|
Keď prvýkrát prišla na renomovaný hudobný festival do Ostrihomu ani netušila, ako veľmi jej táto cesta zmení život. Bol august 1987. „Veľmi sa mi do toho Maďarska nechcelo,“ spomína Katarína. Vedela však, že v hudobnom svete bol Ostrihom oknom do sveta, tak sa študentka bratislavskej VŠMU rozhodla cestu absolvovať. Z 200 účastníkov boli polovica Poliaci.
Počas nášho stretnutia s Katarínou sedí jeden z nich vedľa nej – Franciszek Wieczorek, ktorý rozprávanie svojej manželky doplňuje. Keď príde otázka na to, ako sa zoznámili, rovno sa slova ujme Franek.
Rozpráva ako si v Ostrihome, keď sa ubytoval, našiel tiché miesto v pivnici, aby mohol cvičiť na gitare a nikoho nevyrušoval – čakalo ho predsa vystúpenie a chcel sa dobre pripraviť. Ráno ho ale prekvapilo, že z miestnosti, ktorú si vyhliadol, bolo už počuť hrať na gitare niekoho iného. Ďalší deň sa situácia zopakovala, a preto si na tretí deň dal budík na 4 hodinu a išiel do pivnice rozložil si noty a podnožku. Bol presvedčený, že ho už nikto nepredbehne. Keď však ráno nakráčal do „svojej“ miestnosti, zase počul zvuk gitary. „No, to som už vedel, že niekomu vynadám,“ spomína dnes. Lenže za dverami zbadal krehké dievča, ktoré si tú istú miestnosť vyhliadlo a každé ráno cvičilo na gitare. Tak sa v pivnici zoznámila Slovenka Katarína s Poliakom Franekom.
Invenčnosť nielen v hudbe
Pobyt v Maďarsku ich zblížil a Katarína ho po festivale pozvala do Modry. „Zavolala som mamičke z telefónnej búdky, či k nám môže prísť milý, sympatický chlapec z Poľska, s ktorým sme si chceli vymeniť noty,“ popisuje Katarína. V slúchadle nastalo dlhé ticho, ale po dlhom mlčaní prišla odpoveď „áno“. A tak sa Franek na tri dni ubytoval v izbe Katkinho brata. „Až ráno som zbadal krásny výhľad z okna na Karpaty a povedal som si, že tak ľahko ma odtiaľ nedostanú,“ žartuje.
Jeho pobyt sa však spájal s inými povinnosťami: Katkina mama musela ráno na políciu nahlásiť návštevu mladého chlapca z cudziny a zaviazať sa, že ho bude tie tri dni živiť. Socializmus mal svoje pravidlá.
Ďalšie stretnutia Slovenky a Poliaka si už vyžadovali invenčnosť a tak Franek Katke poslal pozvánku na šachový šampionát. „Tŕpla som, keď si colník vo vlaku pozeral tú pozvánku, lebo keby ma pozval na partičku šachu, aby si ma preveril, asi by som odpadla,“ smeje sa po rokoch Katka. Ďalšiu cestu absolvovala na gitarový festival v Żorach, ktorý zorganizoval Franek, aby sa zase mohli stretnúť. Festival sa odvtedy koná každé dva roky.
Očarená Poľskom
Keď Katka navštívila Franeka, vybavil jej hodiny gitary u svojej profesorky v Katoviciach. „Bola som očarená prístupom poľských pedagógov, u nás vtedy neboli takí, ktorí by sa zaujímali nielen o techniku hry, ale o celého človeka, jeho vnútro,“ spomína Katarína. Napriek tomu, že v tamtých časoch v poľských obchodoch boli prázdne regále v obchodoch, úroveň ľudí, ich vzdelanie, záujem o kultúru ju prekvapil a očaril. A ľudská srdečnosť. „Keď som chodila na návštevy, vždy nás tam čakali rôzne dobroty, ale mne to bolo trápne ponúkať sa, veď vtedy zohnať jedlo bol problém,“ spomína. Katku vždy hostitelia dostali, keď jej hovorili: Gość do domu, Bóg do domu (Hosť do domu, Boh do domu).
Tisícky koncertov
Katka aj Franek sa venujú pedagickej činnosti, ale aj spoločne v duete koncertujú už 26 rokov. Nahrali dve platne s vážnou hudbou, momentálne pracujú na dvoch ďalších. Vystupujú tiež v oktete, ale aj s dvomi už dospelými deťmi v rodinnom repertoári. „S Katkou sme zahrali tisíce koncertov,“ hovorí Franek. Keď sa ich opýtam na najvýnimočnejšie, s radosťou si zaspomínajú na tie v Grécku. Napríklad na ostrove Skopelos, kde boli pozvaní na týždeň, aby si oddýchli spolu s deťmi, len na začiatku pobytu mali zahrať jeden večerný koncert. Všade boli plagáty, ktoré pozývali na koncert na 21. hodinu. Na čas prišli len ich deti, ktoré sedeli v prvom rade. „Bolo nám to trápne, že nikto neprišiel, lenže až potom sme pochopili, že v Grécku je iný pojem času. O hodinu neskôr už bolo v hľadisku plno“ spomína Franek a Katka dodáva, že zožali taký úspech, že obyvatelia ostrova ich pozývali k sebe domov.
Modranský festival
Organizačné činností Katku vždy bavili. Ešte keď bývala v Modre a študovala na bratislavskej VŠMU, robila prednášky o klasickej hudbe, o histórii hudby. „Vždy som chcela ukázať, čomu sa venujem,“ vysvetľuje. Keď končila hudobnú akadémiu, pred záverečným koncertom prišla na Vianoce do Modry a chcela si zacvičiť na gitare a preto oslovila farárku, či by jej to umožnila v kostole. Jej sa to ohromne zapáčilo a tak vznikol nápad zopakovať si to v lete. „Tak sme začali organizovať koncerty, najprv v evanjelickom kostole, potom v iných priestoroch, až sme sa dostali do kultúrneho domu v Modre,“ spomína Katarína, ktorej projekt, po oslovení primátorom Modry v roku 2008, získal rozmer festivalu.
Na jej pozvanie Modru navštívilo veľa výnimočných osobností so sveta hudby z rôznych krajín. Lebo práve Katarína je zodpovedná za pozvaných hostí, ktorí sú zárukou vysokej úrovne festivalu. Tento rok po zmenách vo vedení kultúrneho domu, sa festival vracia do evanjelického kostola, ale ponúka výnimočné zážitky na najbližšie víkendové večery. Nebude chýbať ani oktet, v ktorom účinkujú Katarína a Franek. Ten otvorí piatkový večer.
Tri bozky
Na záver sa Katky pýtam na jej najväčší úspech. Chvíľu rozmýšľa a hovorí: „Rodina. A že robím to, čo mám rada“ dodáva. Vidno, že sa už v Poľsku zakorenila, aj keď stále sa jej sníva po slovensky. Katka sa zverí, že je jej niekedy smutno za slovenskou dušou, ktorá je podľa nej spontánna a viac temperamentná ako ta poľská. Zasmejem sa, lebo mne sa to iste zdá o Poliakoch. Ale dám jej za pravdu, že so Slovákmi si určite lepšie zaspieva – tí poznajú všetky svoje ľudové pesničky. Aj slová, aj melódie. Vážia si svoj folklór.
„Vieš, a neviem si už toľké roky zvyknúť na tie tri bozky na líca, keď sa Poliaci vítajú, alebo lúčia,“ povie mi pred odchodom. Zase ma tým pobaví, lebo ja za tie roky, ktoré bývam na Slovensku si neviem zvyknúť na dva bozky a vždy zostanem s tým tretím visieť vo vzduchu. Tak sa na záver stretnutia Slovenka z Poľska s Poľkou zo Slovenska dohodneme, koľkými bozkami sa rozlúčime, aby sme predišli trápnej situácii.
Prečítajte si aj Lekári jej nedávali šance, že bude chodiť. Ona tancuje a je primabalerínou
