Blížime sa do Cífera. Zdá sa, že policajné oddelenie nebude problém nájsť, ale pre istotu mám poznačené, že sídli na ulici Slovenského národného povstania. Neskôr sa dozviem, že do pôsobnosti Obvodného oddelenia Policajného zboru v Cíferi, v ktorom pracuje 19 policajtov, spadá až 14 obcí, ktoré obýva približne 17 300 obyvateľov. Medzi zamestnancami tohto pracoviska je aj Erika Adamcová – zástupkyňa riaditeľa. V Trnavskom kraji pracuje 1475 policajtov, z toho 207 žien.

Foto - Stano Stehlik

Mladá žena pred dôchodkom

Stavba zvonka trocha pripomína väčší rodinný dom, ale zaparkované policajné auto nám napovie, že sme tu správne. O chvíľu sa presvedčíme, že ten kvázirodinný dom nemá nič spoločné s pohodlím domova. Je neskorý večer a je tu ticho. Policajná hliadka je v teréne a na pracovisku je len Erika Adamcová, ktorá, keď nás zbadá, svižným krokom pribehne k dverám. Uniforma mladej žene pristane. Vlastne vyzerá ako dievčatko, napriek tomu, že policajtkou je už 15 rokov. A to by ako policajtka mohla ísť už o štyri roky do dôchodku.

Foto - Stano Stehlik

Funkcionárka

Kým nás čakala, venovala sa papierom. Keďže je od roku 2014 zástupkyňou šéfa, do jej kompetencií spadá aj spracovanie administratívnych, štatistických a iných údajov. Dnes k tomu pristupuje maximálne zodpovedne, ale pred 15 rokmi, keď na polícii začínala, práca v kancelárii ju neoslovila. Mala vtedy v Trnave na starosti zbrane a strelivo, ale po mesiaci požiadala o preloženie. Tak sa dostala do Cífera, kam každý deň z Trnavy dochádza. Dvanásť rokov pracovala v teréne. Služby mala cez deň, aj v noci. Neskôr sa dostaneme aj k jej spomienkam na zážitky, ktoré ešte dnes naháňajú husiu kožu. V súčasnosti už nehliadkuje, ale do terénu chodí. O chvíľu sa s ňou chystáme na nočnú kontrolu policajnej hliadky. Kontroly teraz patria k jej povinnostiam a tie musí vykonať dvakrát do týždňa.

Foto - Stano Stehlik

Detský sen?

Je horúca letná noc a horúco je aj v budove polície. Pani Erika nás odvedie na poschodie do kancelárie riaditeľa. Riaditeľ je na dovolenke a ona ako jeho zástupkyňa je teraz zodpovedná za chod pracoviska. Hrdo hovorí, že ju povýšenie veľmi potešilo.

„Mňa tá robota baví, robím ju od mojich osemnástich,“ zahlási. Podľa nej sú dva typy ľudí: tí, ktorí robia svoju prácu z presvedčenia a takí, ktorí sú radi, že majú fixný plat. Ona určite patrí k tej prvej skupine, aj keď to nebol jej detský sen. Prácu policajtov si začala všímať až keď už bola o niečo staršia. Začala vyhľadávať informácie o nich, písať slohové práce, až to vyústilo k tomu, že sa rozhodla pre vstup do Policajného zboru.

Foto - Stano Stehlik

Vianočné gule v júni

Než odídeme, pani Erika nám dovolí nazrieť do niektorých miestností na policajnej stanici. Všetko je tu strohé, hoci sa pokúšala to tu zútulniť. „Mali sme tu vianočnú výzdobu, ale keď sme ju dávali dole až v júni, tak som si uvedomila, že keď mne také veci ujdú, tak nikto iný sa o to nepostará,“ skonštatuje. Predpokladám teda, že je jediná žena na pracovisku a nemýlim sa, lebo druhá kolegyňa je dlhodobo práceneschopná. Ani nemusím vysloviť otázku, či sa v tej práci necíti osamelo, lebo pani Erika si prácu v mužskom kolektíve veľmi pochvaľuje. Najmä to, že si vedia všetko povedať narovinu. Na kolegov a šéfa nedá dopustiť.

„Keď je dobrý kolektív, tak to je základ spokojnosti. Všetko ostatné sme schopní sa naučiť a doriešiť,“ konštatuje a preto sa nedivím, že o inom mieste nesníva, keď sa jej pýtam na kariérny rast. „Pôjdem do Trnavy, potom do Bratislavy? Ako by vyzeral môj život? Čo moja rodina?,“ kladie otázky, aj keď odpovede pozná.

Foto - Stano Stehlik

Za mrežami

Keď sa prechádzame v sprievode pani Eriky po jej pracovisku napadne mi opýtať sa, či majú aj celu. Vysvetlí mi, že cela policajného zaistenia sa nachádza v Trnave, ale tu majú k dispozícii miestnosť pre zadržané osoby. Keď nás k nej odvedie a zavtipkuje, či si to chcem vyskúšať, hneď sa otočím. Myslím si, že návšteva tejto malej miestnosti by bola pre niektorých dobrou prevenciou pred zlými skutkami. Pani Erika hovorí, že cela je obsadená často. Najčastejšie sa tu zaoberajú nebezpečným vyhrážaním, opitými agresívnymi ľuďmi, mareniami atď.

Na druhej strane mienku obyvateľom Cífera a okolia vylepšia starší ľudia, ktorí sem nazrú, aby sa pozdravili, či opýtali sa, ako sa darí. „To už asi nezažijete všade, že príde babička o paličke, ktorá má na sebe 10 sukien a vidno, že si nás naozaj váži“ popisuje s úsmevom.

Ešte ma zaujme, ako reagujú ľudia, keď zbadajú ženu policajtku. „Uštipačné poznámky boli a budú, a preto si to netreba všímať,“ uzavrie tému pani Erika.

Foto - Stano Stehlik

Jednou nohou v hrobe

Zrazu zazvoní mobil. Keď pani Erika dokončí hovor, dozvieme sa, že jej volali mladí policajti, ktorí dnes hliadkujú a informovali ju o prípade, ktorý mali nahlásený v obci Pavlice. Aj takýmto spôsobom je mladým kolegom poruke a dozerá, aby situácia na mieste bola zvládnutá profesionálne. Sama vychádzala do terénu vyše 10 rokov a ocitala sa v rôznych situáciách.

Som zvedavá, čo cítila pred svojou prvou službou? Nehanbí sa za to a ako prvé spomenie strach. „Tu sa hovorí, že ste jednou nohou v hrobe a neustále si musíte dávať pozor, čo spravíte,“ vysvetľuje s istým nábojom emócii a dodáva, že neznalosť zákona neospravedlňuje, a preto sa tu človek musí stále vzdelávať. „Policajt musí presne vedieť, čo a v zmysle akého zákona vykonáva,“ dopovie. Pani Erika sa vzdeláva aj po večeroch, doma, lebo na pracovisku na to nie je čas. Vrátim sa ešte k jej službám v teréne, lebo ma zaujíma, či musela použiť zbraň. Policajtka si pripomenie prípad, keď mala zbraň poslúžiť, ako výstraha. „Bolo to v noci a my sme v poli zbadali zlodeja elektrického vedenia, ale ani sme nestihli poriadne vybrať zbraň a vzdal sa,“ popisuje.

Foto - Stano Stehlik

Vražda v Cíferi

Vyrážame do terénu na kontrolu policajnej hliadky. Použijeme súkromné auto Eriky Adamcovej, aby ju z diaľky kolegovia hneď nezbadali. Ešte predtým sa prezlečie do civilu. Máme namierené k policajtom, ktorí hlásili nejaký problém. Na pani Erike nevidím, žeby z toho bola nervózna, tak sa spolieham, že nič zlé nás tam nečaká. Ale keď zisťujem, aké najťažšie zásahy zažila, už mi nie je všetko jedno.

„Neviem, či ste to počuli v správach? Pred nedávnom sme v Cíferi mali vraždu,“ začne pani Erika. Prípad policajtom nahlásila pani, tvrdila, že u susedov sa deje niečo zlé. Policajti na mieste zadržali muža, ktorý 40 ranami na smrť dobodal otca. Prípad vo mne vyvoláva zvláštne pocity, ale pani Erika ho popisuje z inej strany a ukazuje, s akými silnými emóciami tu pracujú, ako sa musia medzi sebou vedieť dohodnúť, aby nespravili žiadnu chybu. „Museli si správne rozdeliť úlohy, ktorý z nich spacifikuje muža, potom zavolá sanitku, ďalšiu hliadku,“ vymenúva pani Erika. „Niekedy má žena šiesty zmysel a vtedy práve u mňa zafungoval, lebo hneď som vedela, že sa niečo vážne stalo,“ spomína. O chvíľu jej kolegovia volali a ona, ako nadriadená musela prísť na miesto činu. „Aj keby som bola doma, aj keby bola hlboká noc, je to moja povinnost,“ popíše.

 

Foto - Stano Stehlik

Najhorší prípad

Pred nami je 20-minútová cesta do obce Pavlice. Keď už sme začali preberať ťažké témy, tak sa pýtam na obete. Mŕtvol už vraj bolo veľa. Policajtka zaloví v pamäti a popíše mi najhroznejší prípad. Na úvod vysvetlí, že policajt je tiež len človek, ale nemôže navonok ukázať a povedať, čo cíti. Potrebuje totiž chladnú hlavu, aby správne reagoval, ohodnotil situáciu. „Stalo sa to v obci Dlhá, kde zomrel istý muž,“ popisuje prípad, ktorý sa jej vryl do pamäti. Pani Erika vtedy mala odslúžených asi  7 rokov, ale keď obaja s kolegom vstúpili do domu, zľakli sa. Bolo horúce leto a telo ležalo už niekoľko dní. Rozkladací proces urobil svoje a bol to hrozný zážitok.

Foto - Stano Stehlik

Hlásenie nadporučíkovi

Sme v cieľovej dedine a hľadáme policajnú hliadku. Mladí policajti, samozrejme, kontrolu nečakajú, takže ich prekvapíme. Prechádzame z uličky do uličky medzi rodinnými domami, keď ich konečne zbadáme. Pani Erika svoje auto zaparkuje s niekoľkometrovým odstupom. Z diaľky vidíme, že niekto pri plote leží. Práve preto nemôžem pristúpiť bližšie, ani ja, ani fotograf. Tu platí služobné tajomstvo. Vidíme ale ako mladý policajt zasalutuje a pani Erike podá hlásenie, počas ktorého sa predstaví a uvedie svoju hodnosť. Zvyšok hlásenia sa k nám už nemôže dostať, lebo sú to vnútorné záležitosti polície.

Cestou späť mi napadne opýtať sa na hodnosť pani Eriky a dozviem sa, že je nadporučík. Samozrejme, pýtam sa tiež na to, čo sa stalo a či kontrola policajnej hliadky dopadla dobre. „To sú veľmi nadaní policajti, priam ukážkoví,“ hodnotí pani Erika, ale o prípade, ktorý sa tam stal, nemôže hovoriť. Keď sa opýtam, ako by znela oficiálna informácia, ktorá sa môže dostať do médií, pani Erika formálnym, rozhodným hlasom oznámi: „Podgurážený občan v obci Pavlice po ceste spadol, rozbil si nos a hlavu. Bola zavolaná sanitka a čakalo sa do jej príchodu.“ Pozriem na ňu a vidím profesionálku, ktorá svoju prácu vykonáva puntičkársky, cieľavedome a rozhodne.

Foto - Stano Stehlik

Korupcia a policajti

Pýtam sa teda aj na korupciu v policajných radoch, na ktorú sa ľudia sťažujú často. „Bohužiaľ, je to smutné ale reálne, že sa stretávame aj s korupciou v našich policajných zložkách a je potrebné takéto konanie určite nahlásiť a riešiť, i keď by išlo o kolegu. V našej policajnej profesii je takéto konanie neprípustné a v prípade, že ho zistíme, musí potom za to vinník niesť aj adekvátne dôsledky,“ hovorí a bez zaváhania dodá, že ak by niečo také zistila, nahlásila by to. Zatiaľ sa však s tým nestretla.

„Vidím a počúvam v médiách, že sa stávajú prípady obdobného rázu, ale teší ma, že príslušníkov nášho oddelenia v Cíferi sa to netýka, oni si vykonávajú svoju prácu zákonne a zodpovedne,“ dodáva spokojne.

Foto - Stano Stehlik

Love story

Cestou späť do Cífera máme ešte čas v aute sa porozprávať, a tak sa pýtam, či sa niekto snažil na ňu zaútočiť. „Keď nás k rôznym prípadom volajú, dochádza k potýčkam, boli už aj kopance, lietali  stoličky, ale k vážnemu zraneniu nedošlo,“ popisuje a vyzdvihne to, že pri zásahu sú vždy dvaja policajti. Opýtam sa teda, či muži radi chodia do terénu so ženou policajtkou. Pani Erika mi povie, že asi sú aj také prípady, keď je žena menej aktívna ako muž, ale to sa jej netýka, ona skôr počula od kolegov, že počas zásahu mysleli na jej bezpečie. „Ja som im vždy opakovala, že sme rovnocenní partneri, nie ako žena a chlap,“ vyhlási a mňa práve napadne opýtať sa na vzťahy v policajnom prostredí. A tak sa chtiac–nechtiac dozviem, že partner pani Eriky je tiež policajt, ktorého pred rokmi zaúčala. Spolu chodili hliadkovať a veľmi dobre sa im pracovalo.

Rozumeli si po profesionálnej stránke a dosahovali dobré služobné výsledky. Neskôr zistili, že si rozumejú aj po ľudskej stránke a už päť rokov tvoria pár aj v živote. Keď ale pani Erika dostala ponuku stať sa zástupkyňou šéfa, jej priateľ z pracoviska musel odísť. „Nadriadený nesmie mať pod sebou na pracovisku blízku osobu, preto sme dostali na výber: buď sa rozídeme v súkromí alebo na pracovisku,“ spomína pani Erika. Jej partner teda prestúpil do polície v Trnave.

Foto - Stano Stehlik

Rodičia s malým dieťaťom

Dnes sú rodičia a majú ročného syna. „Pol roka po pôrode som musela nastúpiť do práce, varuje ho mamina, ktorá je na dôchodku,“ popíše a neskrýva, že niekedy zosúladiť pracovný, aj rodinný život býva ťažké, najmä vtedy, keď dieťa v noci nespí. A nielen to. Pre pani Eriku nie je ľahké mať malé dieťa a partnera s takým zamestnaním. „Je to rizikové povolanie a ja sa vždy o môjho partnera bojím, keď ide do práce, ale nešťastie sa môže stať hocikde a hocikomu. Tak si to nemôžem veľmi pripúšťať, ale keď počujem doma kľúč v zámku, vždy sa poteším, že sa nám vrátil domov zdravý a živý.“

Foto - Stano Stehlik

Žena ženám

Ešte sa vraciam s otázkami k policajnej hliadke a snažím sa zistiť, ako vyzerá ich práca. Motohliadky majú vytypované miesta a chodia tam, kde ľudia môžu napríklad fetovať, či kradnúť, aby tomu zabránili. Aj pešie hliadky majú pevne stanovené, kde sa majú v akom čase pohybovať. Ich cieľom sú väčšinou miesta okolo potravín, pôšt, bankomatov a podobne. Je to drina, obzvlášť počas tuhých zimných nocí, keď sa treba naobliekať, aby človek nezamrzol.

Aj pani Erika sa z času na čas dostane do terénu väčšinou preto, aby sa porozprávala. Napríklad so ženami, ktoré v minulosti nahlásili spáchanie trestného činu. Najčastejšie ide o týrané ženy, ku ktorým si cestu nájde len žena, lebo len jej o svojich problémoch porozprávajú. Väčšinou pri čaji, v zátiší domova. S obdivom pozerám na tú mladú policajtku, vedľa ktorej sedím v aute. Musí byť aj dobrá psychologička. Po chvíli ešte dodá, že napriek tomu, že policajt by mal byť nestranný, ona vie, že v tragických prípadoch je veľkou pomocou aj podržanie za ruku, či podanie vreckovky. 

Foto - Stano Stehlik

Vtipy o policajtoch

Čo je nočná mora policajtov, pýtam sa. Pani Erika chvíľu uvažuje a povie, že situácia, keď dôjde k usmrteniu nejakej osoby, ublíženiu na zdraví, nedajbože, keď sa stane niečo kolegovi. Na jej pracovisku k tomu ešte nedošlo, ale veľmi prežívala smrť kolegu z policajnej stanice pri Smoleniciach, ktorý zomrel následkom streľby. „Odvtedy ešte viac cítime, že sme blízko smrti,“ dodá.

Aby som odľahčila atmosféru pýtam sa, či si na pracovisku rozprávajú vtipy o policajtoch. Pani Erika ochotne popíše, ako ich navštevujú na stanici ľudia, aby nahlásili niečo, ale popri tom im porozprávajú fóry o policajtoch. Žartujem aj ja a pýtam sa jej, ktorú úlohu mala najradšej, keď hliadkovala: či bola tá, čo písala, či tá čo kládla otázky. No pani Erika mi nezostáva nič dlžná a rýchlo odvetí, že ona bola tá tretia, čo svietila. Zasmejeme sa obe, ale ešte viac nás pobaví, keď si uvedomíme, že sme v aute policajtka a blondínka. Sme v dobrej nálade, tak sa pýtam, či si ako žena niekedy pred zrkadlom nacvičuje grimasy. Chvíľu je ticho tak ešte dodám: aby dobre vyzerala v uniforme, keď velí podriadeným. „Vidíte, to mi nenapadlo, voľačo dám zajtra, keď bude čas,“ zavtipkuje.

Foto - Stano Stehlik

Mount Everest

Sme už v Cíferi a naša služba sa končí. To je škoda! Ubehlo to rýchlo. Lúčime sa, pani Erika musí ešte spracovať záznam o kontrole. Vidím, ako svižne ide na pracovisko, napriek neskorým nočným hodinám. Vidno, že má veľa elánu. Kto vie, keby som skôr stretla takú ženu, možno by som aj ja uvažovala o práci policajtky. Lebo pre ženy je najdôležitejší vzor iných žien. To, že ony to dokážu, zvládnu, že majú na to. Pani Erika takým príkladom určite je, lebo vie skĺbiť profesionalitu, rozhodnosť a ľudskosť. A keď k tomu pridáme ešte jej zdravý odstup a zmysel pre humor? Je to ako Mount Everest v policajnom povolaní.

Prečítajte si aj Strávili sme noc so zdravotnou sestrou v psychiatrickom zariadení