Dohadujem si nočnú službu v pekárni v Kvetoslavove. Keď sa dozviem, že Mária Pronayová nastupuje na zmenu nastupuje o 2 hodine ráno a pred službou ešte ide spať, rozmýšľam, či to tak spravím aj ja alebo to potiahnem do tej druhej. Veď spať chodievam okolo polnoci. Potom mi rozum napovie, že by som si predsa len mala ľahnúť, aby som vydržala.

Keď budík zazvoní o pol druhej nad ránom, som úplne mimo. Stred noci! Na čo mi to bolo, rozmýšľam. Chvíľu aj koketujem s myšlienkou, že návštevu pekárne zruším, ale potom ju rýchlo odoženiem. Aj keď zohriata posteľ láka…

Vstávam. Káva o tri štvrte na dve chutí zvláštne.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Dobrý večer alebo dobré ráno?

Do pekárne to mám na skok. Ešte si hovorím, veď to rýchlo zmáknem a pálim domov. Až na mieste sa vžijem do novej úlohy a o chvíľu neskôr sa mi už ani nechce spať. Pri bráne ma čaká Michal Belan – PR manažér kvetoslavovskej pekárne, ktorý, ak by som niečo potrebovala, bude nápomocný. Rozmýšľam, ako ho mám pozdraviť: dobrý večer alebo dobré ráno? Aha, už to počujem, všetci sa zdravia: Dobré ráno.

Mária Pronayová práve parkuje pred pekárňou. Býva vo vedľajšej dedine – v Mierove. Za pár minút je v práci, keďže o tomto čase sú cesty prázdne, takže s dopravnými zápchami bojovať nemusí. Opýtam sa jej, ako sa jej dnes vstávalo. „Včera bolo pekne a dlhšie som pracovala v záhrade, takže so vstávaním to bolo trocha ťažšie ako obvykle,“ prezradí. Mária tu pracuje od novembra minulého roka. Každý pracovný deň vstáva o štvrť na dve, víkendy má voľné. Predtým pracovala 27 rokov ako pomocná sila v škôlke v Mierove.

 

Foto - Stano Stehlík

 

S kalkulačkou v ruke

Nemáme veľmi čas na rozhovory, lebo Mária musí začať s prípravami na pečenie. Najprv musí podľa objednávky vyrátať, koľko plechov a vozíkov s plechmi je potrebné nachystať. „Myslela som, že sa to nikdy nenaučím,“ hovorí úprimne. No dnes už sebavedomo do kalkulačky v mobile naťukáva množstvo objednávok podľa druhu pečiva. Násobí, delí.

Najprv sa budú piecť slané rožky a tých je na dnes objednaných 3078  kusov. Na každom plechu sa ich zmestí 27 a to znamená, že potrebuje 114 plechov. Na syrové rožky potrebuje 5 plechov a na kaizerky – 41.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Prípravy na pečenie

Po chvíli je tabuľka vyplnená a ona chystá, čo treba. Presúva sa do miestnosti s múkou a inými ingredienciami. Pozerám na veľké pláty čohosi zabaleného do papiera. Rozmýšľam, čo to asi môže byť. Dozviem sa, že margarín. Celé pláty. Mária ich nakrája na kusy a skončia vo veľkej nádobe s múkou.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Múku sem dostavajú cez veľké silá, do ktorých kompresorom natlačili jej veľké množstvá. Stojíme pred strojom, ktorý sa podobá na domáci mixér, len jeho veľkosť je nadrozmerná. V ňom sa spoja všetky ingrediencie, potom vedúci zmeny náloží hotové cesto do moderného stroja. Po 10 minútach, keď si cesto „oddýchne“,stroj „vypľúva“  pekné guľaté žemličky, pripravené na pečenie. Keď sa guľôčky na páse posúvajú, pani Mária náhodne zvolené kontroluje a váži.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Trinásť ľudí

V pozadí chrčí rozhlas. Vozík s plechmi robí rachot a keď sa chcem niečo pani Márie opýtať, musím sa k nej priblížiť, aby sme sa počuli. Som jej v pätách a občas za ňou nestíham. Nuž, keď sa chcem niečo dozvedieť a naučiť, musím byť pozorná. Na rozprávanie veľa času nie je. Do rána tu musí byť upečených niekoľko druhov pečiva. V budove oproti zbadám troch silných mužov, ktorí ručne spracúvajú cesto na chlieb. Na poličkách už sú niektoré druhy chleba a vianočky upečené.

Všetko tu tak rozvoniava a je príjemné teplo. Vyjdem von, ešte je tma. Vo dvore zbadám prvé auta, ktoré začínajú s rozvozom pečiva. Celú noc tu pracuje celkovo 13 ľudí. O piatej pribudne ešte predavačka, ktorá si nachystá tovar v predajni, aby mohla o 6 ráno obslúžiť prvých zákazníkov.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Keď končí nočná

Mária končí medzi 9 a 10 ráno. Domov si môže zobrať chlieb a 10 rožkov, na ostatné výrobky má zamestnaneckú zľavu. „Najradšej mám oškvarkové pagáče,“ priznáva. Po návrate domov nejde hneď spať, ale venuje sa domácim povinnostiam. Sú dni, keď cestuje do vedľajšej dediny pomôcť dcére - tu stráži 2 a 4-ročné vnúčatá.

Keď sa jej opýtam, kedy teda spí, dozviem sa, že nespí vkuse 8 hodín, ale ľahne si na dve – tri hodiny poobede a potom ide spať až okolo pol ôsmej večer, aby si oddýchla pred nočnou. Keď Mária a jej kolegovia odídu, nastúpia sem upratovačky. Tie majú pár hodín nato, aby všetko vydrhli pred ďalšou smenou. Tá začína okolo 14. hodiny a potrvá do polnoci.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Nočná smena so šéfkou

Počas „mojej“ nočnej sa náhodou dozviem, že tento týždeň budú dvaja vedúci pekári, ktorí sa striedajú každú druhú noc, oslavovať životné jubileum, preto dostali voľno a štyri dni po sebe ich bude zastupovať šéfka pekárne - Beáta Belanová. Tak toto si nenechám ujsť - som zvedavá, ako to zvládne útla, krehká žena. Keď sa opäť objavím v noci v pekárni, už to tu všetko poznám a mám pocit, že trocha aj patrím do kolektívu. Vo vnútri ma čaká už známy ruch. No a práve vidím Beátu prenášať veľké množstvá cesta pripraveného na žemle. Na jeden šup to nedá, ale odkrajuje po kúskoch.

 

Foto - Stano Stehlík

 

„To sa nezdá, ale človek sa tu nanosí, nielen cesto, ale aj múku,“ začne rozprávať šéfka pekárne. Klasická, čiže pšeničná múka je v silách a nemusia ju ručne presypávať, k iným druhom chlebov, či pečiva, používajú ražnú a grahamovú múku a tú si dnes musí doniesť vedúca sama. Nie je to maličkosť, lebo sú balené po 20 a 25 kíl. Dozviem sa tiež, že pripravené cesto na pagáče váži 7 kíl, ale túto noc je ich až 15 plechov, a to znamená, že útla žena si 15-krát zacvičí dvíhanie 7-kilových „závaží“.

Beáta Belanová je kondične veľmi zdatná – od detstva sa venovala atletike a teraz sa už tri roky zúčastňuje triatlonov. „Tu si namáham iné svaly a asi budem mať svalovicu,“ konštatuje s úsmevom.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Prvá pec v garáži

V pekárni vyrastala od detstva. Mala 9 rokov, keď jej otec – povolaním elektrikár, prišiel s nápadom otvoriť pekáreň. Začínali v garáži. „Pamätám sa, ako sme sa hrali na ihrisku a nám práve doviezli prvú pec, čo bola veľká udalosť,“ zaspomína si Beáta. Smeje sa, keď opisuje prvé pekárenské výrobky – pripálené placky, ktoré sa vôbec nepodobali na chlieb. Pôvodnú malú pekáreň postupne prerobili na podnik, ktorý zamestnáva vyše 50 osôb. Jej otec má dnes na starosti údržbu a opravu strojov.

„On je veľký šéf, ja som ten malý,“ smeje sa Beáta, ktorá postupne prebrala po otcovi veľa povinností. Tých má v každodennom živote dosť a keď vybehne do pekárni pre rožky na raňajky, rodina ju niekedy čaká aj hodinu, lebo jej to nedá – zastaví sa čo-to skontrolovať alebo pomôcť zamestnancom.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Práca za stenou

Beáta s manželom, 4–ročnou dcérou a 9–ročným synom bývajú hneď vedľa pekárne. Má to svoje výhody, ale aj nevýhody. Zaujíma ma, či v noci počuje chod pekárne. „Nie, ja som na všetky tie zvuky zvyknutá, skôr ma znepokojuje, keď nepočujem nič, lebo to znamená, že sa niečo pokazilo,“ hovorí. A hneď si spomenie na svoju nečakanú nočnú spred roka. Bol piatok večer a s manželom sa vrátili z kina. Na mieste ich čakali zamestnanci a pokazený stroj. Ten sa nedal v noci opraviť, a tak Beáta narýchlo vymyslela postup, ako budú ručne pripravovať objednané žemle – tých museli nachystať 3 tisíc. Nielen že koordinovala práce pekárov, ale sa aj sama postavila za pekárenský stôl. „Je dobré sa z času na čas zapojiť do práce, prejsť si každou pozíciou, lebo potom viem, aké reálne problémy pekári majú, viem reagovať na ich potreby,“ konštatuje.

Minulý týždeň sa Beáta vrátila z pekárne o druhej v noci, ale už o 5 ráno ju zobudili telefónom, lebo nevedeli nájsť nejakú surovinu. Zamestnanci totiž vedia, že tým, že šéfka býva hneď za stenou, môžu s ňou rátať. Vedia ale tiež, že vždy ich môže prísť skontrolovať.

Keď sa opýtam, ako ju vnímajú ako ženu - šéfku, hneď mi povie, že je v nevýhode, lebo väčšina ju pozná od detstva a Beáta nie je človek, ktorý rozkazuje, či kričí, ale prosí a to neplatí na všetkých. „Niekedy radšej pošlem muža, lebo mužská autorita vie občas lepšie zapôsobiť, ale ja zase poznám všetky procesy pečenia a nikto ma neoklame,“ konštatuje.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Domáca skúšobňa

Beáta by najradšej doma piekla a skúšala nové produkty. Tak vznikli viaceré ich novinky ako javorové babráčiky, ktoré sa podobajú na dukátové buchtičky a sú s javorovým sirupom. V ponuke nechýbajú ani bezlepkový chlieb či chleby s rôznymi semiačkami. Beáta by najradšje piekla ako na západe, ale na Slovensku si ľudia stále zvolia skôr veľké nafúknuté pečivo, lebo tu sa stále ráta objem.

Na novinky ale veľa času nemá. Aj na materskej bola len mesiac. Rozmýšľam, že šéfku pekárne nikdy neprekvapí nečakaná návšteva, lebo chlieb, či pečivo, aj keby nemala doma, má hneď za rohom, v pekárni. „Stáva sa, že nemáme čerstvý chlieb a dojedáme starší, ale nám to nevadí,“ prezradí Beáta a dodá, že tie, ktoré majú prasknutú kôrku a sú prihorené – tie sú z predaja vyradené a končia u nich doma, lebo Beáta ich má najradšej, aj keď v ponuke majú veľmi veľa druhov chleba, pagáčov, klasického, či sladkého pečiva.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Chlieb náš každodenný

Jej deti vedia, že nie vždy môžu rátať s rozprávkou a božtekom na dobrú noc od maminky, keď musí do pekárne. Najhoršie je chrípkové alebo dovolenkové obdobie, kedy treba viac ľudí nahrádzať. „Ale naše deti si aspoň vedia vážiť prácu, že na peniaze treba pracovať, a aj oni niekedy brigádujú. To isté nás naučili naši rodičia, ktorým sme so sestrou pomáhali od detstva,“ vysvetlí.

Kráčam domov s ešte teplým chlebom, ktorý bol upečený na „mojej“ nočnej. Teraz sa už aj ja inak pozerám na prácu pekárov. Viem, že keď ja spím, niekoľko ľudí pracuje celú noc na to, aby som si po prebudení mohla kúpiť čerstvý chlieb. Po týchto mojich nočných smenách si to viem vážiť omnoho viac. A asi aj ináč budem vnímať modlitbu Otče náš so slovami: „Chlieb náš každodenný, daj nám dnes…“

 

Foto - Stano Stehlík

.

Prečítajte si aj Strávili sme noc s opatrovateľkou nepočujúcich deti