|
„Je to zlé, treba vytrhnúť zub,“ znel rozsudok školského zubára. Mala som šestnásť a práve som sa dozvedela, že prídem o hornú štvorku. Bože! Nemohla som tomu uveriť. Áno, odkladala som návštevu u zubára. Pubertiačka, chápete. Nuž, s rozsudkom som sa vrátila domov. Jasne, že mi rodičia ešte naložili. Keď sa upokojili, povedali, že o zub treba bojovať. Že školský zubár nie je jediný. Každý lekár sa môže mýliť. Treba vyskúšať rôzne možnosti.
Moji rodičia mi dali nádej a tak sa začal šialený maratón po lekároch, röntgenové snímky chorého zuba, návštevy v súkromných ambulanciách. Niekoľkých. Až v jednej z posledných, čo som mala na zozname, lekár, ktorý si dôsledne pozrel aj zub, aj röntgenovú snímku, povedal, že skúsi zub vyliečiť. Dostala som niekoľko termínov a príkladne som ambulanciu navštevovala, napriek tomu, že také posedenia nepatria k najpríjemnejším. Stalo to dosť peňazí, ale moji rodičia usúdili, že 16-ročné dievča nemôže byť na začiatku svojho života štrbavé.
Zažila som hanbu, naučila sa pokore, ale aj ísť si za svojim. Moja mama pevne verila, že sa to podarí a učila ma, že treba bojovať, klopať na rôzne dvere a keď sa aspoň jedny otvoria, vkročiť do nich a chytiť sa nádeje. Klopala som, dvere sa otvorili a nádej som si chytila. Zub mi vyliečili a mám ho dodnes. Veľká lekcia. Lekcia, z ktorej stále čerpám, aj keď niekoľko tých rôčikov ubehlo. A preto ma niekedy prekvapí, keď spolupracujem s ľuďmi, ktorí to rýchlo vzdajú. Nedá sa. Už to nemajú. Je to nemožné. Termíny nesedia. Neskoro. A odídu, rozhodia ruky, pokrútia plecami. Nevyskúšajú.
Škoda, lebo život predsa môže byť pestrejší, bohatší, krajší. Dosť často je to tak, že o dobré výsledky treba bojovať. Inak nám zostane len to štrbavé šťastie.
Prečítajte si aj Od kazeťáku k iPodu
