Vlaky

 

Všetci cestujeme. Nevravím, že niekde ďaleko, do exotických kraji, no do vlaku sem-tam sadne aj človek, ktorý sa bežne vyváža v aute. Z roboty, do roboty, na nákup…

Pokojne môžem povedať, že vlaky mám veľmi rada. Nie až tak, ako Jack London, hoci je celkom možné, že jeho divoký život po americkej železnici vo mne prebudil  v podstate záujem. Áno. Záujem o vagóny, o to, ako idúc krajinou vzdychajú ťažko, ako bruchatý chlap po dobrom obede.  Vždy, keď môžem, cestujem vlakom. Na besedy s čitateľmi, na hroby mojej rodiny do Púchova aj Kremnice… Je však pravda, že cestujem prvou triedou, pretože, aby som bola zase celkom úprimná, sediac v tapacírovanom sedadle si vždy píšem. Je to úžasné, vyruší ma iba sprievodca. No a to má logiku.

Slovensko má niekoľko železničných smerov. Smer Bratislava, Piešťany, Žilina, Vysoké Tatry a Košice je smer parádny. To si v Bratislave nastúpim do posledného vagóna a teda najhrkotavejšieho, pravdaže k oknu a v smere jazdy, rozložím si svoje caky-paky na písanie, nejaké bulvárne noviny, lebo si myslím, že do vlaku patrí jedine bulvár, z tašky vytiahnem okuliare, jedny na diaľku, druhé na písanie a s nezdravými solenými orieškami v ruke čakám na výpravcovu píšťalku. Potom sa vlak pohne a ja začínam žiť život cestujúcej.

O chvíľu je pri mne vyvoňaný sprievodca, v klimatizovanom vozni mi zadarmo, ako pozornosť železníc, ponúka noviny, jeden bulvár, jedny mienkotvorné, pridá k nim fľašku minerálky a spýta sa, či mám chuť na kávu. Nuž a keďže ja mám na kávu chuť ustavične, o chvíľu už stojí na malom stolíku a vonia mi pod nosom.

Popri trati sú polia so srnkami, zajacmi, bažantmi,  takmer pri obloku letí dravec s myšou v pazúroch… No úžas!  Prepych! Pohodlie! Takéto cestovanie by som nemenila za nijaké drahé auto, fičiace diaľnicou.

Druhá trať je Bratislava, Galanta, Šurany, Levice… No prosto na Banskú Bystricu. Vojdete do prvej triedy, tá vyzerá niekedy horšie, ako druhá, sprievodca v bielej, do siva zájdenej košeli sa s vami síce porozpráva, no zabudne na lístok, a vlak sa tralaláka. Čakám, že niekto príde s pozornosťou od železníc, že príde s novinami, minerálkou, kávou…Uvedomujem si však, že v tomto vlaku nie je ani jedálenský vagón. Po hodine jazdy, keď sa nič nedeje, akurát nám všetkým steká z čela pot a pre ťažký, vydýchaný  vzduch sa mi hmlí pred očami, skúsim nájsť sprievodcu. Vykmásaná zo strany na stranu prichádzam nazad do svojho sedadla, pretože chlapa nikde. Akoby zo zúfalstva vystúpil niekde za jazdy. Ešte skúsim otvoriť oblok… Nedá sa. Veď jasné! V jednotke má byť klíma, načo teda otvárať oblok!

Opäť vstávam, vyberiem sa na toaletu, akože sa prepudrovať. A umyť si ruky, lebo ma prenasledoval pocit, že ich mám v tomto vlaku nenormálne špinavé.

Toaleta v stave, v akom boli donedávna všetky na československých železniciach. Vo vlakoch aj v staniciach. Toaleta napríklad v takom Leopoldove sa nevyrovnala… No ničomu na svete. Jedno niekoľko desiatok ročné fuj!

Zničená sa vraciam na svoje miesto, nečakane prichádza sprievodca: Kde mám noviny a minerálku a kávu, prečo nefunguje klimatizácia, nie je tu jedálenský vagón a od smradu nemôžem dýchať? A… pane, takto má vyzerať  toaleta v prvej triede?

Otriasol sa od vedra plného výčitiek, ktoré mu pristáli na úbohej hlave a jednoducho povedal: Čo sa ma to pani pýtate? V tomto vlaku a v nijakom týmto smerom nedostanete nič! Na Juh Slovenska každý kašle. Každá politická garnitúra! Juh nezaujíma nikoho. A čo keď sú tu aj kúpele aj hocičo pre turistov! Viete čo, pani zlatá? Niekedy skúste ísť osobákom do Nových Zámkov! A potom uvidíte, v čom vozíme ľudí na tejto trati!

Z tašky vytiahol nejaký vercajg, strčil ho do obloka a okno otvoril.

Nuž… sklapla som. Teraz však už viem, že zlatý smer Bratislava, Trnava, Piešťany, Žilina, Tatry a Košice.  

 

Prečitajte si aj O jedle

 

Ženy v meste