Keď bola malá, doma v Poprade sledovala z okna deti, ako sa spúšťajú po kopci. Plakala, že ona s nimi ísť nemôže a iba sedí doma. Rodičia ju prihlásili na niekoľko krúžkov. „Odvtedy som sa už nikdy nenudila,“ hovorí dnes Michaela Balcová, ktorá si z paralympiády v Rio de Janiero priniesla zlato.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Michaela sa narodila s artrogrypózou, čo je zlé upnutie svalov, kĺbov a šliach. „Narodila som sa úplne nehybná, ale rodičia so mnou každý deň cvičili. Absolvovala som niekoľko korekčných operácií a dnes viem aj niečo prejsť na vlastných nohách,“ hovorí Michaela a ukazuje nám, ako sa vie postaviť z invalidného vozíka a prejsť pár krokov.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Ako malá začala plávať. „S plávaním som začala ako s rehabilitáciou, ale skončilo to pretekmi. Na Slovensku som v mojej kategórii nemala konkurenciu a keď sme išli do zahraničia, tak som sa umiestňovala do prvej trojky. To som mala deväť,“ hovorí. Počas plávania mala viacero zranení, po nešťastných pádoch mala niekoľkokrát zlomené jabĺčko. Neskôr sa s rodičmi z Popradu presťahovali do Bratislavy.

 

Foto - Stano Stehlík

 

„Na telesnej výchove ma úplnou náhodou oslovil môj terajší tréner Martin Gabko, či by som si nechcela skúsiť bocciu, lebo mám na to postihnutie,“ hovorí. Boccia je šport podobný francúzskemu pétanque a je určený hlavne pre ľudí s ťažkým telesným postihnutím, ktorí sú na invalidnom vozíku. Od roku 1984 parí medzi paralympijské disciplíny a hrá sa vo viac ako 50 krajinách sveta, vrátane Slovenska.

 

Foto - Stano Stehlík

 

„Prišla som sa pozrieť na jeden tréning a ostala som. Najprv mi vyhovovalo hlavne to, že som sa nemusela toľkokrát prezliekať, ako pri plávaní. Potom prišlo obdobie, keď som si musela vybrať a vybrala som si bocciu, bola tam lepšia partia a veľmi ma to chytilo,“ hovorí.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Vysvetľuje nám, že boccia sa hrá v telocvični na rovnom podklade, buď na parketách alebo na teraflexovej gume. Hráte so sadou červených a modrých loptičiek a jednou bielou. Tímy musia mať svoje loptičky čo najbližšie k bielej.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Najprv prípravu nijako špeciálne neriešila, ale keď sa v roku 2014 dostala do reprezentácie, začala mať tvrdšiu prípravu. „Teraz trénujem tri až štyrikrát do týždňa, dve až tri hodiny, takže je toho dosť. Nielen, že hráme boccia, máme aj rôzne mobility, pohyb na vozíku na čas, aby sme mali kondíciu. Hráme rôzne situácie, aké by sa mohli v zápase stať,“ opisuje.  

 

Foto - Stano Stehlík

 

V jej kategórii sa hrá súťaž párov. Na podporu ženského športu, keďže bocciu hrajú ženy aj muži spoločne, vzniklo pravidlo, že na paralympiáde musí byť v páre žena, aj keby iba sedela na striedačke.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Michaela Balcová na striedačke nesedela a naplno si užila historický úspech v Rio de Janeiro. V zostave Michaela Balcová, Samuel Andrejčík a nehrajúci Róbert Ďurkovič získali v Rio de Janeiro zlato. Hoci boccia sa na Slovensku hrá 20 rokov, je to prvá medaila v histórii.

 

Foto - Stano Stehlík

 

„Atmosféra bola úžasná. Pri našej hre by malo byť ticho, ale brazílski fanúšikovia robili mexické vlny a skandovali, takže sa mnohí hráči nevedeli sústrediť. Pre nás to bola skôr výhoda, nás to povzbudzovalo,“ smeje sa Michaela a ukazuje nám zlatú medailu zasadenú v krásnom drevenom obale.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Šport Michaele veľmi pomáha. Bez tréningov by sa jej telesné postihnutie zhoršovalo. „Okrem toho mi šport dáva veľkú slobodu, možnosť cestovať a spoznávať nových ľudí,“ hovorí Michaela, ktorú tento rok čakajú preteky v Poľsku, Španielsku, Rusku, Spojených štátoch, v Portugalsku a Taliansku. Vždy ju niekto sprevádza, buď otec alebo mama, ktorá s ňou prišla aj do zmenárne. Ak oni nemôžu, chodí s ňou asistentka.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Michaela Balcová dostáva po úspechu na paralympiáde veľa pozvánok na besedy. Mladé 22-ročné dievča na vozíku motivuje ľudí, aby sa nebáli prekonávať prekážky. „Ľuďom chýba motivácia, a tak im hovorím o našich skúsenostiach a zážitkoch. Pripomíname im, aby si viac vážili, čo majú. Napríklad, že keď idú do obchodu, nemusia ako my riešiť, že treba zdolať dva schody,“ hovorí Michaela a hovorí, koľko výsmeškov musela zniesť za to, že sedí na vozíčku. Dnes si to už nepripúšťa.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Študentka hospodárskej informatiky na Ekonomickej univerzite bola nominovaná na titul Slovenky roka 2017 v kategórii Šport. „Veľmi ma nominácia prekvapila a potešila. Hlavne preto, že šport boccia málokto pozná, tak sa teším, že ho môžem aj takto spopularizovať,“ hovorí s úsmevom Michaela.

 

Salón: DNJ Beauty&Style

Vlasy: Dušky

Vizáž: Zuzana Zvončeková

Oblieka: Chantall

 

Pozrite si premenu na videu Stana Stehlíka:

 

.

Prečítajte si aj Zmenili sme ženu, ktorá vracia do záhrad život a pohyb