|
Boli ste pri vzniku projektu STEP-IN – prečo vôbec vznikol a ako ste sa do neho zaplietli vy?
„Do Iraku som prišla na začiatku novembra 2014 cez organizáciu Aid to Church in Need. Išla som vypomôcť na lokálnu charitnú kliniku, ktorú narýchlo zriadil miestny biskup po masívnom exode v lete 2014. Pôvodne som prišla na tri mesiace. Predtým som pracovala pre Vysokú školu sv. Alžbety a poznala sa s profesora Krčmérym, boli sme od začiatku v kontakte a už od prvých dní bolo jasné, že pomoci na mieste nie je dostatok. Takže rozhodnutie bolo na svete. Po prvých dvoch mesiacoch prišiel aj môj priateľ, chceli sme pomôcť s rozbehnutím projektu. A už je to druhý rok, čo sedíme v Iraku.“
Aké boli začiatky projektu a kde je projekt dnes?
„Najprv padlo rozhodnutie založiť kliniku v okrajovej časti mesta Erbil, kde žije asi desať tisíc utečencov. Začiatkom januára 2015 sme teda začali vybavovať papiere a v marci sme otvorili Kliniku sv. Zdenky Schellingovej pod záštitou Vysokej školy sv. Alžbety. V apríli sme sa posunuli ešte ďalej a začali sme pracovať v oblasti mesta Dohuk, kde sa uchýlili hlavne jezídski utečenci a kde je situácia ešte zúfalejšia. Teraz funguje už aj druhá klinika – Klinika sv. Jerzego Popieluszki. Pred pár mesiacmi sa presunula do oblasti Ninive, kde momentálne pôsobíme ako mobilná klinika. Začiatky však boli naozaj ťažké. Byrokracia nám dávala poriadne zabrať, ešte viac desiatky nesplnených sľubov na úradoch. Prípadne ich plnili, ale v iných časových intervaloch, ako si vyžadovala situácia. Budovu, ktorá teraz slúži ako klinika, sme dostali v surovom stave. Trošku sme sa popri papierovačkách rozhýbali pri jej obnove. Boli to týždne maľovania, čistenia, zariaďovania, ale aj vlastnoručného betónovania. S byrokraciou sa síce boríme naďalej, ale už aspoň ordinujeme v oboch klinikách.“
STEP-IN – Saint Elizabeth University’s Project for Iraq in Need (Projekt Vysokej školy sv. Alžbety pre Irak v núdzi) zahŕňa dve zdravotnícke centrá pre vnútorných presídlencov v Iraku. Klinika sv. Zdenky Schellingovej sa nachádza v okrajovej časti mesta Erbil, kde poskytuje svoje služby hlavne kresťanským a šiítskym utečencom, ktori ušli vlani z oblastí Mosulu a provincie Anbar. O dvesto kilometrov ďalej pôsobí Klinika sv. Jerzego Popieluszki. Pol roka bola v jednom z oficiálnych utečeneckých táborov pre jezídov, ktorí utiekli z oblasti Sinjar. Klinika dnes funguje ako mobilná klinika pre dediny v oblasti Ninive, kde žijú vnútorní utečenci ešte v horších podmienkach ako v táboroch. V každej klinike pracuje jeden logista a jeden lekár. Každá klinika má štyroch lokálnych zamestnancov (pracovník na recepcii, lekárnik, laborant, zdravotná sestra). Viac o projekte nájdete na: http://www.step-in-project.org.
Kto sú vaši pacienti?
„Pacientmi sú kresťanskí, jezidskí a moslimskí utečenci vo vlastnej krajine, vyhnaní Islamským štátom zo svojich domovov počas leta 2014. Pracovať v Erbile s kresťanskými a moslimskými utečencami a pracovať v Dohuku s jezidskými, je ako pracovať v dvoch rozdielnych krajinách a kultúrach. Kresťania v krajine vždy patrili medzi vzdelanú, vyššiu spoločenskú vrstvu, zatiaľ čo jezidi sú vo veľkej miere zväčša pastieri a iracká spoločnosť ich považuje za menejcenných. Kultúrne sú kresťania (ale do istej miery dokonca aj moslimovia) nášmu európskemu mysleniu bližšie ako jezidi. To stavia prácu na našich klinikách do trochu iného kontextu a z toho vyplývajúcich situácií. Napr. kým sme nezaviedli systém podrobnej registrácie na základe identifikačných kariet, všetci naši dospelí pacienti mali buď 30 alebo 50 rokov (žiaden iný vek akoby neexistoval). Keďže jezidi patria k nižším sociálnym vrstvám, v ich komunitách bolo vzdelávanie zakázané. Dnes je to trochu lepšie, ale väčšina žien doteraz nemá ani základné vzdelanie, mnohé nevedia ani čítať a písať. Samozrejme, obe skupiny sú za našu pomoc veľmi vďačné. No rozdiely v myslení, v správaní, v očakávaniach z vyššie uvedeného vyplývajú.“
A aké ochorenia najčastejšie riešite?
„Zo zdravotného hľadiska erbilská klinika rieši viac chronických ochorení – hypertenzie, srdcové zlyhávania, cukrovku. Mnohí jezidi sa dostali poriadne pod ruky lekárovi po prvý raz až v utečeneckom tábore. V táborových podmienkach, samozrejme, prevládajú rýchlo sa šíriace infekcie, najmä dýchacích ciest, či tráviaceho systému, časté sú parazity. Nedajú sa opomenúť ťažké prežité psychické traumy a z toho vyplývajúca psychosomatizácia, alebo aj ťažšie psychiatrické stavy.“
Ako fungujú lekári v utečeneckých táboroch?
„Poskytujeme tzv. primárnu zdravotnú starostlivosť. Oficiálne robíme „obvodných lekárov“, no reálne robíme všetko čo vieme, teda podľa špecializácie toho ktorého lekára. Momentálne máme napr. kolegyňu psychiatričku, ktorá je veľkým prínosom, keďže celý kurdský región má oficiálne len štyroch psychiatrov. Za daných okolností je to nepredstaviteľne málo. Denne náš lekár ošetrí asi štyridsať pacientov, no potrieb je omnoho viac. Popri tom organizujeme menšie či väčšie akcie ako napríklad mlieko pre Kurdistan v spolupráci s poľskou Caritas.“
O bicyklovaní pre dobrú vec
Viem, že plánujete aj cestu na bicykloch zo Slovenska do Iraku...
„Cycling for Iraq bude fundraisingová akcia, počas ktorej plánujeme prejsť bicyklom z Bratislavy na projekt do Iraku. Rozhodli sme sa ísť tandemovým bicyklom a chceme prejsť cestou, akou pred uzavretím hraníc išli utečenci, len v opačnom smere. Ak sa podarí, v Grécku a možno aj v Turecku by sme chceli navštíviť niektoré utečenecké tábory. Chceme ukázať, že zavreté hranice problém nevyriešili, len sme si pred ním na chvíľu zatvorili oči. Zároveň chce táto cesta od nás k nim poukázať na to, že pomoc je potrebná najmä v mieste konfliktu. Mnohí ľudia z táborov, kde pracujeme, do Európy ísť nechcú, a ešte pred rokom to bola pre nich úplne neprijateľná alternatíva. No predstavte si, že sedíte 2 roky v stane, bez práce, bez prostriedkov, a hlavne s čoraz viac miznúcou nádejou, že návrat domov bude raz možný. Máte rodinu, o ktorú sa chcete postarať, alebo vlastný mladý život pred sebou.... Ak je odchod do Európy jediná možnosť, ktorá vám v tej chvíli dá aspoň nejakú šancu na dôstojný život, tak sa pre ňu v konečnom dôsledku rozhodnete.“
Ako chcete použiť prípadne vyzbierané peniaze za vaše bicyklovanie?
„V Iraku sa snažíme ľuďom zlepšiť podmienky, v ktorých sa ocitli bez vlastného pričinenia. Všetky prostriedky, ktoré sa nám podarí v rámci akcie Cycling For Iraq vyzbierať, chceme pouziť na otvorenie malého centra pre deti neďaleko našej kliniky v Erbile. Chceme im tak vytvoriť aspoň malú oázu, kde by sa opäť mohli na chvíľu ocitnúť v detskom svete.“
Máte ešte nejaké ďalšie aktivity?
„Súčasťou projektu aj sociálna pomoc pacientom, ktorí sa ocitli v mimoriadne zlej situácii. Takto sa nám napr. podarilo vybaviť liečenie v USA pre dievčatko, ktoré počas úteku dostalo ťažký zápal kostnej drene a hrozí jej amputácia nohy. Iný 6-ročný chlapec pri úteku na horu Sinjar spadol tak nešťastne, že zo zdravého chlapca zostal chlapec, ktorý nemôže chodiť, stratil citlivosť v dolnej časti tela, nerozpráva. Rodičia nemajú prostriedky na to, aby chlapcovi vozík kúpili. Takže realita vyzerá tak, že chlapček preleží celé dni v stane. Rodičia si nemohli dovoliť ani základnú diagnostiku, a tak zostal rok bez akejkoľvek pomoci. Vďaka našim individuálnym sponzorom sme boli schopní zabezpečiť mu poriadnu diagnostiku a teraz pokračujeme pravidelnými rehabilitáciami. Podporujeme tiež napríklad dievčinu, ktorej sa po desiatich mesiacoch v otroctve u Islamského štátu podarilo ujsť a momentálne žije vo veľmi zlých podmienkach.“
Spomínate neľahké príbehy tamojších ľudí. Môžete čitateľom priblížiť, aká je aktuálna situácia v Iraku? V čom žijete a pracujete?
„Kurdská časť Iraku prijala cez dva milióny utečencov. Údaje z konca roku 2014 hovorili o 3,6 milióna vnútorne presídlených ľudí. Z toho 2,6 milióna utieklo len v samotnom roku 2014 pred Islamským štátom. Väčšina z nich stále žije v provizórnych podmienkach. Kurdská vláda (kurdská časť Iraku má svojho prezidenta, parlament, svoje ministerstvá. Finančne je závislá od centrálnej vlády v Bagdade, pozn. Aut.) robí, čo môže, no bez podpory z Bagdadu stojí väčšina práce na pleciach medzinárodných organizácií. Nádej na návrat domov vládla medzi utečencami ešte prvý rok po masívnom úteku. No postupne vymizla. Ani na územia, ktoré sa podarilo oslobodiť, ako je napríklad Sinjar, nie je možný okamžitý návrat. Ak vôbec bude niekedy možný... Po Islamskom štáte zostali len zruinované mestá či dediny, vypálené domy, zamínované cesty, nastražené pasce, masové hroby. Kurdistan poskytuje vnútorným presídlencom miesto bezpečia. Kurdská armáda (peshmerga) bola v podstate jediná schopná postup ISIS na svojich teritoriálnych hraniciach zastaviť. Takže iracký Kurdistan je momentálne v rámci Iraku najbezpečnejšou oblasťou vo vojenskom zmysle slova. Hoci zápasí s mnohými problémami. Bagdad Kurdistanu výrazne obmedzil prísun financií. Na druhej strane, aby to nevyznelo ako óda na Kurditsan – vnútorní utečenci to tu nemajú vôbec jednoduché. Diskriminácia je na každom kroku, miestne nemocnice sú schopné poslať preč hoc aj umierajúceho pacienta, lebo jednoducho nie je Kurd.“
O strachu a slobode rozhodovania
Kedy ste sa rozhodli, že chcete byť lekárkou v krízových oblastiach? Aká je vaša vnútorná motivácia?
„Keď som čakala na výsledky prijímačiek, povedala som si, že ak ma vezmú, nevyštudujem tú školu iba kvôli sebe. Vždy ma ťahalo skôr opačným, než nemeckým smerom. Vo štvrtom ročníku na výške som bola na výmennom pobyte v Turecku. Pomýšľali sme vtedy navštíviť Sýriu, no vypukli tam prvé vážne problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej situácie pretrvávajúcej dodnes. Niekedy v tom období začala túžba pracovať v krízových oblastiach dostávať svoje kontúry. Vtedy sa mi však ani len nesnívalo, že pôjde o oblasť zasiahnutú tou istou krízou.“
Čo vy a strach? Boli situácie, kedy ste sa báli počas misie v Iraku? Čo v takých situáciách robíte?
„Strach sa mi zatiaľ vždy podarilo prekonať tak, že mi veľmi nemenil plány či túžby… Hoci sa v niektorých situáciách ozýval. V Iraku boli chvíle, kedy som sa viac, či ešte viac zľakla, no našťastie nikdy nešlo o dlhotrvajúci strach či niečo s vážnymi následkami. Boli sme v situáciách, kedy napríklad neďaleko nás vybuchla bomba. Tiež nezabudnem na svoju prvú noc v Iraku. Netušila som, aká je reálna situácia, čo ma čaká, akí ľudia bývajú vedľa mňa. A do toho sa deti na ulici hrali celú noc s petardami (smeje sa). Čo vtedy robím? Modlím sa.“
Pracovali ste na rôznych misiách, povedali ste ale niekedy na nejakú ponuku „nie“?
„Zatiaľ sa mi to nestalo. No priznám sa, že Irak som trochu zvažovala, pretože ma najprv chceli do Bagdadu, nie do kurdskej časti Iraku. Vypýtala som si deň na zváženie… Nevylučujem, že raz by taká ponuka, na ktorú poviem nie, mohla prísť. Hlavne, keď nebudem rozhodovať už iba sama za seba. No zatiaľ si tú slobodu a relatívnu ľahkosť v rozhodovaní užívam.“
Aké charakterové črty potrebuje podľa vás humanitárny pracovník, aby robil svoju prácu dobre?
„Okrem profesionálnych zručností je potrebné hlavne odhodlanie a vytrvalosť. Za každú cenu, aj keď má človek niekedy chuť na všetko sa vykašlať a odísť do krásne zelenej Európy. Rovnako dôležité je pamätať na psychohygienu a oddych.“
Ako teda oddychuje humanitárna pracovníčka v oblasti, ako je tá, kde žijete?
„Doma by som chodila do hôr či bicyklovať. V Iraku sú tieto možnosti o dosť obmedzenejšie. Opäť som začala čítať. Jeden deň v týždni bez pacientov a počítača robí zázraky. Dobrá kniha, káva a plánovanie dovolenky sú v Iraku moje obľúbené aktivity. Chvíľu samozrejme aj doma – Slovensko je pre mňa stále viac a viac čarovnejšia krajina a oáza zelene, pokoja, ticha. No cez každú dovolenku sa snažím aj niekde vyraziť – predsa len, svet je príliš krásny a zaujímavý nato, aby sme sa ho nesnažili, čo najviac spoznať. Posledné roky trávim dovolenky väčšinou v Ázii.“
Čo vám na tomto spôsobe života nevyhovuje?
„Málo pohybu a času pre seba. Všade sa premiestňujeme autom, pretože pracujeme mimo mesto. Víkendy bežia ako voda. Veľmi často sú pracovné, dobiehame veci, ktoré sme cez týždeň popri práci na klinikách nestihli. A chýba mi zeleň a zakvitnuté lúky!“
Prečítajte si aj Lekárov v Sýrii zabíjajú cielene. Pomôcť im môžu Slováci
