Výtvarníčka a animátorka Vanda Raýmanová je známa najmä vďaka večerníčkovému seriálu Drobci, ktorý sa pred prázdninami dočkal svojej knižnej podoby. Vanda prežila svoje študenské roky v Čadci na Kysuciach. Vyštudovala animovanú tvorbu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša. Venuje sa najmä animovanej tvorbe pre deti, ale aj knižnej ilustrácii a producentskej činnosti. V roku 2010 debutovala animovaným filmom Kto je tam?, ktorý  bol úspešne uvedený takmer na stovke prestížnych medzinárodných festivalov a získal mnohé ocenenia. V roku 2012 bol ako jeden z prvých slovenských animovaných filmov vybratý do kinodistribúcie  vo Francúzsku.

Vnímam ťa ako multitalentovanú, výnimočnú osobnosť, si animátorka, výtvarníčka, ilustrátorka, režisérka, spisovateľka, ale aj producentka animovaných filmov... Robíš toho nesmierne veľa, čo ti je najbližšie?

„Je rozdiel v tom, čím by som chcela byť najviac a čím v skutočnosti som. Najviac by som chcela byť výtvarníčkou a venovať sa viac výtvarnej tvorbe, ale realita ja taká, že najviac sa venujem produkcii. Čiže zabezpečeniu  financovania a  organizácii celej výroby. Tým, že v danej chvíli som aj autorkou aj producentkou seriálu, tak tá producentská časť ma často oberá o čas na ďalšiu tvorbu. A ja by som sa veľmi rada viac venovala aj ďalším mojim rozpracovaným projektom.“

Teraz ťa ľudia asi najvýraznejšie vnímajú ako autorku Drobcov. Drobci  vznikli  najskôr ako večerníčkový animovaný seriál a teraz vyšli aj knižne. Kým sa ale k Drobcom dostaneme podrobnejšie, začnime pri tvojom úplne prvom filme. Bol to bakalársky film O dvoch ľuďoch, ktorý ale nebol detský. Povedz mi niečo o ňom.

„To bolo v ére, keď sme mali všetci čerstvých 20 a vôbec sme neriešili niečo ako tvorbu pre deti. To, čím sme žili, boli medziľudské vzťahy. A práve tie sú témou filmu O dvoch ľuďoch. Obzvlášť po roku 1989, keď všetci spájali animovanú tvorbu iba s tvorbou pre deti sme cítili, že je dôležité sa vyhraniť a dokázať, že animovaný film je médium, ktoré unesie oveľa viac. Film hovorí o dvoch ľuďoch - o mužovi a žene a o tom, čo sa stane, keď do ich vzťahu vstúpi stereotyp. Ukazuje, že život do vzťahu prináša nielen vzplanutie, keď sa dvaja spoznajú, ale neskôr aj tú každodennosť, ktorú je častokrát náročné ustáť. Myslím si, že to moje uvažovanie bolo vcelku zrelé na môj vek. Čo ma pri tvorbe filmu zaujímalo najviac, bola práca s papierom. Film vznikal v dobe, keď sme ešte nakrúcali na filmovú surovinu, no a my sme si vyskúšali, aké to je vyrobiť kompletne celý film z papiera. Papierové 2D postavy boli umiestnené v 3D priestore. To bola pre mňa vtedy taká technologická výzva, ktorú som si chcela skúsiť a vyšlo to.“

Foto -  archív VR

Aká bola cesta od tohoto filmu, k animovaným flmom pre deti, k detskej tvorbe?

„Ja som pôvodne chcela ísť študovať bábkovú scénografiu. Mala som veľký vzťah k bábkovým hrám z čias českého obrodenia. Bavili ma bábkové hry ako Don Šajn, Jenovéfa, mala som rada Švankmajera. No a keďže ma na scénografiu neprijali a otvárali na filmovej fakulte VŠMU nový odbor, rozhodla som sa pre animovaný film. Ale v dobe, keď som začínala, bola animovaná tvorba takmer úplne zastavená. Zanikla Koliba, prestali sa vyrábať večerníčky....jediné, čo sa v tej dobe u nás vyrábalo, boli animačné práce pre zahraničné produkcie. Nič iné tu nevznikalo. Takže prirodzene som na nejaký čas vhupla do reklamy, čo hodnotím veľmi pozitívne z hľadiska spoznávania technológií. Tam som dostala možnosť vyskúšať si mnohé nové veci, napr. vtedy začínajúcu počítačovú animáciu. V animovanej reklame som mala aj 52-členný orchcester, čo som vo svojom filme ešte nikdy nemala (smiech). No a potom sa mi narodili dve deti po sebe. A keď sa ti narodia deti a vidíš, čo im je v rámci rozprávok ponúkané, tak začneš prehodnocovať, čo v tej detskej tvorbe zúfalo chýba. To bol jeden impulz. A druhý impulz bol, že ja som sa veľmi intenzívne zaoberala surrealizmom a psychoanalýzou a tá sama ťa dovedie buď k primitívnym národom alebo k detskému uvažovaniu, ktoré  nie je poznačené ani konvenciou ani morálkou. A zrazu mi ten psychologický význam rozprávky dával oveľa väčší zmysel.“

Ako vzniká animovaný film, je to pomerne dlhý a náročný proces...

„Vyrobiť animovaný film je nesmierne náročný proces. Nielen finančne, ale aj časovo a organizačne. To, že som mala dve deti mi dávalo oveľa silnejšiu motiváciu. Vyrábať filmy pre deti mi prišlo oveľa zmysluplnejšie ako venovať sa nezávislej tvorbe. Prichádza nová digitálna generácia, ktorá oveľa menej číta, a preto je oveľa dôležitejšie, aby vznikali nové rozprávky, ktoré dokážu obohatiť ich emocionálne prežívanie. Rozprávky totiž dokážu dokonca nahradiť to, čo niekedy chýba v rodine. Preto je veľmi dôležité, aby sa deťom, najmä v útlom veku, ponúkala kvalitná animovaná tvorba, ktorá zohľadní ich prirodzené potreby. Taká tvorba vo svete existuje, ale je pomerne ťažké sa k nej dostať, lebo rodičia sa dostanú len k tomu, čo je voľne dostupné na našom trhu. A to sú zväčša tie veľké rodinné filmy americkej produkcie. Ďalšia vec je, že na trhu je pomerne dobre zastúpená tvorba pre deti nad 6 rokov, ale je veľmi málo hodnotných animovaných rozprávok pre tú najnižšiu vekovú skupinu, deti do 6 rokov. Vek detského diváka sa neustále posúva smerom nadol a tvorba  rozprávok pre najmenších je pre mňa zaujímavou výzvou.“

Druhý film - Kto je tam? Získal množstvo ocenení na svetových festivaloch, koľko si na ňom pracovala?

„Film Kto je tam? bol východiskom pre seriál Drobci. Bol to môj doktorandský film. Robila som doktorát na VŠMU z dramaturgie tvorby  pre deti a povedala som si, že to je dobrá príležitosť, aby som vyrobila krátky film pre deti. Ja som od začiatku plánovala, že by to mohol byť seriál, ale vtedy na Slovensku spoločenské, ani finančné podmienky neboli nastavené tak, že by sa to dalo zvládnuť. Tak som sa rozhodla, že urobím krátky film technológiou, ktorá by sa v seriáli využiť nedala. V tomto filme sú všetky časti vystrihnuté z papiera a pinzetou ručne animované pod kamerou. Papierikovú animáciu milujem a veľmi rada si sadnem do tmy a budem tam tie papieriky trpezlivo skladať (smiech). Vytvorili sme teda koncept o dvoch bratoch a o takom základnom existenciálnom pocite - strachu z neznámeho. Všetci vieme, že vlka sa treba báť, ale nikto nevie prečo. Vlka sme nikdy nestretli, ale aj tak máme z neho strach, ktorý nie je nijako podložený. Aj o tomto je ten film. Film vznikal dlhých 5 rokov, ale nevyrábali sme ho reálne 5 rokov, vznikali tam rôzne prestoje práve kvôli financovaniu. Popritom sme robili reklamu a živili sa niečím iným. Nakoniec sme ho teda dokončili a film mal to šťastie, že sa dostal do francúzskej a belgickej kinodistribúcie spolu s oscarovým filmom Gruffalo. Vo Francúzsku majú veľmi dobre zabezpečenú distribúciu krátkych filmov pre deti. Filmy, ktoré by sa do kina inak nedostali, spájajú do hodinových tematických blokov a tak ich premietajú a distribuujú nielen v kinách, ale aj v školách a podobne. Ten náš sa dostal medzi 5 filmov z celého sveta s témou strachu. Získal nejaké ceny, čo ja osobne veľmi neriešim, ale teší ma, že sa dostal asi na 80 festivalov na svete a oslovil rovnako deti v Amerike, ako aj na Filipínach, alebo v Belgicku.“

Je to o dvoch bratoch, tak predpokladám, že inšpirácia prišla asi od tvojich dvoch synov Huga a Sama.

„No jasné! Film je o dvoch bratoch a o tom, že vždy jeden z nich je ten väčší mudrlant, ten prešibanejší, a druhý sa zasa viac snaží toho staršieho prekonávať svojím nasadením a šikovnosťou. Keby niekto poznal moje deti tak vie, že ten starší - toho dodnes vnímame ako mudrlanta, ktorý oveľa radšej pracuje hlavou ako fyzicky a ten mladší bol zasa vždy temperamentnejší a živší. Tá jedinečnosť každého dieťaťa je veľmi zaujímavá a je fascinujúce, že hoci deti vychovávaš rovnako, rastú z nich odlišné osobnosti. Ja som mala synov po sebe, bol medzi nimi rozdiel rok a pol a myslím si, že náš rodičovský prístup bol veľmi podobný, napriek tomu z nich vyrástli diametrálne odlišní mladí ľudia. Aj to sa teda prejavuje v charaktere postavičiek vo filme Kto je tam? a v Drobcoch. Chceli sme deťom ukázať, že v rovnakej situácii sa dvaja ľudia nesprávajú vždy rovnako a hravou formou tak môžu spoznávať rozdiely medzi súperením a solidaritou.“

Na akých rozprávkach si vyrastala? A na akých tvoje deti?

„Treba povedať, že ja som vyrastala oveľa viac na knihách ako na animovaných rozprávkach a mala som rada, asi tak ako všetky dievčat, Matildu od Roala Dahla a Pippi Dlhú Pančuchu a Roňu Lúpežníkovu dcéru od Astrid Lindgrenovej – to boli moje naj. Ale sledovala som aj animáky a tie, čo sa páčili mne ako dieťaťu, som potom púšťala aj svojím deťom. Napríklad obľúbený seriál Poďte pane, budeme si hrát. To je veľmi dobre urobený animák, ktorý zabáva aj dnešné deti. Je hravý, bláznivý a to, čo ja mám rada na detskej tvorbe, že sa tam netlačí nasilu to výchovné posolstvo a necháva na dieťa, nech sa rozhodne, čo je správne a zmysluplné.“

Foto -  archív VR

Poďme teda k Drobcom, ako vznikol nápad na večerníčkový seriál?

„Tento nápad vznikol tak, že som napísala seriál a keď som mala pripravenú prvú sériu, tak všetko, čo mohlo zlyhalo a nemala som producenta. Tak som  založila produkčnú spoločnosť objectif a rozhodla som sa, že ten seriál vyrobím. A prišla som na to, že to má aj svoje výhody, pretože nikto iný nežije tým projektom tak ako jeho  autor. Často nás kritizujú, že sme aj autori, aj si filmy produkujeme, ale svoje plus to má najmä pri produkciách takýchto malých, ojedinelých, animovaných filmov. Nehovorím, samozrejme, o veľkých hraných filmoch. Nie je to výnimočné ani v iných európskych krajinách, lebo pri animovaných filmoch máš okrem neustále nenaplneného rozpočtu, ktorý musíš vykrývať, aj tú potrebnú dávku zápalu a nadšenia pre ten projekt, ktorá je naozaj nutná, aby si vydržala a dotiahla to do konca. Preto som potom prizvala na spoluréžiu Miša Strussa a na výtvarné práce Ivu Šebestovú, lebo som si povedala, že toho je už naozaj veľa na to, aby som to zvládala sama.“

Teraz je vonku úplne čerstvá kniha Drobci. Vyšla pred pár mesiacmi.

„Keď vyprodukuješ televízny seriál a začneš robiť knižku, tak si len každý deň hovoríš: No to je krása! To je radosť, to je pokoj! Ja chcem byť už ilustrátorka! (Smiech). My sme, samozrejme, pri Drobcoch o knižke uvažovali už od počiatku projektu. Keďže je to pre tie najmenšie deti, tak to má potenciál byť, nemám rada to slovo....ale  multimediálne. Môže to byť hračka, stavebnica, detská knižka.....ja by som pokojne šla aj do picture booku, do všetkých tých papierových vecí, skladačiek. Idea bola taká, že kniha vznikne zarovno so seriálom, ale to naozaj nebolo časovo možné. U nás doma sa už so mnou aj tak skoro nikto nebavil, lebo som žila iba Drobcami (smiech). Keďže som chcela knihu sama poskladať a ilustrovať, tak som si na to nechala čas a začala na nej robiť po odovzdaní seriálu. Bolo to krásne z toho pohľadu, že zrazu som nemusela nikoho manažovať a tá práca bola veľmi intímna a padlo mi to veľmi dobre.“

Foto -  archív VR

Si však aj spoluautorkou knihy Vianočka Udatný, ktorú si napísala spoločne s manželom Ďurom (scénarista a spisovateľ Juraj Raýman). Ako sa vám spoločne tvorí?

„Noooo, musím sa zamyslieť, keďže to asi bude čítať (smiech). Ja sa snažím spolupráci vyhýbať, lebo spolu žijeme už mnoho rokov a keď ešte máme aj spolu pracovať, tak je toho pomerne veľa. Treba povedať, že Vianočka Udatný je jeho kniha, ja som ju len ilustrovala. Ja som prácu na tomto projekte zobrala ako výtvarnú terapiu po filme Kto je tam?. To som naozaj brala ako oddych od práce na počítači a napla som výkresy a začala som tak v pokoji pripravovať ilustrácie. Potom ma síce naháňal, že kedy to už bude, ale naozaj som si to ilustrovanie celkom užívala. Pri knihe Drobci to bolo inak, tam text vznikal podľa seriálu a  sme spoluautori textu, ten sme robili spoločne. Ja som vytvorila celú koncepciu knihy, rozdelenie na kapitoly a plán, čo s obsahom, Ďuro to dal do literárnej podoby. Občas som musela Ďura brzdiť, najmä, keď chcel vkladať do knihy vtipné vety typu: „Chrobák nehybne leží a tvári sa že je iba Karol Konárik (smiech). Ale konečnú literárnu podobu mal na svedomí on. No a keďže som ho už zatiahla do Drobcov, teraz spolu píšeme scenáre k druhej sérii."

Súčasťou vášho života sú okrem vašich dvoch synov aj zvieratá. Viem, že ste mali vždy minimálne dvoch psíkov, chováte na Záhorí koníky... Koľko zvierat je momentálne súčasťou vášho rodinného klanu J Budú aj oni postavami v nejakej ďalšej knihe alebo filme?

„Momentálne máme dva psi a štyri kone. Kone neviem, či budú v príbehu, nakoľko to je skôr taká Ďurova parketa. Ja mám stále také nutkanie a cestou na záchod vymyslím hneď nejaký nový námet a cestou zo záchodu si hovorím: Zahoď to! Nemáš na to čas! (smiech). Ale mám taký jeden príbeh v rámci tvorby pre deti súvisiaci práve so zvieratkami. Bude to o netradičnej rodine, kde jedno dieťa je zajac, druhé myška a tretie medveď. Je to tiež pre deti do 6 rokov a mohli by sa na ich odlišnostiach učiť tolerancii.“

Hovorí sa, že deti si počas prvých rokov života vytvárajú celý svoj emocionálny svet a z toho celý život čerpajú, preto je nesmierne dôležité, aby čítali a pozerali dobré rozprávky.

„Áno, presne, Břetislav Bojar raz povedal takú veľmi dôležitú vec, ktorú si stále pamätám: Čím viac pekných vecí deti zažijú, tým ľahšie sa im v budúcnosti bude veriť tomu, že ich pekné veci stretnú znova. Ono je to presne o kvalite tých zážitkov v detstve. A rozprávky dávajú všetkým nádej na šťastný koniec, preto ich mám tak rada.“

Posledná otázka, na ktorú sa ti možno bude ťažko odpovedať, keďže svojou prácou intenzívne žiješ. Aká je Vanda Raýmanová, keď má chvíľu sama pre seba. Keď práve neanimuje, nepíše, nekreslí, ani nevarí pre rodinu...

„No to je predsa jasné, vysávam chlpy! (smiech). Ale viem, čo by som chcela robiť. Ja sa nedostanem k normálnej beletrii. Stále čítam iba odborné veci, stíham čítať informácie, ktoré potrebujem k práci na internete, ale nedostanem sa k normálnej knižke. Ale úprimne, ja sa aj vo voľnom čase venujem animovanému filmu. Raz som videla taký výstižný  vizuál – animátor na dovolenke, animátor v práci, animátor doma a stále tam bol človek hľadiaci do monitora. Tak to je. Možno je to tragické, možno ma to tak drží, ale ja naozaj aj vo voľnom čase robím animovaný film. Alebo sem-tam spácham takú vec ako tento rok, že vymyslím workshop animovaného filmu. Teraz v Banskej Štiavnici na festivale 4 živly sme mali 20 detí a za 2 dni sme vyrobili spoločný krátky animovaný film. Takže, takto oddychujem.“

Prečítajte si aj Šéfka Mensy Slovensko Hana Dojčanová: Deti treba učiť samostatne rozmýšľať, nevedia kriticky myslieť