Prečo ste sa rozhodli stopovať?

"Bol to pre nás prirodzený spôsob. Stopovali sme spolu cez celú Európu. Vedeli sme, že je to najlepší spôsob ako stretnúť ľudí s najrôznejšími životnými príbehmi a spoznať úplne iné kultúry. Stačí  nastúpiť do auta. Okrem toho, stopovanie je škola dôvery, a tiež spôsob ako cestovať bez excesov a užívať si krásu neistoty."

Koho nápad bola cesta do Indie po zemi?

"Nás oboch. Muselo to byť pár dní po tom, ako sme sa stretli. Radi hovoríme, že tri dni – číslo má pre nás magickú silu. Snívanie o ďalekých cestách je naša obľúbená aktivita. A tak sme sa pri jednom takom snívaní rozhodli, že naša ďalšia cesta povedie do Indie. Obaja sme sa tam chceli dostať po zemi. Chceli sme si vychutnať každý krok, chceli sme vidieť, čo je medzi domovom a tak surrealistickým miestom. Marta už predtým bola v Indii, ale stopovanie bol hlavne Borisov nápad. Stará mapa Ázie, neviditeľné cesty, viac predstavivosti ako istoty dali cestovateľský plán do pohybu. Niekoľko týždňov nato sme varovali našich priateľov a rodiny, že sa chystáme na dlhú cestu smerom na východ. Ale ešte to chvíľu trvalo, kým sme sa na ňu naozaj vydali."

Bulhar Boris a Španielka Marta. Foto - www.rovingsnails.com

Ako dlho ste plánovali byť na ceste?

"Rozlúčili sme sa s priateľmi a rodinami na dva roky. V skutočnosti sme si mysleli, že budeme cestovať šesť až osem mesiacov, a zvyšný čas strávime v Nepále a Indii – taký bol plán. Avšak, cesta pre nás mala pripravené iné plány. Trvalo nám napokon 511 dní, kým sme sa dostali do Indie. A teraz, keď sme tu, snívame o ceste späť."

Prečo ste si stanovili denný rozpočet na 3 eurá?

"Kvôli jednoduchosti, hľadaniu skúseností ukrytých v každodennom živote. Prešli sme nízkonákladovo celú Európu a vedeli sme, že keď cestujeme naľahko – aj čo sa týka financií – čakajú na nás dobrodružstvá. Človek má vtedy oči na stopkách a prijíma všetko, čo prichádza, oslobodený od všetkého komfortu. Túžili sme odísť, mali sme úspory na desať mesiacov. Rozbili sme pokladničku, zbalili sa, zamávali na rozlúčku a odišli. Chceli sme tiež dokázať, že každý, kto chce a má vôľu, môže cestovať. Bez ohľadu na financie. Vieme, že každý máme iné možnosti, aj to, že napríklad za víza treba platiť, ale chceli sme dokázať, že cestovanie je právo, nie privilégium. Zdalo sa nám, že otázka peňazí je tá, ktorou môžeme začať."

Ak cestujete s takým nízky rozpočtom, mimo svoju komfortnú zónu sa asi ocitáte pomerne často. Aké situácie vám ešte dávajú zabrať?

"Niekedy máme pocit, že celá táto cesta bola mimo našu komfortnú zónu. Napriek tomu sme sa vždy snažili prežívať všetky chvíle s radosťou. To však neznamená, že sme sa úplne zžili s tým, čo je za našou komfortnou zónou. Stále sa bojíme búrok, či teplôt pod nulou, máme strach z malárie či zo švábov... A pred Borisom rozhodne nespomínaj slovo „lietadlo“."

Cestovať mimo komfortnú zónu nie je jednoduché, ako to preverilo váš vzťah? Je niečo, čo sa vo vašom vzťahu zmenilo?

"Prekvapujúco ani nie. Nepozorujeme žiadnu veľkú zmenu. Možno je to aj tým, že sme ešte stále na ceste. Zdá sa, že krajina sa mení, ale my sme rovnakí. Rovnakí ľudia, s rovnakými snami, strachom, hľadajúci... Rovnaký pár, aký sme boli predtým, ako sme sa na cestu vydali. Snáď jediná zmena je, že už niekoľko mesiacov cestujeme v trojici – s mačkou Burmou. Je možné, že sa týmto niečo zmenilo, ale zatiaľ nevieme, čo."

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk

Dozvedeli ste sa jeden o druhom počas ciest niečo, čo ste predtým nevedeli?

Boris: "O Marte som zistil, že sa jej nálada nemení podľa počasia ako som si kedysi myslel. Marta je stvorená zo železa a ocele. Nie sila, ale vytrvalosť ju tlačí dopredu. A zistil som aj to, že jej nekonečné hľadanie všetkého pekného a pokladov v podobe remeselných výrobkov môže spôsobiť, že sa na celé hodiny stratíme v uličkách tmavých trhovísk, ale môže nám tiež pomôcť nájsť cestu kamkoľvek sa potrebujeme dostať."

Marta: "Dnes už vďaka cestám viem, že Borisova trpezlivosť je väčšia ako iránsky dezert, a že so svojím drzým úsmevom by mohol pokojne precestovať celý svet. Potvrdilo sa mi, že je ochotný nechať štastie, nech nasmeruje naše cesty. A tiež som zistila, že nezáleží na tom, kde sme, ako veľmi sa skrývame, Boris vždy nájde cestu, ako zistiť výsledok futbalového zápasu."

Boli momenty počas vašej cesty, kedy ste si hovorili, že by ste boli najradšej späť v Bulharsku?

"Kým sme dorazili do Laosu, prekonali sme stepi, púšte, hory, zabudli sme, že existujú lietadlá. Boli sme príliš ďaleko od domova, tak ďaleko, že to bolo skoro neúnosné. Akoby sme boli v pasci. Bolo to, ako keď si si vedomá toho, že snívaš, ale nedokážeš sa zobudiť. Pomohlo nám otvoriť si bulharské spravodajské stránky na internete. Pochopili sme, že je nám dobre tam, kde sme. Ale teraz naozaj, čumeli sme do mapy celé dni a noci, kým sme si uvedomili radosť z toho, že cesta do Indie sa stala v istej chvíli cestou domov."

Laos.

Ako sa vyrovnávate s takými ťažkými momentmi?

"Nájdeme nejaké dobrovoľnícke príležitosti alebo si na chvíľu nájdeme nejaký domček a usadíme sa na miestach, ktoré nám dajú príležitosť oddýchnuť si a spojiť sa zase so sebou samými. Alebo nás navštívili priatelia... A potom, máme ten zázrak menom Skype."

Svoju cestu čiastočne financujete aj vďaka pohľadnicamiktoré ručne vyrábate. Nakoľko sa vám darí týmto spôsobom zarábať?

"Pohľadnice sme predávali na trhoviskách v Laose či Thajsku. Ľudia nám mohli prispieť, koľko uznali za vhodné. Náš príjem bol taký rôznorodý, ako ľudia, ktorí prechádzali okolo... Ale stačilo to na to, aby sme zaplatili, čo sme potrebovali. Väčšinou, ak sme sedeli na trhu štyri večery po sebe, zarobili sme dosť na desať dní cesty. Online sme predali dosť pohľadníc na to, aby sme prešli cez Mjanmarsko do Indie. Pohľadnice nám prispievajú na cesty. Okrem toho ale píšeme články, predáme občas nejaké fotografie. A dobrovoľníčli sme vždy, keď to išlo. Teraz v drevenom domčeku v Himalájach pripravujeme ďalšie ručne vyrábané produkty, ktoré by nás s dávkou šťastia a úsilia, mohli dostať domov – do Bulharska."

Nazývate sa túlavými slimákmi. Čo najdôležitejšie vás pomalý život naučil?

"Vlastne sme zistili, že žiadna cesta nie je nikdy dostatočne pomalá. A že zvláštnosť je zvláštnou všade. Na každom novom mieste sme to boli my, ktorí boli iní – zvláštni. A to, čo sa dialo okolo nás, bol každodenný život. Presúvali sme sa z normálnosti do normálnosti, adaptovali sme sa na tú novú, niekedy nerozumejúc surrealistickým situáciám, ktoré sa odohrávali okolo nás. Posúvali sme krok za krokom, milimeter za kilometrom, kráčajúc s istotou v prítomnosti. Časom sme si však  uvedomili, že sa cestovanie vlastne deje v minulosti. Niekedy až vo chvíli, keď sme sa posadili, uvedomili sme si, že nám situácie, ktoré sme prežili, nedávali žiadny zmysel. Najdôležitejšie je asi to, že sme pochopili, že nepotrebujeme takúto dlhú cestu, aby sme našli, čo je okolo nás naozaj podstatné. Niektoré z našich najkrajších a najsurrealistickejších spomienok pochádzajú z dní, kedy sme utiekli zo Sofie na vidiek. Skrátka, trúfame si tvrdiť, že cestovanie je stav mysle."

V škole v Mjanmarsku.  Foto -  www.rovingsnails.com

Prezradíte na záver niektorú z surrealistických situácií z vašej cesty?

Marta: "Jedného dňa som sa uprostred noci zobudila na výstrel zo zbrane. Kempovali sme na brehu kirgizského jazera Issyk Kul. Bývali sme v drevených chatkách v záhrade s ružami a poľami s makom. Viedli sme tam workshopy pre deti v tábore. Pár hodín predtým ktosi zaklopal na náš stan: „Inastranci!“ (Cudzinci!, pozn. autorky) Skupinka mužov mala párty v okolí jazera a miestnej sauny. Chceli, aby sme sa pridali. Boris vyšiel von, aby si s nimi zo slušnosti pripil. Ja som sa snažila zaspať napriek hluku opitých mužov, keď ma zrazu zobudil výstrel. Jeden z mužov sa rozhodol darovať Borisovi svoj nôž. Na oslavu nového priateľstva otvoril svoju tašku so zbraňami a z obľúbenej z nich vystrelil. Nasledovala radostná oslava s vodkou. Len mne už sa nepodarilo zaspať..."

Prečítajte si aj Taniere po sebe nehádžeme, nemáme ich v ruksaku, vraví Slovenka o nomádskom živote s Talianom