|
„Paninka, neurobili by ste nám kávu?“, osloví ma pred domom pracovník firmy, ktorá u nás v dedine kladie nové plynové rúry a prípojky. „Jasné“, odpovedám a o chvíľu vychádzam von s táckou so štyrmi šálkami voňavej kávy, cukorničkou a mliekom. Vynesiem aj malý stolík a pozvem robotníkov ku nám do predzáhradky na lavičku. Dať si kávu niekde, kde je krásne, je povznášajúce.
Od minulého roka sa v našej dedine kope, zahŕňa, stavia. Najprv vodovod, teraz zasa prerábka plynu. Striedajú sa tu partie robotníkov, možno sú to aj otcovia rodín, čo odišli na týždňovku za prácou, aby sa v piatok zasa vrátili domov. Vidím ich ako mužov svojich kamarátok, ktorí nie sú doma celý týždeň, niektorí aj dva alebo tri, vidím ich ako svojho muža, ktorý síce trávi čas aj doma navrhovaním záhrad, ale ešte viac je so svojím tímom v teréne.
Robotníci mi zaklopú mi na dvere a s poďakovaním vrátia prázdne šálky a ja niekedy poviem, niekedy si pomyslím, že je to za môjho muža, za všetky tie kávy, ktoré mu kedy spravili jeho zákazníci. Pretože vedeli, že hoci mu za prácu platia a presso v kaviarni si môže kúpiť, nemá čas si naň odskočiť. Pretože aj oni sami si vedia vychutnať kávovú prestávku, alebo naopak ich povzbudzujúci nápoj nakopne k novým nápadom a dobre sa im pri ňom pracuje.
Nezvyknem byť extra štedrá. Obdarovávam ľudí zriedkavo, často zabudnem, že mal niekto sviatok. Ak sa rozhodnem zaplatiť rundu v krčme alebo pozvať kamarátku na kávu, poviem, nech to radšej prijme, lebo sa to často nestáva. Neviem vždy vycítiť, čo by druhý potreboval, ak ma vyslovene nepopýta o pomoc. Ale instantná štedrosť a drobné spontánne láskavosti bez nutnosti plánovania a nákupov sú mi vlastné. Tak, ako nám všetkým na Slovensku. Veď pohostiť nielen blízkych a hostí ale aj cudzích, to je predsa tá povestná slovenská pohostinnosť, nie? Nechávame ju vytlačiť argumentami, že veď tí ľudia majú predsa zaplatené a že darovanou kávou, vodou a koláčom bohatnú na náš úkor.
Pre mňa je to naopak. Drobné láskavosti sú mojím bohatstvom. Spôsobom, akým si vytváram lepšie miesto pre život. Nefungujú však z donútenia, bez radosti z pomoci a zo zištných dôvodov, a preto si vyhradzujem právo povedať nie. Neovplyvňujú režim bežných dní, zaberú len pár minút, ale môj život menia signifikantne. A viete čo? Svet mi ich vracia plnými priehrštiami.
Prečítajte si aj Čo mamy chcú
