Keď sa blížime do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, obdivujem majestátne Nízke Tatry, ktoré nám spríjemňujú cestu. Neskôr sa dozviem, že aj oni tu zohrávajú svoju úlohu, lebo počas turistiky či lyžovačky často dochádza k úrazom. Déjà vu počas tejto nočnej zmeny zažije aj fotograf, ktorý sa tu ocitol pred niekoľkymi rokmi po lyžovačke. Práve do tejto nemocnice zvážajú všetkých zranených turistov z Nízkych, ale aj zo Západných Tatier.

Odhady hovoria, že denne tento región navštevuje až 20-tisíc turistov. Keď k tomu prirátame 74-tisíc obyvateľov ako spádovú oblasť nemocnice, je mi jasné, že lekári a lekárky sú tu maximálne vyťažení. Keď sa k budove dostávame, pred dverami práve zastaví sanitka. Čo nás dnes čaká? Určite to nebude ľahká nočná.

Foto - Stano Stehlík

Nevydarená samovražda

Pred budovou nás vyzdvihne pani doktorka Dagmara Lesňáková a najprv nás pozve na chirurgiu. Svoje pracovisko má na 2. poschodí, kde sa nachádza aj nemocničná časť pre chirurgických pacientov. Tí už zrejme spia, lebo je tu veľmi ticho. V časti, ktorá slúži pre personál, sa budeme môcť porozprávať, než doktorka nastúpi na nočnú zmenu na pohotovosti. Tam už potom čas na rozprávanie nebude, tam zažijeme rýchle akčné udalosti.

Keď sa jej pýtam, aký mala najťažší prípad, spomenie si na mladíka, ktorý sa pokúšal o samovraždu a podrezal si krk. To bolo ešte v Česku, kde pracovala tri roky po vysokej škole. Keď chlapca priviezli do nemocnice, musela sa veľmi pozorne, no zároveň rýchlo rozhodovať, pretože nevedela, ako hlboká je rana, či bude vedieť krvácanie zastaviť. Keď mu urobili CT zistila, že má poranené aj dýchacie cesty, ale našťastie to nebolo nič vážne. „Všetko je o správnom rozhodovaní,“ hovorí. Keď sa pýtam, či v takých situáciách zažíva aj strach vysvetlí, že niektorých stres paralyzuje, ale na ňu vplýva motivačne. „Tu nie je čas na strach, treba rozmýšľať, čo ďalej a vtedy uvažujem veľmi triezvo a logicky,“  doplní.

Foto - Stano Stehlík

Prvé slzy

Pani Dagmaru, rodáčku z Prešova, do Liptovského Mikuláša prilákali hory. Pracuje tu druhý rok, po tom ako sa vrátila z Česka. Medicínu študovala v Plzni, neskôr pracovala v nemocnici v Jindřichovom Hradci. Predtým, ako nastúpila na medicínu, si pol roka vyskúšala aj ekonomickú vysokú školu v Banskej Bystrici. Mala tiež študovať v Anglicku, ale neočarilo ju to, tak sa po troch týždňoch vrátila späť.

„Rada pracujem manuálne, a preto som si zvolila chirurgiu,“ vysvetľuje. Podlomia sa mi kolená, keď sa dozviem, že jej prvá operácia bola amputácia nohy. Potom boli aj ďalšie amputácie: končatín, prstov, nôh až po stehná. Zažila veľa prípadov, ale pred očami má jednu pacientku – staršiu pani, ktorú na takú operáciu odprevádzala a držala ju za ruku. „Nerobím to bežne, ale táto pani ma dostala, lebo keď som jej tú smutnú správu o nevyhnutnosti amputácii oznámila, ona sa pri mne rozplakala,“ spomína si doktorka. Boli to prvé slzy, ktoré videla na pracovisku.

„Pacienti si možno poplačú, ale nie v našej prítomnosti  a preto to bolo také srdcervúce, že som s ňou veľmi cítila,“ doplní. Pýtam sa, či je pravda, čo sa o chirurgoch tvrdí, že radí režú a krájajú. „Viem, čo je mojou povinnosťou a čo dokážem urobiť, ale keď sa dá rezaniu vyhnúť, tak prečo nehľadať aj iné riešenie,“ odpovie mi a hneď aj doplní, že v prípade ťažkých cukrovkárov, keď už začnú hnilé procesy, sa dá málokedy urobiť niečo iné, ako amputácia.

Foto - Stano Stehlík

Hysterickí rodičia

Náš rozhovor preruší telefón. Keď doktorka dohovorí, vysvetlí nám, čo nás dole na pohotovosti čaká. Je tam pani, ktorá má vyvrtnutý členok a bude jej ho reponovať pod narkózou. Ešte máme chvíľu čas, aby vystriedala doktora, ktorý tam končí službu a tak sa pani Dagmary opýtam na prípad z pohotovosti, ktorý sa jej vryl do pamäti. Je ich viac, ale zaspomína si na malých pacientov.

Na pohotovosti musí zvládať deti, ale aj ich rodičov, ktorí bývajú niekedy viac hysterickí ako ich ratolesti. „Najhorší sú tí, ktorí si niekde prečítajú, čo treba kedy robiť a poučujú ma,“ hovorí a ako príklad uvedie rodičov, ktorí sa dožadujú, aby poslala ich deti na CT hlavy. „CT v prvých hodinách po páde môže byť negatívne a nevylučuje to, že po niekoľkých hodinách dôjde ku krvácaniu do mozgu a bude treba CT opakovať, lenže to je vyššia radiačná dávka!“ upozorní.

Foto - Stano Stehlík

Malí pacienti

Najviac chúlostivé sú úrazy hlavy, hrudníka a brucha. Doktorka si spomenie na 12-ročného chlapca s úrazom hlavy, ktorého otec priniesol na rukách. Boli na motorovom člne, chlapec spadol do vody a vrtuľa sa mu zachytila do hlavy. Našťastie nedošlo k vnútornému poraneniu, ranu zašila pod narkózou a všetko sa dobre zahojilo. Inokedy ošetrovala chlapca, ktorý spadol počas futbalu, narazil si päsťou do hrudníka, mal tvrdé brucho a v kuse vracal. „Vtedy som sa začala báť, obávala som sa krvácania do brucha,“ vraví.

Rýchlo volala rádiológa, jej podozrenie sa počas ultrazvuku potvrdilo-mal aktívne krvácanie zo sleziny. Ihneď chlapca previezli na operačný sál k primárovi, ktorý z inej operácie išiel hneď k nemu a tak chlapca zachránili.

Foto - Stano Stehlík

Smrť v priamom prenose

Je to veľmi pekná profesia, keď sa darí ľudom zachraňovať životy, opýtam sa však, či už pani doktorka zažila tú bezmocnosť, keď pacient zomiera. Spomenie si na prípad, keď záchranka doviezla ženu, ktorú muž zasiahol nožom jednou ranou do hrudníka. Už po ceste v sanitke ju záchranári resuscitovali, neskôr ona na striedačku s druhým doktorom. „Operovali sme ju, ale neprežila to. Zomrela pri nás,“ popíše a neskôr ešte doplní. „Dlho mi trvalo, než som to  spracovala. Išla som z roboty a stále som to mala pred očami. Aj jej 30-ročnú dcéru, ktorej kolega išiel smutnú správu oznámiť.“

Preto sa pýtam, ako ventilujte stres z práce. Pre ňu sú príroda a šport uspokojením: lezie po skalách, behá a bicykluje. „Po štyroch hodinách v prírode viem zabudnúť na bežný stres,“ popíše, ale potom dopovie, že smrť sa nedá úplne vypustiť z hlavy, a to napriek tomu, že ona ju nezavinila.

Foto - Stano Stehlík

Bezcitnosť doktorov?

Najviac ju hnevá, keď jej niekto vyčíta bezcitnosť. Minule sa kvôli tomu pohádala s kamarátom. „Myslím si, že to je tým, že sa o doktoroch hovorí len v zlom, média popisujú len kauzy, či nezvládnuté situácie a tak sa niet čo čudovať, že vo všeobecností nás ľudia nemajú radi,“ vyhlási. Zamyslím sa nad tým a dám jej za pravdu, že sa uvádza málo príkladov, čo sa v medicíne podarilo, v čom boli lekári úspešní.

Ešte mi napadne opýtať sa na úplatky, keďže aj to sa doktorom vyčíta. „Ja som žiaden nedostala a ani to nečakám,“ odpovie jednoznačne, aj keď si je vedomá toho, že sa to stáva. A keď sa už o financiách bavíme, uprie moju pozornosť na to, že od novembra majú lekári vyberať poplatky od pacientov na pohotovosti a sami posudzovať, od koho si vypýtať dve a od koho desať eur. „Ja nie som finančník, ale lekár, prečo sa mám s niekým naťahovať o peniaze? Ja mám liečiť!“ podráždene vysvetľuje a ja s ňou absolútne súhlasím.

Foto - Stano Stehlík

Súkromie doktorov

„Veľa problémov si odnášam aj domov, podobne ako moji kolegovia a potom to na vlastnej koži pocítia naši manželia, deti a iní rodinní príslušníci,“ hovorí a mňa vtedy napadne opýtať sa na jej rodinu. Pani Dagmara má priateľa – tiež doktora - anestéziológa, ktorý pracuje v nemocnici v Ružomberku. Spoznali sa počas športových aktivít. Tým, že aj on pracuje na nočné zmeny, stáva sa, že sa míňajú. „Zvykli sme si, neriešime to, aj keď občas to spoločné plány pokazí,“ dodá. Z času na čas priateľ príde za ňou do práce a keď čaká na chodbe, počúva, o čom sa rozprávajú pacienti. Zaujme ma, čo ju najviac prekvapilo. „Že počas služby jeme koláče namiesto toho, aby sme vyšetrovali chorých,“ povie ako pikošku.

Foto - Stano Stehlík

Čaro menšej nemocnice

Prichádza čas pobrať sa na pohotovosť. Keď prechádzame nemocničnou chodbou pani doktorka uprie našu pozornosť na prekrásne fotografie Liptova, ktoré zdobia steny. „Aby sa to tu zútulnilo, požiadali sme miestnych fotografov o takýto dar,“ vysvetlí. Ako sa neskôr dozviem, podarilo sa zaktivizovať aj seniorov z domova dôchodcov, ktorí vyrábajú medaily pre malých pacientov. Tými potom lekári odmeňujú deti na pohotovosti. Ešte mi napadne opýtať sa, či sníva o kariérnom raste, napríklad v bratislavskej nemocnici. „Mám radšej menšie nemocnice, menší kolektív, lebo tu sa dostanem častejšie k výzvam a viac sa naučím,“  vysvetlí.

Foto - Stano Stehlík

Hodiny čakania na chodbe

Keď nastupujeme do výťahu, opýtam sa doktorky, či sa mám tej služby báť, keďže nie som zvyknutá na krv, rany a podobne. „Uvidíme, čo príde, keď sekera alebo motorová píla, tak to bude horšie,“ povie rozhodným hlasom a ja sa pokúšam zistiť, či vtipkuje. Nevtipkuje. Na pohotovosti už zažila všeličo, ale odľahčíme to a doktorka si zaspomína na pani, ktorá si zavolala záchranku o 4 ráno, lebo si deň pred tým poranila pätu a mala tam malú ranku! „Dosť často sem ľudia prídu s cieľom niečo konzultovať, lebo predtým nemali čas, alebo preto, lebo len išli okolo,“ hovorí veselým hlasom.

Mnohým chýba ohľaduplnosť, najmä, keď jej vyčítajú, že na vyšetrenie musia čakať dve-tri hodiny. „Nie sú si vedomí, že prednosť má rýchla záchranná služba, deti, či šitie, vidia len seba!“ popisuje. Skúšam teda otočiť otázku a pýtam sa pani doktorky, či ona niekedy čakala hodiny na nemocničnej chodbe. Zaspomína si, že raz čakala s mamou na neurologické vyšetrenie. „Zobrala som si so sebou knihu a keď som zbadala sanitku vedela som, že doba čakania sa ešte predlží,“ odpovie vecne.

S primárom Jánom Drobčom. Foto - Stano Stehlík

Za dverami

Na chodbe na pohotovosti je zopár osôb, ktoré čakajú na vyšetrenie. My sa s pani doktorkou dostávame dovnútra ambulancie. Je tu niekoľko dverami spojených miestností, vyšetrovní, malá izbička pre sestričky, izba s počítačmi. Jedna z tých miestnosti o chvíľu poslúži ako operačný sál, do ktorého budeme mať povolené nazrieť. „To je miestnosť, do ktorej som sa aj ja dostal po lyžovačke, keď do mňa vrazil iný lyžiar,“ spomenie si fotograf ako ho tu pred niekoľkymi rokmi pripravovali na zákrok pod narkózou, aby mu napravili vykĺbené rameno. 

Pani doktorka preberá službu a sadne si za svoj počítač. Lekári musia každý prípad dopodrobna popísať. „A keby sem niekoho doniesli po autonehode, to by ste neverili, že musím popísať nielen zdravotný stav pacienta, ale aj priebeh nehody, kde sedel v aute, či bol pripútaný, či sa otvoril airbag atď.!“ vysvetlí. Z toho mi vychádza, že doktori aspoň polovicu pracovného času  musia venovať dokumentácii.

Foto - Stano Stehlík

Jeden kôň a dvaja pacienti 

Na pohotovosti pracujú zdravotné sestričky, ale aj zdravotní bratia. Mladý muž pred počítačom je brat, ktorý tu plní pomocnú úlohu. Každú chvíľu vychádza na chodbu, aby zistil, kto čaká s akým problémom. Je takou kontaktnou osobou medzi lekárom a pacientom, kým sa ten dostane na vyšetrenie. „Čaká tam niekto, kto spadol z koňa a druhej osobe kôň stúpil na nohu,“ zahlási lekárke. Nedá mi to a opýtam sa, či prišli spolu. „Nie, ale bol to ten istý kôň,“ zavtipkuje mladý muž, na čo mu ešte odvetím, že kôň ich určite čaká vonku.

„Pýtali ste sa ma na čierny humor – ten je tu nevyhnutný, aby sme ventilovali stres,“ zapojí sa pani doktorka. O chvíľu, ale už s vážnou tvárou, ide k pacientom. „Na prvom pracovisku mi vymysleli prezývku princezná, ale rýchlo ich to prešlo, keď pochopili, že viem byť aj veľmi prísna,“ dopovie.

Počas operácie

Prvý pacient, ktorého ošetruje, ma odtrhnutú úponovú časť na treťom prste a nevie ho narovnať. Ďalšia na rade je pani s otlakom na nohe. V čase, keď sa im venuje, ďalší zamestnanci pripravujú inú dámu na operáciu pod narkózou. Už prišiel doktor traumatológ.

„Ešte čakáme anesteziológa, toho si môžete fotiť, lebo je to fešák,“ vtipkujú. Máme dovolené nazrieť do operačnej miestnosti. Na posteli sedí pani, ktorá spadla, nevie sa na nohu postaviť, je to veľmi bolestivé. Nie je z Liptovského Mikuláša a preto jej nohu iba zreponujú do správnej polohy a dajú do sadry, ale operácií sa podrobí v meste, kde býva. Celý zákrok netrvá dlho, ale musela na neho čakať pár hodín, pretože narkózu môže podať iba nalačno. Tá je v tom prípade nevyhnutná, lebo reponovanie, čiže navrátenie do pôvodnej pozície kotníka je veľmi bolestivé. Kvázi malá operácia, ale v  miestnosti je niekoľko osôb: naša doktorka – chirurgička, úrazový chirurg, anesteziológ, dve sestričky a sanitárka. Všetci okolo uspatej pani. Pracovisko je dobre osvetlené. Rýchle úkony, krátke komunikačné vety. Keď nohu nastavia, ešte spravia röntgenovú snímku, či je všetko v poriadku. Potom nohu dávajú do sadry. Ani neviem, ako by som mala popísať moje pocity, všetko trvá veľmi rýchlo, ale aj tak sa mi zdá, ako keby som bola súčasťou filmu.

Foto - Stano Stehlík

Ako na páse

Po operácii žiadna prestávka, lebo prichádzajú ďalší pacienti ako na páse. Vidíme ich vďaka kamerovému systému, ktorý si pozeráme na obrazovke v ambulancie. Neustály ruch a do toho ešte sanitka. Práve priviezla dámu, ktorá ráno zjedla fašírku a stále vracia. Doktorka nám vysvetlí, že pacientka môže mať kamene v žlčníku. Práve jej urobili odbery a napojili ju na infúziu.

Rozmýšľam, či tu môže vládnuť ešte väčší ruch. Doktorka vysvetlí, že v zime sem najviac ľudí príde, keď vypnú vleky, ale v lete je to takmer neustále. Najprv chodia tí, čo pracujú počas dňa v záhradkách, deti poranené pri hrách, potom tí čo pijú - s rozrezanými rukami od pohárov a fliaš. Potom začnú voziť bezdomovcov a ráno zase tých, čo si v noci nevšimli, že sú zranení.

Na našej nočnej zažívame ešte niekoľko prípadov: pani, čo zakopla do stoličky, bolesti brucha. Pred polnocou pána, ktorý si pod sprchou všimol, že sa mu do ruky dostal drôtik z brúsky a o 3.30 ráno pani s obličkovou kolikou.

Foto - Stano Stehlík

O život

Na konci pani Dagmara hodnotí, že to bola obyčajná šichta. Bývajú aj ťažšie a vtedy sa zvykne doma odmeniť dlhším spánkom. Dnes bude spať krátko, aby si ešte užila deň.

Doktorka je mladá, plná energie, ale svoje skúsenosti už má. Smutné je, že niektoré sú negatívne. Málokto si totiž uvedomuje koľko práce, zodpovedností a stresov lekár má. „Nechcem robiť inú prácu, ľudia sa stávajú lekármi z rôznych dôvodov, ale aj altruisti uvítajú, keď si našu profesiu bude vážiť viac ľudí,“ povie na záver. Mňa majú na svojej strane. Nielen preto, že som strávila nejaký čas na ich pracovisku. Viac by som nezvládla – bolo to ako vo filme, kde stále ide o život.

Foto - Stano Stehlík

Prečítajte si aj Strávili sme noc s vodičkou autobusu, ktorá má za kolegov 360 mužov