Meškal som. Pred pneuservisom, jediným v našej dedine, som zaparkoval desať minút po desiatej. Pohyblivá brána bola zatiahnutá, tak som zazvonil pri vchode. „Prosím,“ ozval sa mužský hlas, ktorý som nepočul už asi dvadsať rokov. „Som tu s tým autom,“ zahlásil som previnilo. Brána sa začala otvárať.

Snažil som sa spomenúť si, kedy sme sa stretli prvýkrát. Aj vtedy som meškal. Do školy. Dobehol som päť minút po ôsmej, slovenčinárka ma však poslala obratom von. Vraj sa mám naučiť chodiť na čas. Sedel som na jednej z lavičiek na chodbe, keď sa po chvíli otvorili dvere na vedľajšej triede. Na lavičku pri nich si sadol jeden céčkar. Volali ho Miňo, ale veľa chalanov sa s ním nekamarátilo. Na ZRPŠ sa tomu hovorilo problémový žiak.

„Zachrápal si,“ opýtal sa po chvíli. „Nie, vrátnikovi idú zle hodinky,“ povedal som. „No jasné,“ zaškeril sa. Miňo mal kučeravé vlasy, ktoré mu padali do očí tak, že som nechápal, ako cez ne vôbec mohol vidieť. Rád nosieval rifle s ramienkami, ktoré mali na hrudi veľké vrecko. Mal v ňom kopec haraburdia, malý nožík, kľúč šestnástku a tiež karty s holými babami.

„Poď, niečo ti ukážem,“ chytil ma za rukáv a ťahal ku schodom. Od kámošov som vedel, že opakuje ročník. A kolovali o ňom kdejaké historky. Napríklad o tom, ako zaspal na hodine, a keď ho fyzikár Spojka budil, Miňo sa ho opýtal, či už skončila hodina. Ak nie, nech mu dá pokoj. Telocvikára vraj zase vytočil tým, že pri šplhaní po tyči sa vyštveral hore a odmietal zliezť. Naštvaný Gonzales, ako sme zarasteného telocvikára volali, šplhať nevedel a tak ho tam musel nechať.

Miňo mal dvojku zo správania a šepkalo sa, že ak spraví ešte jeden prúser, poletí zo školy. Aj preto som mal zmiešané pocity, keď na poslednom poschodí prisunul rebrík k otvoru na povalu a kývol na mňa hlavou. „Nebuď posera,“ podpichol ma. Tak som liezol za ním.

Na povale školy som nikdy nebol. Keď si moje oči zvykli na pološero, ktoré tam všetko zahaľovalo do rozprávkového oparu, otvoril sa predo mnou čarovný svet školských dejín. Staré lavice s otvormi na atramentové fľaše, roztváracie tabule, plno starých učebníc, neaktuálne mapy, zaprášený model kostry či trstenice, ktoré si možno pamätali ešte aj zadok môjho dedka.

„Toto je moje auto,“ ukázal ruko na starú skriňu, ktorá ležala na bruchu. V nej mal staré fotelky bez nožičiek ako sedadlá, z kolesa detského kočíka bol volant, staré okno slúžilo ako čelné sklo, nechýbali ani plynový a brzdový pedál či budíky ako tachometre. Neveril som vlastným očiam. „Vyskúšaj si,“ povedal a odsadol si na sedadlo spolujazdca. Pretekal som tam až do prvej prestávky.

Miňo bol posadnutý autami. V školskej taške mal vždy najnovšie vydanie časopisu Auto-Moto a ak mu v škole niečo išlo, tak to bola fyzika. Obvody vedel pozapájať skôr ako Spojka, ktorého presne pre toto takto prezývali.

„Potrebujeme už len značku,“ povedal mi raz na povale. „Akú značku?“ nechápal som. „Takúto,“ ukázal prstom v časopise na ten lietajúci šíp v znaku škodovky. „Neviem, kde by sa to dalo zohnať,“ pokrčil som plecami. „Ale ja áno,“ usmial sa potmehúdsky.

Podľa mňa to nebol dobrý nápad. Školníkova stodvacina totiž mala už v tej dobe alarm. „Ja budem dávať bacha, a ty to čmajzneš,“ hovoril mi potichu, keď sme o deviatej večer preliezali bránu školy. „Prečo ja?“ chcel som sa z toho ešte na poslednú chvíľu vyzuť. „Lebo ja zle vidím,“ povedal a odhrnul si vlasy z čela. Zbadal som jeho zakalené pravé oko, ktoré akoby nemalo zreničku. Miňo na lúkach za našou dedinou rád odpaľoval petardy či nábojnice. A jedna z nich sa raz zatúlala, kam nemala.

Z toho večera si pamätám len to, že ten blbý znak nešiel odtrhnúť a potom už len školníkove ruky na mojej vetrovke. Miňo sa vyparil. Na druhý deň ma zavolali k riaditeľovi. Vraj mu v ten večer niekto z jeho favorita na školskom parkovisku odtrhol značku. Miňo si teda nakoniec poradil aj bezo mňa. Skončil som s pokarhaním riaditeľa školy.

Miňo sa mi niekoľko týždňov vyhýbal. Nevedel som prehltnúť, že ma vtedy nechal v štichu. Na povale sme už potom nikdy spolu neboli.

Keď vyšiel z domu, vyzeral akoby tých dvadsať rokov vôbec neprešlo. Kučeravé vlasy stále strážili jeho očné tajomstvo a len fúziky mu dodávali mužnejší vzhľad. „Servus. Nacúvaj to do garáže,“ potriasol mi rukou a kým som tak spravil, stihol si dať jednu cigaretu.

Štyri gumy vymenil za necelú polhodinku. Rozprával veľa. Dielňu si otvoril pred tromi rokmi, predtým pracoval pre jedného súkromníka. Ten však bohvieako neplatil. Poslednú výplatu od neho vymámil až tak, že mu premontoval káble v jeho drahom mercedese. Ak nedostane prachy, auto už nenaštartuje. Starý si zavolal ďalších mechanikov, ale tí ani po týždni nevedeli prísť na to, čo Miňo vlastne spravil, že auto nefunguje.

„Čo som dlžen?“ opýtal som sa, keď sme pred garážou dofajčievali cigaretu. „Nič,“ povedal. „To je za to, že si ma vtedy nebonzol,“ žmurkol na mňa. 

Na niektoré veci čakáme v živote pridlho, niektorých sa nedočkáme vôbec. Ale ľudská vďaka je niečo, čo nedokáže ostať nevyslovené. Má totiž tú divnú hojivú silu, ktorá dáva vyšší zmysel každému jednému činu, ktorý v živote urobíme. Aj jednej hlúpej detskej krádeži.

.

Prečítajte si aj Strach mi otvoril dvere k ženskosti