|
Vyše dvadsať rokov trávili moji rodičia Vianoce v malom mestečku, z ktorého pochádzal otec. Najprv tam cestovali ako snúbenci, potom ako mladomanželia, neskôr s prvou dcérou, čiže so mnou a potom k nám pribudla aj moja sestra.
Vianoce v malom mestečku to bola naša rodinná tradícia. Cestovali sme tam napriek tomu, že v dome nás už nečakala babička. Potom odišiel aj dedko. Ale dohodli sme sa, že v tradícii budeme pokračovať. Plánovali sme, že v peknom veľkom dome - tak ako každý rok, budeme zdobiť veľký, živý stromček, budeme spolu variť a piecť. A zohrievať sa pri kachliach. Po celom dome budú rozvoniavať sušené jablká, klinčeky a v pozadí nám budú hrať koledy. Och!
Ale v ten rok bolo všetko celkom ináč. Veľký stromček nahradil malý, umelý, zdobený narýchlo. Nechystali sme ani sviatočný porcelán, ani strieborné príbory. Sušené jablká mali inú vôňu a na koledy sme zabudli.
Toho 24. decembra sme v tichostí zabalili vyprážaného kapra do prenosných hrncov. Otec z pivnice vybral turistický stôl. Ešte skontroloval, či sú všetky darčeky zabalené a mohli sme sa pobrať z domu. Ach, mama si ešte rýchlo namaľovala pery a púdrom sa snažila zakryť kruhy pod očami. Nespala niekoľko nocí. Prežívala, tŕpla, bála sa. Otec bol tiež akosi nižší, zhrbený. Iný.
Bez slova sme nastúpili do auta. Ulice boli takmer prázdne. Vtedy som si uvedomila, že si všetci práve sadali k štedrovečernému stolu a ja som vlastne taký Vroclav ešte nezažila. Boli to moje prvé Vianoce v tom veľkom meste, v ktorom som žila 20 rokov a ktorého štedrovečernú tvár som doposiaľ nepoznala.
Svetlá reflektorov aut idúcich oproti sa objavovali len zriedkavo a cesta netrvala dlho. Náš cieľ sa blížil. Cítila som strach. Taký, ako pred dôležitou skúškou, na ktorú som nebola pripravená. Strach, z toho, čo sa stane na konci dlhej chodby, ktorou sme v prítmí s rodičmi kráčali. Opätky čižiem, ktoré mala mama obuté, robili viac hluku ako pristávajúci vrtuľník. Otec išiel ticho, ako keby sa v lese zakrádal, aby nevyplašil zverinu. Nekonečná cesta dlhou chodbou a na jej konci dvere, do ktorých sme vstúpili.
Za nimi bola moja sestra. Spala. Pripojená na trubičkách zapichnutých do rúk popichaných ihlami. Keď nás zbadala, troška sa usmiala, ale bolo vidno, že je bez síl. Jej biela pokožka splývala s bielou farbou stien a nábytku v miestnosti. S našou pomocou si sadla. Otec rozložil turistický stôl, mama postupne vyberala jedlo z prenosných hrncov a nakladala symbolické, malé porcie. Nikto ani nemal chuť jesť, ale... tvárili sme sa, že sa na to jedlo tešíme. A že všetko je ako vždy, ako každý rok, tak ako sme boli zvyknutí. Lenže nebolo. Improvizovaný sviatočný stôl, malý umelý stromček – to boli len náznaky toho, že sú sviatky. Mama stále niečo hovorila, snažila sa čo najviac upútať pozornosť mojej sestry a slovami zakryť smutné, nemocničné ticho. Márne. Jedenásťročné dieťa ako keby tu nebolo s nami. Čím skôr sme sa popasovali so štedrou večerou. Na rade bol ten bod programu, na ktorý sa všetky deti tešia najviac – darčeky! Rodičia dúfali, že to ich mladšiu dcéru konečne preberie. Kúpili jej vysnívanú hračku, na ktorej mohla hrať najmodernejšie hry. Bola aj krásna bábika a ešte niekoľko drobností. Zobrala ich do rúk. Po chvíli odložila a vypýtala sa do postele. Zaspala.
Videla som na mame, ako veľmi trpí. V tvári mala obrovský strach, či dcéra vyzdravie. Otec bol ešte viac zhrbený. Tak veľmi, veľmi ten deň naša rodina vyčkávala radostnú novinu! Dorazila k nám až po Vianociach, keď nám primár detského oddelenia oznámil, že nasadili mojej sestre lieky, ktoré na atypický, zákerný zápal pľúc konečne začali zaberať.
V tej malej nemocničnej izbe bola počas Vianoc ešte jedna osôbka. Tá si svoje nešťastie neuvedomovala. Bolo to 7–ročné dievčatko, ktoré sa z choroby dostávalo a cítila sa už celkom dobre. No nikto si na štedrý večer na ňu nespomenul, nenavštívil, nezobral domov. Pozvali sme ju k nášmu improvizovanému štedrovečernému stolu na miesto, ktoré vždy nechávame pre nečakaného hosťa.
Dievčatko vyzeralo ako najšťastnejší človek na svete. Energia ju preplňovala. Očarila nás rozhovorom, tešila sa z hračky, ktorú sme jej venovali a obdivovala všetky dary, ktoré dostala moja sestra.
V tej nemocničnej izbe pred vyše 20 rokmi som si uvedomila váhu slov, ktoré si hovoríme každé Vianoce a ktoré sa niekedy hádam zdajú banálne. S tým vedomím vám chcem aj ja, milé čitateľky a čitatelia, zaželať to, čo sme si vtedy želali, po čom sme tak veľmi tužili a čo získalo na hodnote: nech tie Vianoce budú šťastné a veselé! V zdraví a v obklopení milujúcich ľudí.
Prečítajte si aj Najsmutnejšie prázdniny v živote
