocit, že je dôležité zostať doma a snažiť sa tu zlepšiť veci. „Niekedy mi príde až pekné, že je tu toľko vecí, ktoré nefungujú, že ich môžeme riešiť a pracovať na tom,“ hovorí.

Počas inštitútu sa venovala téme vzdelávania a tak sa postupne dostala až ku Komenského inštitútu. „Ak chceme posliniť školstvo, musíme posilniť konkrétnych učiteľov, lebo kvalitné školstvo potrebuje kvalitných ľudí,“ hovorí. Chybu nášho školstva vidí aj v tom, že učitelia nedostávajú spätnú väzbu. Všetko sa deje za zatvorenými dverami a väčšina učí tak, ako si to nastavili prvé roky po škole. „Treba ohodnotiť učiteľov a povedať im, že to robia dobre. Učiteľ robí na hodine sto rozhodnutí a nevie, či koná dobre,“ hovorí.

 

Katarína Pázmány vyštudovala psychológiu Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Zaujíma sa o oblasť vzdelávania, sociálne segregované skupiny, psychoterapiu a zážitkovú pedagogiku. Od roku 2015 zároveň pôsobí ako junior trénerka v PDCS. Je absolventkou druhého ročníka Sokratovho inštitútu. Má rada hory, hravosť, rána, vodu, prácu a odvážnych ľudí.

Čas pre seba aj známy kouč

Účastníci prvého ročníka absolvovali letnú školu v auguste, majú pred sebou ďalšie workshopy na Zaježovej a niekoľko webinárov. „Dávame im podporu, majú svojho mentora, finančný príspevok na mikroprojekt. Tiež mentoring v rámci vyučovania,“ hovorí. Na letnej škole otvárali aj psychologické témy ako osobná moc, vízia, sebahodnotenie či hľadanie svojich silných stránok.

„Školenia pre učiteľov sú zväčša zamerané na nové metódy, na letnej škole Komenského inštitútu sa však mohli chvíľu venovať sami sebe a pochopiť, čo a hlavne prečo chcú niečo robiť,“ hovorí. Súvisí to podľa nej s tým, že pred 50. rokmi bol učiteľ ten, čo prinášal informácie. V súčasnosti to však už nefunguje – je potrebné naučiť žiakov kriticky myslieť, narábať s informáciami, nie im ich iba dávať. „Informácie sú všade a učiteľ má byť skôr mentorom žiakov ako tým, kto prináša informácie. No na to, aby učitelia mohli byť v tejto pozícii, potrebujú poznať svoju hodnotu,“ hovorí.

Na letnú školu prišiel napríklad aj český kouč, mentor, poradca Svetového ekonomického fóra, Európskej komisie a OECD Jan Mühlfeit, ktorý takmer 22 rokov pracoval pre americký gigant Microsoft, z toho pätnásť rokov bol v najužšom vedení firmy. Pre účastníkov bolo úžasné, že na lazy do Zaježovej prišli kvôli ním špičkoví ľudia a venovali sa im, vysvetľuje. „Myslím, že práve toto bolo pre učiteľov veľmi silné, že mali čas zaoberať sa sami sebou,“ hovorí Katarína.

 

Podmienkou štúdia na Komenského inštitúte je aj vytvorenie pedagogického mikroprojektu. Môže ísť aj o malú zmenu na hodinách, v triedach, či na škole, mikroprojekt by však mal byť prenosný a opakovateľný. „Takto sa vytvárajú ostrovy pozitívnej deviácie. Učiteľ spraví niečo v malom, poukáže na problém a zároveň spôsob, ako ho vyriešiť," hovorí Katarína Pázmány.

Medzi mikroprojektami sú napríklad mapy učebného pokroku, ktoré môžu nahradiť neobľúbené známky od Lenky z Banskej Bystrice. Či vytvorenie escape room v átriu školy od Katky z Bratislavy, alebo nestresujúca telesná výchova s kin-ballom od Miroslava z Pliešoviec.

Zaujímavý je aj projekt Tomáša zo Spišského Štvrtku. S podporou riaditeľky a kolegov sa im podarilo pre končiacich študentov ZŠ pripraviť 5-dňový zážitkový program, v ktorom si žiaci vyskúšali prácu v potravinách, na družstve, v lekárni, v stavebninách, na obecnom úrade, či v materskej škôlke. Nasledovala spoločná chata, na ktorej so žiakmi rozoberali, čo ich zaujíma, čo chcú, v čom sú dobrí.

 

Lesk a bieda pedagogiky

Katarínu Pázmány sklamalo, že o program nemali záujem študenti pedagogických fakúlt, hoci ide o akreditovaný program. Vidí za tým vnímanie pedagogických fakúlt, ktoré je u nás skôr posmešné. „Ľudia si to dávajú len ako poslednú poistku. Ak totiž zovšadiaľ počuť o nízkych platoch, na školstvo sa len nadáva, tak asi to nikoho veľmi neláka,“ hovorí. Učia tak podľa nej skôr tí, čo sa tam náhodou dostanú, alebo pocítia neskôr nejaké volanie.

Predtým, než príde k akejkoľvek zmene, tak to musí chvíľu vrieť, myslí si o štrajku učiteľov. „Teraz sa otvára téma školstva a podmienok v ňom. Systém toho učiteľom veľa nedovoľuje a sú extrémne vyťažení,“ hovorí.

Platová otázka nie je podľa nej to najdôležitejšie – učitelia by mali mať v prvom rade inú motiváciu. „Aj na ten plat sa pozerá inak v Bratislave a inak na východe,“ dodáva.

To, že naše školstvo nie je dobre nastavené ukazuje podľa nej napríklad aj to, že ak vytrhneme našich žiakov zo systému a dáme ich inam, vynikajúco sa chytia. No opačne to neplatí – ak príde niekto k nám a chce ich učiť inak, tak sa nezapájajú. 

  

 

Zmena zdola

Za 27 rokov od pádu komunizmu sa už na Slovensku vystriedalo 18 ministrov školstva z 10 politických strán a hnutí. Desať ministrov pritom zotrvalo v úrade menej ako rok. Vo vízií Komenského inštitútu na jeho webovej stránke sa píše, že „nemôžeme stále čakať na osvieteného ministra. Skutočná zmena môže prísť len zdola – od učiteľov v spolupráci s rodičmi a žiakmi.“  

V Komenského inštitúte veria, že 20 praktických príkladov ročne môže dosiahnuť viac ako desiatky koncepcií a konferencií. 

 

  

Čo hovoria na Komenského inštitút jeho účastníci:

Pre mňa to bol najlepšie investovaný čas.“

Hlboko si vážim každého jedného z Vás za to, že idete do toho a máte odvahu meniť veci okolo Vás a samých seba.“

Veľmi som si letnú školu užila, snívam o tom, že sa budem raz takto smiať so žiakmi v škole.“

Prichádzal som neistý a s malou dušičkou a odchádzal s úsmevom, uvoľnený a s množstvom inšpirácie, takže všetkým ďakujem za skvelú atmosféru a zmysluplne strávený čas.“

Prišla som taká nadšená zo Zaježovej, akoby som objavila stred vesmíru. Dalo mi to veľmi veľa. Okrem ľudí rovnakej krvnej skupiny a odhodlania, som tam viac pochopila seba a dalo mi to ohromnú silu.  

 

(Obsah vznikol v spolupráci s Nadačným fondom Telekom)

 

Prečítajte si aj Marcela Havrilová: Učiteľ už nie je pre deti jediným zdrojom informácií, musí sa tomu prispôsobiť