Zločin a trest. Pre Katarínu Holetzovú, ktorá minulý rok debutovala krimi románom Smrť prekliatych, dôverne známe pojmy. Nie, žiadny Dostojevský, ale profesia rodičov, mamy právničky so špecializáciou na trestné právu a otca kriminalistu, čiastočne môžu za to, že sa rozhodla pre tento štýl. Zvyšok dotvorila náhoda. Konkrétne deň, keď sa s manželom vybrali na výlet a zablúdili...

„...zablúdili sme kdesi za Terchovou, všade bolo bahno, pršalo, nefungovala GPS, nebol signál. Manžela navyše bolel zub. Nebola to žiadna rozprávková situácia, ale ja, so svojím optimistickým prístupom k životu, som vystúpila z auta a povedala: Ako je tu krásne. Niekto by mohol napísať knihu, ktorá by sa tu odohrávala, niečo na štýl Agathy Christie, ale zo slovenského prostredia. Môj muž si zapálil a nahnevane odvrkol: Keď sa ti to tak páči, tak to napíš ty.“

 

A odvtedy ste spisovateľka... čo pre vás tento status znamená?

„Je to v konečnom dôsledku práca ako každá iná. Kto sa však chce dostať do tejto kategórie, musí začať tým, že napíše svoju prvú knihu. To je logické. Pre mňa to bol detský sen, a podarilo sa. Takže sa veľmi teším, že sa tak môžem nazývať.“

 

Písanie je aj životný štýl, súhlasíte?

„Je to skôr štýl myslenia. Keď som pracovala v novinách alebo v reklame, písanie bolo pre mňa najmä remeslo, teraz, keď mi vyšla kniha, veci vnímam inak, tvorivejšie. Neverila som tomu. Ale sama cítim, že sa nejakým zvláštnym spôsobom otvára myslenie, vnímanie, vyslovene číham na príbehy. Niekto mi porozpráva historku z detstva, a tá mi zostane v hlave, dynamizujem si ju, pretváram. Nie je to len rutinná tvorba textu.“

 

Foto - Anastasia Rudáková

 

Ste prvá Slovenka, ktorá sa v súčasnosti venuje krimi štýlu...

„V súčasnosti určite, ale v minulosti bolo zopár ženských autoriek. Aj keď asi nie je veľa žien, ktoré píšu krimi, čo je zvláštne, lebo veľa žien krimi číta. Čo sa týka svetovej literatúry, J.K. Rowlingová prešla na krimi a úspešne, v minulosti to bola Agatha Christie, na ktorej som vyrastala.“

 

Okrem iného, venujete sa písaniu recenzií na nové knihy, vnímate rozdiel medzi ženským a mužským písaním?

„Myslím, že ženská stavba príbehov je iná. Ale to je skôr subjektívny názor čitateľa. Keď žena píše krimi, dáva väčší dôraz na psychológiu postáv a menej v knihe tvoria opisy naháňačiek či zbraní. Ale chcela by som, aby si moju knihu niekto prečítal nie preto, že ju písala žena, ale preto, že ho zaujala. Bez ohľadu na pohlavie autora, kniha musí byť v prvom rade dobrá.“

 

Dej vašej knihy sa odohráva na vidieku, neobávali ste sa, že toto prostredie sa čitateľovi bude zdať nudné, málo akčné?

„Na Slovensku sú autori, ktorí sa venujú krimi a takmer všetko sa odohráva v meste. Myslím, že slovenské vidiecke prostredie je zaujímavejšie z toho pohľadu, že tam vyniknú všelijaké miestne postavičky, ich charaktery. Okrem toho je tajomné. Každá dedina má svoje príbehy a tajomstvá, ktoré sú, na rozdiel od tých mestských, pre verejnosť často skryté. Keď nejaký podobný príbeh počujem, mám z toho až zimomriavky, a to bez toho, aby sa tam niečo zlé odohrávalo.“

 

Foto - Ľubica Martincová

 

Väčšina postáv vo vašej knihe je inšpirovaná skutočnými osobami, nebojíte sa, že sa v niektorej niekto spozná?

„Jednotlivé postavy sú pozliepané z rôznych charakterov, takže toto nehrozí. Ale stalo sa mi, že sa mi začali ozývať ľudia, ktorí chcú, aby som ich menom nazvala hrdinov svojej ďalšej knižky. Kto chce, aby som po ňom pomenovala nejakú obeť alebo vraha, nech sa teda pokojne hlási.“

 

Žeby ste sa nepríjemnému človeku pomstili a urobíte z neho obeť prenasledovanú psychopatom?

„Ale nie, takto by som sa určite nikomu nepomstila.“

 

Čo láska, nájde čitateľ vo vašej knihe aj nejakú love story?

„Aj do trilerov, aké píše napríklad Jo Nesbo, sa pripletie nejaký ten románik, a ja som si až neskoro uvedomila, že v Smrti prekliatych žiaden nemám. Hlavný hrdina René Juhász však nie je typ muža, ktorého si viem predstaviť v nejakej romantickej situácii.“

 

René Juhász, vyšetrovateľ, ktorý prichádza na Kysuce, do imaginárnej dediny Terovce, má maďarské korene. Prečo?

„Chcela som, aby pomohol čitateľovi vnímať udalosti pohľadom cudzieho človeka. René je novým členom zabehnutého tímu, dostane prípad na severe Slovenska a je tam pre neho všetko nové. Úplne inak by to vyzeralo, keby namiesto Reného prípad vyšetroval niekto, kto v tom prostredí vyrastal, kto to prostredie dôverne pozná. Renému som dovolila, aby si zachoval pohľad nezainteresovaného. Druhá vec je, že keď som chcela docieliť tento efekt, nemohla som tam dať Američana, Kanaďana,Rakúšana, ten by nemohol byť policajtom na Slovensku, a ani som nemala v pláne robiť z knižky americký bestseller. To mi príde trochu smiešne.“

 

Foto - archív KH

 

Reného ste vykreslili dosť nesympaticky. Existuje dôvod pozvať ho na kávu?

„Nenazvala by som ho nesympatický. Je dosť svojský a netypický. Ale pravda je, že Reného by som v reáli nechcela pozvať na kávu, nie je typ muža, s ktorým by som trávila dlhší čas. Stretávam sa s tým, že ľudia sa pýtajú: A prečo ten René nie je tak trošku ako Maštalír alebo niekto podobný? V knihách takéhoto typu sme totiž zvyknutí na to, že hlavný hrdina ide hlavou do každého nebezpečenstva. René nie je žiaden superhrdina, občas sa zachová zbabelo, čo je podľa mňa ľudské. Myslím, že každý z nás je občas ako René Juhász.“

 

V súčasnosti dopisujete pokračovanie svojej úspešnej prvotiny, tentoraz pôjde o prostredie luxusného hotela, ktorý bol v minulosti ústavom, kde vychovávali detských špiónov. Dej sa odohráva opäť vo vašich obľúbených a zároveň rodných končinách. Dočkáme sa aj Reného?

„Keď som písala Smrť prekliatych, mali sme doma taký manželský trojuholník – ja, manžel a René, Občas sa vyskytla situácia, že manžel mi rozprával, čo nové v práci a ja som mu spontánne začala rozprávať, čo nové René zažil, urobil, vyriešil. Keď som začala písať druhú knihu a on sa tam znova objavil, tak som zažila pocit, ako keď stretnete spolužiaka zo strednej školy. Normálne mi chýbal. Takže som ho nedokázala z druhej knihy nijako vystrnadiť. V Smrti prekliatych ma bavilo vytvárať Reného povahu, v druhej knižke už presne viem, čo urobí. Mám ho prečítaného.“

 

Môže sa stať, že pri ďalších pokračovaniach vám už polezie na nervy a dostanete chuť ho zlikvidovať?

„Môže sa to stať. René vie dosť liezť na nervy.“

 

Prvé vydanie vášho debutu sa rozchytalo ako teplé rožky, z pultov kníhkupectiev zmizlo v priebehu troch mesiacov. Pamätáte si ešte na pocit, keď ste knihu prvýkrát držali v rukách?

„Keď sa na niečo veľmi teším alebo niečo veľmi prežívam a ono to nastane, tak som emocionálne chladná. Bolo to ako moja svadba, strašne som to prežívala, deň predtým som plakala a potom, keď som kráčala k oltáru, tak som celú vec vnímala, akoby sa diala niekomu inému. Prosto, v určitých emotívnych situáciach tie emócie potlačím, a tak to bolo aj s knihou. Ale nechcem knižku porovnávať s manželstvom...“

 

...najmä nie túto...

„...áno, najmä nie túto. To by asi bolo dosť drsné manželstvo.“

 

 

Všetky tie odseknuté hlavy, kvapkajúca krv, spálené telá, čo opisujete, nebojíte sa zostať sama doma? Iba vy a vaša fantázia?

„Bojím. A priznávam, že aj pri písaní knižky som sa niekedy bála. Občas žasnem, že som niečo také vôbec napísala. Ale tak ja som celkovo dosť veľký strachopud. Mám pocit, že som si v určitej forme zachovala tú ustráchanú detskú fantáziu.“

 

V Smrti prekliatych sú zásadnou témou slovanské mýty a božstvá, mysteriózne spolky. Potrebujú súčasní ľudia rituály?

„Určite áno. Pre dedinčanov sú rituály prirodzenou súčasťou sviatkov, je to spôsob, ako sa stretnúť. Mestskí ľudia majú menej takýchto príležitostí, a stále častejšie hľadajú svoje korene. Pri písaní som sa inšpirovala skutočným spolkom, ktorý vyznáva staré spôsoby života a zistila som, že ich praktizujú najmä mestskí ľudia. Vychádzam z Velesovej knihy, ktorá je akousi bibliou starých Slovanov, aj keď historici ju nikdy neuznali. Keď som si cez internet robila prieskum, bola som prekvapená, koľko ľudí z veľkých miest vyznáva takéto spolky. Slovanské božstvá dnes znova ožívajú. Zvyknú sa ma pýtať, či týmto veciam verím, čo si o tom myslím, mojou odpoveďou je: Nemyslím si o tom nič, mňa zaujímajú ľudia, ktorí tomu veria a ľudia, ktorí proti tomu broja.“

 

Ste poverčivá?

„Stále sa tvárim, že nie, ale keď prejde čierna mačka cez cestu... Myslím si, že je to zakorenené niekde v nás, hoci s tým bojujeme svojím vzdelaním a triezvym pohľadom na život.“

.

Prečítajte si aj Expertka Havelková: Silné ženy nerady priznávajú, že nemajú život pod kontrolou. Zistia to po materskej