Zajtra to bude mesiac, čo 14. októbra pri zrážke kamióna s osobnou dodávkou zomrelo osem ľudí, z toho sedem opatrovateliek. Tragická udalosť rozprúdila debatu o podmienkach, za akých opatrovateľky pracujú. Pomohla v niečom táto diskusia?

„Áno, pomohla. Opatrovateľky sa začali brániť, zisťovať si u svojich prepravcov či majú na poskytovanie svojich služieb aj oprávnenie a aké dlhé trasy jazdia. Dokonca ministerstvo dopravy začalo s vypracovaním návrhov novelizácie zákonov pre taxislužby. Na verejnosti sa začalo diskutovať o právach a povinnostiach opatrovateľov živnostníkov, čo považujem za veľkú pomoc hlavne pre začiatočníkov. Je veľmi dôležité, aby si aj samotná opatrovateľka uvedomila, že je živnostníčka, že má právo si vybrať tú svoju agentúru, keď ju potrebuje, že má právo pracovať v Rakúsku aj bez spolupráce agentúry, že keď s niečím nesúhlasí, nemá povinnosť takú zmluvu podpísať a že jej má byť agentúra, ktorú si vybrala pravou rukou, ktorá jej pomôže, a nie ktorá znehodnotí jej voľnosť podnikania.“

 

Ilustračné foto - pixabay.com

 

Čo to urobilo s opatrovateľkami samotnými, ste s nimi v kontakte...Ako reagovali po nehode?

„Celou „opatrovateľskou rodinou“ to veľmi otriaslo. Aj na rakúskej strane boli príspevky o nehode a osude opatrovateliek. Média aj klienti, dokonca politici, sa o situáciu zaujímajú tiež. Strach z cestovania, strach o vlastný život a myšlienky typu - mohla som tam sedieť ja, nás všetkých opatrovateľov donútili k tomu, aby sme sa zamysleli, komu sadneme do auta a či v budúcnosti podpíšeme zmluvy s agentúrou, ktorá prepravu organizuje, ale zodpovednosť za ňu nepreberie. Nebol to prvý prípad, pri ktorom boli ohrozené životy opatrovateľov. Zasiahlo nás to priamo do srdca a keďže nás osud detí, ktoré po nehode ostali bez maminy nenechali ľahostajnými, založili sme verejnú zbierku, ktorej peniaze budú rozdelené medzi všetky rodiny účastníkov nehody. Aj pre samotného vodiča Milana.

Okrem toho nás to prinútilo zamyslieť sa aj nad dôvodom, prečo sme sa rozhodli vycestovať za prácou do zahraničia. Že naše deti a rodiny ostávajú doma pravidelne bez matiek, manželiek či babičiek. Tak isto mnoho rodín ostalo bez otca či manžela. A prečo? Pretože život na Slovensku nám neposkytuje tie istoty, ktoré by mali byť samozrejmosťou.  Nedostatok pracovných miest či katastrofálne finančné ohodnotenie práce nás núti odchádzať. Odchádzať, aby sme umožnili naším deťom a rodinám doma žiť a nie prežívať.“

Prečítajte si

Transparentný účet na pomoc pozostalým z nehody opatrovateliek a šoféra zo dňa 14.10.2017. Názov účtu: pravna pom.posk.-dopravna nehoda 14.10 SK11 0900 0000 0051 3677 0605

Čo by sa po tejto tragédii malo zmeniť, aby sa zlepšili podmienky pre opatrovateľky v Rakúska a iných krajinách?

„Vnímanie samotného opatrovateľa:

  1. Som živnostník, a k ničomu ma nemôžu donútiť, keď to sám nechcem. To znamená, že keď si chcem dať vyrobiť drevený stôl do kuchyne, nejdem k firme, ktorá vyrába len zruby na stôl. Zmluvu teda nepodpíšem.
  2. Naučiť sa zákony, ktoré už existujú a vedieť ich aj použiť.
  3.  Aj kaď sa opatrovateľ odhodlá spolupracovať s agentúrou, nie je na škodu vedieť ako byt samostatným.
  4. Nerozhodovať sa pod nátlakom, vstúpiť z kaluže do blata nie je riešením.
  5. Investovať do vzdelania

Zmeny sa musia týkať aj agentúry:

  1. Byť partnerom, nie nepriateľom
  2. Opatrovateľov prezentovať, nie dohadzovať.
  3. Zvýšiť finančné a spoločenské ohodnotenie našich služieb.

A potom sú to klienti, ktorí by mali:

  1. Dodržiavať už dané rámcové podmienky pri opatrovaní
  2. Opatrovateľku vnímať ako samostatnú živnostníčku
  3. Akceptovať kompetencie a ľudské potreby opatrovateľa
  4. Adekvátne ohodnotiť naše služby."

Bibiana Kudziová.  Foto - facebook BK

Vo Viedni ste sa po nehode stretli aj so šoférmi, ktorí prepravujú opatrovateľky. Zhodli ste sa na nejakých opatreniach, ktoré by zabránili podobnej tragédii?

„Áno, krátko po nehode som zorganizovala vo Viedni stretnutie dopravných firiem, s ktorými som terajšiu situáciu prebrala. Obe strany sme sa zhodli na tom, že je potrebné vytvoriť kontrolné orgány na kontrolu „čiernych“ prepravcov. Tí totiž znemožňujú fungovanie legálnych prepravcov a tým, že nelegálni prepravcovia nemajú žiadne viditeľné označenie vozidiel, sú pre políciu nepolapiteľní. Nelegálna preprava vytvára na trhu dumpingové ceny, ktorú znemožňujú legálnym prepravcom fungovať dlhodobo na úrovni, akej by mali a aj chceli. Aj v minulosti boli na túto tému reportáže, odkiaľ je jasne vidieť, že pri hlásení problému sa nenašiel nik kompetentný, čo by to riešil. Už teraz sú na trhu dopravné spoločnosti, ktoré majú buď dvoch vodičov alebo majú každú trasu rozdelenú vodiči podľa regiónov. Aj samotná opatrovateľka by si mala pred jazdou vyžiadať licenciu dopravcu a neriadiť sa len čo najnižšou cenou na trhu. Život je omnoho vzácnejší než ušetrených 10 eur na jazde.“

Prezident Kiska sa po tragédií stretol so zástupkyňami opatrovateliek? Vás nepozval?

„Pán prezident Kiska pozval na stretnutie naše kolegyne, ktoré ho oslovili verejným listom. Bol to výkrik po nehode. Ženy a muži, čo si povedali  - a dosť, sa spojili a bojujú spolu za ich návrat domov na Slovensko. Založili na Slovensku občianske združenie s názvom Idem natrvalo domov, ktorého cieľom je vydobyť pre opatrovateľov vyššie finančné ohodnotenie a zjednodušiť náš príchod domov. Ja ich iniciatívu plne podporujem. S prezidentskou kanceláriou som bola v spojení ohľadom finančnej podpory pána prezidenta Andreja Kisku pre rodiny členov rodiny.“

Na stretnutí povedal, že je zdesený, ako málo máme opatrovateliek na Slovensku a že naša krajina nie je sociálny štát? Čo si o tom myslíte?

„Ja som zdesená, že o tom doteraz pán prezident nič netušil. Žijem 17 rokov v zahraničí, pretože na Slovensku sa dá dôstojne existovať len určitým skupinám ľudí. Státisíce z nás sa odsťahovali do zahraničia natrvalo. Naše deti sa tu narodili a Slovensko poznajú len z čias prázdnin. Aj tak im tých pár dni stačí nato, aby vnímali rozdiel životnej úrovne. Je to smutné, keď sa vás osemročné dieťa opýta, že prečo nie je v meste detské ihrisko. Áno, Slovensko nie je sociálny štát! Čo sa týka opatrovania, mnohé z nás v Rakúsku sú od fachu. Vystúpili z našich zariadení na Slovensku, kde im nebolo umožnené pracovať dôstojne, s úctou k pacientom tak, ako by chceli. Preťažené, zastrašované, nezaplatené. A kto na to dopláca? My všetci! Ale sú medzi nami aj takí, ktorí si nenašli doma uplatnenie vo svojom obore a tak sa museli preorientovať, aby čo-to zarobili. K ním patrím aj ja. Opatrujem od roku 2007 a každým jedným "bahnom" som si musela prejsť tiež. A tak rada by som žila pri svojej rodine."

Prezident Andrej Kiska prijal zástupkyne opatrovateliek a opatrovateľov.  Foto - TASR

Robí niečo proti tomu vláda?

„Nerozumiem zmýšľaniu našej vlády. Držia sa svojich pozícií ako kliešť a neuvedomujú si pritom, že svojím konaním o chvíľu nebudú mať ani komu vládnuť. Kriminalita, úplatkárstvo, falošné vykresľovanie nezamestnanosti, to všetko je výsledok našej vlády. Ukazovať prstom jeden na druhého je v tomto prípade nepodstatné. Na to tam sú, aby sa to nestávalo, nie na to, aby si tie kauzy pohadzovali ako horúci zemiak. Ak by som mala tú moc, dosadila by som do vlády komplet novú zostavu, ktorá by svoju funkciu vykonávala „dobrovoľne“ bez finančného ohodnotenia. Vtedy by tam bol človek, ktorý je poháňaný motiváciou, nie vidinou tunelovať, čo sa dá.“

Prečítajte si aj Smrťou opatrovateliek sa to nemôže skončiť